Ako čítať konflikt Ukrajina verzus Rusko

Dňa 22. januára 2014 zastrelili na Majdane prvého demonštranta. Dvadsaťročný obranca barikád Serhij Nihojan sa túžil stať hercom. Jeho video s úryvkom poémy Kaukaz od Tarasa Ševčenka sa stalo virálnym. Ďalší ukrajinský príbeh sa začal poeticky a skončil krvavo.

Keď som navštívil Kyjev, zaskočila ma popularita básnikov a literatúry. Knižný veľtrh Arsenal či ľvovské Fórum vydavateľov mi veľkosťou a kvalitou vyrazili dych.

Jazyk, písanie a kultúra zohrali pri rozvoji svojbytnej ukrajinskej identity kľúčovú úlohu. Vojna na Donbase a anexia Krymu posilnili politický rozmer aktuálnej tvorby. Čítanie pomáha pochopiť ruské a ukrajinské súvislosti v celej zložitosti a rozpornosti, rozpoznávať polopravdy a odhaľovať bludy. Prečo sa pod zámienkou mieru a obrany pripravuje ďalšia agresívna vojna?

DOSTOJEVSKIJ A SIBÍR

Nemecký filozof Hegel v rozprave o Ázii spomína aj Sibír, ktorú podľa neho „treba odrezať… lebo nás tu vôbec nezaujíma… je mimo dejín“. Dostojevskij si Heglovu poznámku prečítal roku 1854 vo vyhnanstve a ohromila ho tak, že sa rozplakal. Spisovateľ o vlások unikol smrti a mal za sebou už štyri roky nútených prác. „Stratené duše… zbavené všetkých práv, odrezané skyvy spoločnosti, s biľagom vypáleným na tvári, aby večne svedčil o ich zavrhnutí,“charakterizoval spoluväzňov vo svojom najlepšom románe Zápisky z mŕtveho domu.

Pochopil, že sa, už ako radový vojak, nachádza na mieste, ktoré ani nepatrí do histórie. Žil veľmi skromne medzi nomádskymi Kirgizmi, ktorí spávali v jurtách, a na desäťtisíce vyhnancov, najmä európskych Rusov, sa dívali cez prsty.

Dostojevskij napokon považoval lágrovú skúsenosť za „obrovské šťastie“, tam začal „zdravo, šťastne žiť a pochopil seba samého“. Aj Raskoľnikov na konci Zločinu a trestu vníma Sibír ako vykúpenie, „prerodenie z jedného sveta do druhého… zoznámenie s neznámou skutočnosťou“. Krutých a zarážajúcich paradoxov sa v autorovom diele nájde veľa.

Aj Alexander Solženicyn o sto rokov neskôr v trilógii Súostrovie Gulag napísal: „Ďakujem ti, väzenie, za to, že si bolo v mojom živote.“

SOLŽENICYNOVA PREDPOVEĎ

Nie všetci Rusi však vnímajú svet jurodivo. Prozaik Varlam Šalamov osemnásť rokov strávených v brutálnych sovietskych táboroch na Kolyme pokladal za výsostne „negatívnu skúsenosť… súčasť plánovanej deštrukcie celej sociálnej skupiny, všetkých, čo si uchovávali v pamäti to, čo sa z ruských dejín posledných sto rokov nemalo spomínať“.

Dnes vymývanie mozgov a mazanie dejín s globálnym dosahom vykonávajú Russia Today, Sputnik News, armády platených trolov či facebookové algoritmy, príležitostne aj bojové otravné látky ako novičok alebo nájomní vrahovia Anny Politkovskej a stoviek ďalších novinárov.

V piatej časti Súostrovia Gulag sa Solženicyn podrobnejšie zaoberá Ukrajinou. Ako neraz, paušalizuje, rôzne národy a národnosti hodnotí skratkovito. No ešte to zďaleka nie je pravoslávny fanatik sektárskeho blúznenia a veľkoruský zmätený putinofil z posledného desaťročia života a tvorby. Predpovedá, že konflikt Ruska s Ukrajinou sa zákonite vyostrí, lebo je „hanbou byť sovietskym občanom zoči-voči týmto mierumilovným bezbranným národom“.

Pripomína, ako sa Lenin najprv Ukrajiny vzdal a potom ju s