Prejav plný urážok a ponižovania
Rozoberáme Putinov prejav, ktorým ohlásil uznanie separatistických republík na východe Ukrajiny
Reč ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorá predchádzala nočnému vstupu ruskej armády na východ Ukrajiny, bola plná agresie, urážok, ponižovania a historických nezmyslov.
To hlavné, čo obsahovala, nie je vyhlásenie vzbúreneckých enkláv za nezávislé republiky. Kľúčovým prvkom je popretie európskej reality a povojnového usporiadania kontinentu.
Putin okupáciu časti Ukrajiny vyšperkoval dlhým príhovorom o histórii i budúcnosti, z ktorého vyberáme hlavné tézy. A pokúšame sa dešifrovať, čo môžu v skutočnosti znamenať.
„Súčasná Ukrajina bola celá a plne vytvorená Ruskom. Presnejšie boľševickým, komunistickým Ruskom. Donbas do nej doslova vtlačili. Tú krajinu je možné nazvať Leninovou Ukrajinou, on je jej architektom.“
Putin vyvoláva pocit, že Ukrajina vďačí za svoju existenciu Rusku, a tvrdí, že je výsledkom zločineckej politiky boľševikov. V každom prípade považuje Ukrajinu za historický omyl, čo už predtým niekoľkokrát deklaroval.
Táto jeho téza môže slúžiť ako zámienka pre ďalšie územné nároky voči Ukrajine a zaberanie oblastí, ktoré jej boli podľa jeho výkladu histórie prisúdené boľševickým režimom. To je napríklad prípad Krymu.
Lenže – bolo to Rusko, kto uznal Ukrajinu po jej vyhlásení nezávislosti ako suverénnu krajinu vrátane jej hraníc (a navyše sa za ne zaručilo Budapeštianskym memorandom z roku 1994). Je to Rusko, kto je signatárom Charty OSN, ktorá nedovoľuje vojenské riešenie konfliktov a nepripúšťa ani agresiu s dôvodom „postavili sme tam cesty a nemocnice, buďte vďační“.
Cieľom tejto Putinovej pasáže je delegitimizácia Ukrajiny, vytvorenie optiky, že nemá právo na samostatné rozhodovanie, a dojmu, že Rusko napravuje historickú krivdu.
Historický exkurz: Donbas (akronym z Doneckij ugolnyj bassejn – Donecká uhoľná panva) mal na prelome 19. a 20. storočia za cárskeho
Ruska ešte väčšinu populácie tvorenú Ukrajincami. Rusi sa sťahovali do Donecka, mesta založeného waleským priemyselníkom Johnom Hughesom, hlavne za robotníckou prácou.
Ukrajina v každom prípade patrila medzi štáty, ktorých hranice sa pomerne často menili. Nie z vôle jej obyvateľov, prostí ľudia si logicky vojny neprajú.
Väčšinu histórie sa hranice štátov menili bojom. Lenže v 20. storočí sa štáty zhodli, že tento princíp je neprípustný. Vrátane Ruska. Veď keby Putinovi záležalo na tom, aby zo sveta zmizli „boľševické“hranice, môže začať rokovaním o vrátení Karelskej šije Fínsku.
„V Kyjeve sa rozhodli budovať štátnosť a pritom odmietať všetko, čo nás spája. Na tomto pozadí sa tam rozbujňovala rusofóbia a neonacizmus... Radikáli ovládli protesty a doviedli ich do štátneho prevratu.“
Putin neskrýva, že Rusi a Ukrajinci sú podľa neho jeden národ. Úplne opomína historické skúsenosti Ukrajincov s Rusmi (respektíve so sovietskym režimom), ktoré sú sprevádzané aj represiami a hladomorom.
Hnutie predovšetkým mladých Ukrajincov za odpútanie sa od sovietskeho dedičstva a závislosti od Ruska – hovorí sa mu Majdan –, označuje za vyčíňanie radikálov a samotnú revolúciu, ktorá viedla k zvrhnutiu skorumpovaného proruského prezidenta Viktora Janukovyča, za štátny prevrat.
Vždy však ide o kontext. Janukovyč vystupoval ako faktická bábka Kremľa, protesty proti jeho vláde nastali, keď ukrajinská vláda pozastavila rokovania o asociačnej dohode s EÚ. Rozšírenie a násilná forma odporu sa rozvinuli po tom, čo Janukovyč nechal demonštrácie potlačiť silou, a to vrátane streľby do ľudí.
Neustále poukazovanie na ukrajinských nacionalistov je klamlivé nie preto, že by na Ukrajine neboli a nevyvolávali konflikty. Ale preto, že je ich približne rovnako ako v každej inej európskej krajine vrátane Ruska (plus-mínus podľa toho, že každá agresia zvonka v danej krajine budí nacionalistické tendencie). Putin využíva naratív „ukrajinského fašizmu“ako niečo, čo je pre Rusov a Ukrajincov žijúcich na východe Ukrajiny veľmi citlivá téma. Vyrovnávanie sa s komplikovanou históriou a zločinmi počas druhej svetovej vojny, ktorých sa zúčastnili aj Ukrajinci, prebieha podobne ťažko ako v ďalších východoeurópskych krajinách.
„Chcete dekomunizáciu? Nám to úplne vyhovuje. Len nie je nutné, ako sa hovorí, zastavovať na polceste. Sme pripravení ukázať, čo pre Ukrajinu znamená skutočná dekomunizácia.“
Ide o zreteľnú a jasnú vyhrážku odvolávajúcu sa na predchádzajúce tvrdenia, že Ukrajina vznikla ako projekt boľševikov po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. A Putin dekomunizáciou v tomto prípade nemyslí na Ukrajine také populárne strhávanie sôch vodcu proletariátu V. I. Lenina, ale naznačuje, že dekomunizácia Ukrajiny znamená de facto jej zánik ako štátu. Zrušenie komunistického projektu, a teda aj ukrajinskej suverenity, a jej návrat tam, kam podľa Putina patrí – do ruského lona.
„Nie je možné nespomenúť strašnú tragédiu v Odese, kde boli brutálne zavraždení účastníci miernej akcie. Zaživa upálení v Dome odborov. Zločinci, ktorí vykonali tento zločin, neboli potrestaní. Ani ich nikto nehľadá. Ale my poznáme ich mená. A urobíme všetko preto, aby sme ich potrestali.“
Prezident má na mysli tragédiu, do ktorej vyústili zrážky medzi proruskými demonštrantmi a Ukrajincami 2. mája 2014. Pri požiari Domu odborov, kam sa stiahli proruskí aktivisti, zomrelo 48 z nich (väčšina na otravu splodinami).
Treba dodať, že žiaden jasný obraz stretu neexistuje. Zápalné fľaše zrejme hádzali obe strany, podľa niektorých svedectiev si budovu zapálili proruskí aktivisti sami. Zatiaľ čo Putin hovorí o miernej akcii, podľa ukrajinských vyšetrovateľov účastníci protestu zo strechy domu strieľali.
Deklarovaná túžba trestať zločincov je v rozpore so záverom medzinárodného vyšetrovania, podľa ktorého ruský protiletecký systém Buk v roku 2014 zostrelil nad Donbasom civilný boeing s tromi stovkami ľudí na palube. Rusko tieto závery odmieta.
Ruský prezident bude zrejme na ukrajinskom území, ktoré jeho armáda obsadí – s tým sa akosi už samozrejme počíta – postupovať rovnako, ak nie tvrdšie ako u seba doma, kde akékoľvek prejavy nesúhlasu s oficiálnym vedením krajiny, s politikou Kremľa a expanziou Ruska tvrdo trestá. Rovnako tomu koniec-koncov bolo na obsadenom Kryme.
Navyše sa v amerických médiách objavila správa o zoznamoch Ukrajincov, ktorí majú byť po obsadení Ruskom zatknutí, poprípade fyzicky zlikvidovaní. Kremeľ poprel, že by niečo také pripravoval. Pondelňajšie Putinove slová však svedčia o tom, že zoznamy tých, ktorých treba potrestať, skutočne existujú.
„V dokumentoch NATO je naša krajina oficiálne, priamo označená za hlavnú hrozbu euroatlantickej bezpečnosti… Dobre, nechcete v nás vidieť priateľa a spojencov. Ale prečo z nás robíte nepriateľa? Existuje jediná odpoveď. Podstata veci nespočíva v našom politickom režime ani v ničom podobnom. Oni jednoducho nepotrebujú takú veľkú, samostatnú krajinu, akou je Rusko. To je odpoveď na všetky otázky. To je zdroj tradičnej americkej politiky voči Rusku.“
Putin sa snaží nastoliť dojem, že jeho kroky sú vynútené agresiou Západu, predovšetkým USA. Že je to Rusko, kto sa bráni, kto je zatlačený do kúta a donútený k tomu, aby hájil svoj životný priestor. Zároveň dáva na vedomie, že dôvodom nie je, ako tvrdí Západ, práve ruská agresivita a imperiálna zahraničná politika nielen voči Ukrajine, ale aj voči Gruzínsku či Moldavsku a nakoniec aj voči Bielorusku, ale americká snaha ovládnuť svet a urobiť ho jednopolárnym.
Všetko, čo Rusko teraz robí, je podľa Putina vynútená obrana proti americkej rozpínavosti a ohrozovaniu ruských záujmov i samotnej jeho existencie. Z toho, čo vraví, jasne vyplýva, že hrozbu pre Rusko predstavuje celá Ukrajina. Nielen jej východná časť. Preto nemožno vylúčiť ruské prekročenie línie dotyku, ktoré by Moskva vysvetlila obavami o vlastnú bezpečnosť.
Zabúda však, že ako Gruzínsko, tak aj Ukrajina sa rozhodli pre cestu k európskej integrácii ak vynaloženiu úsilia k vstupu do NATO samy. Počet ľudí schvaľujúcich tieto kroky v oboch krajinách
Súčasná Ukrajina bola celá a plne vytvorená Ruskom. Presnejšie boľševickým, komunistickým Ruskom.
Vladimir Putin
od roku 2014. Ruská armáda bola v určitej miere prítomná na Donbase celých uplynulých osem rokov. Teraz tu bude pôsobiť otvorene.
„Ukrajina je riadená zvonku a pripravuje sa na bojové strety s Ruskom, chce silou vrátiť Krym… Centrá NATO sú po celej Ukrajine, v mestách, ktoré ešte oslobodzoval Suvorov.“
Ruský prezident môže tézu o ohrozenom Kryme, ktorý však v roku 2014 sám nechal anektovať, využiť pri obsadzovaní ďalšej časti ukrajinského územia, ktorým by po súši prepojil ruskú pevninu s polostrovom.
Zmienka o Alexandrovi Suvorovovi nie je náhodná. Slávny a schopný vojvodca z konca 18. storočia bol ústrednou postavou ruskej vojenskej moci a úspešne bojoval napríklad s Turkami. Mestá, ktoré „oslobodzoval“, mimochodom, ležia blízko Odesy.
„Úroveň vojenských hrozieb sa pre Rusko zvýši, raketa do Moskvy poletí štyri až päť minút.“
Putin opäť svoje agresívne kroky vysvetľuje obavami z rozmiestnenia riadených striel NATO na Ukrajine. Lenže to sú klamlivé argumenty, ktorých autor sa spolieha na nevedomosť ostatných.
Po prvé: prípadné obsadenie Doneckej i Luhanskej oblasti (teda nielen častí, ktoré sú teraz pod kontrolou separatistov) by nijako vzdialenosť medzi severom Ukrajiny a Moskvou nezmenilo (stále to bude 450 kilometrov). Aj keby hypoteticky Ukrajina vstúpila do NATO a chcela byť nástupným priestorom na útok na Moskvu (prečo by to robila?), je Donbas mimo trasy.
Po druhé: súčasná vzdialenosť aliančného územia (Lotyšska) a Moskvy je asi 600 kilometrov. Podstatné však je, že riadené balistické strely arzenálu západných krajín (rovnako ako riadené strely Moskvy) majú oveľa väčší dosah, pre ktorý by posun hraníc o 150 kilometrov nič neznamenal.
Ak by už malo byť argumentom, koho rakety kam doletia skôr, Rusko má vo výzbroji riadené strely Kinžal, ktoré môžu napríklad Prahu či Brno pri odpale z Kaliningradskej oblasti zasiahnuť za 3,5 minúty. Dokážu niesť jadrovú hlavicu niekoľkonásobne silnejšiu ako hirošimská bomba.
Po tretie: predstava, že by si NATO po pripojení Ukrajiny povedalo „a teraz je čas napadnúť tú jadrovú superveľmoc, ktorá má permanentne prst na spúšti“, je iluzórna.
Ponúka sa preto vysvetlenie, že posilňovaním konfliktu ide Putinovi najmä o to, že sa Ukrajina s tlejúcou vojnou vo vnútri svojich hraníc ťažko môže stať členom Aliancie. A vďaka tomu, že zabráni (akokoľvek) jej prosperite, uvidia prostí Rusi na ukrajinskom príklade, že z partnerstva so slobodným svetom nemožno ťažiť viac než z poslušnosti voči Kremľu.
„Takmer štyri milióny ľudí, ktorí nepodporili štátny prevrat, sú ohrozené genocídou.“
Nie je jasné, akú genocídu má Putin na mysli, na Ukrajine bol v uplynulých rokoch pokoj. Bolo to Rusko, kto rozdával obyvateľom separatistami kontrolovaných častí Doneckej a Luhanskej oblasti ruské pasy, aby následne mohlo poslať tanky s „argumentom“, že chráni svojich občanov.
Rusi a ďalšie etnické menšiny žijú aj v ďalších častiach Ukrajiny, kde by Rusko takisto mohlo zasiahnuť „v záujme zachovania mieru a ľudských práv“.
Na záver Putin vyslovil to, na čo všetci čakali – oficiálne priznal suverenitu ukrajinským enklávam, ktoré sa vyhlásili za samostatné republiky – Doneckú a Luhanskú.
Technicky to nemusí znamenať nič okrem toho, že ruská armáda sa vyhlási za mierové zbory a prestane sa maskovať. Na Donbase bude pôsobiť otvorene a postupne začlení obe obsadené enklávy do Ruskej federácie. Môžu sa stať aj odrazovým mostíkom k ďalšiemu postupu Rusov na západ.
Formálne je to však vstup ruskej armády na územie považované (aj podľa toho, ako Rusko formálne uznáva suverenitu Ukrajiny) za ukrajinské bez súhlasu tamojšej vlády. Takýto postup má jednoznačné označenie – agresia. Rusko sa navyše ani nenamáhalo situáciu akokoľvek obhájiť na medzinárodnej úrovni (napríklad v OSN), vytvoriť podmienky pre nezávislé pozorovateľské misie a konať až na základe ich prípadného zlyhania.
„Žiadam federálne zhromaždenie, aby toto rozhodnutie podporilo a ratifikovalo dohody o priateľstve a vzájomnej pomoci s oboma republikami.“
Hoci sa všetky rozhodnutia prijímajú v Kremli a Rusko riadi veľmi úzky okruh ľudí na čele s Putinom, prezident sa snaží vytvoriť zdanie zákonnosti a fungovania právneho systému. Okupáciu ukrajinského územia chce potvrdiť dokumentom, ktorý však nemá právnu hodnotu ani medzinárodnú platnosť.
Schválenie Putinových rozhodnutí parlamentom je úplnou formalitou – ruskí zákonodarcovia nikdy nehlasujú proti vôli Kremľa, vždy ju poslušne plnia. Po svojom vyše hodinovom vystúpení dal Putin de facto povel na okupáciu časti Ukrajiny. Vo svojom jazyku začal „mierovú misiu“, ktorá má za cieľ ochrániť ruských občanov v „nezávislej Doneckej a Luhanskej republike“.
Oni jednoducho nepotrebujú takú veľkú, samostatnú krajinu, akou je Rusko. To je odpoveď na všetky otázky. To je zdroj tradičnej americkej politiky voči Rusku.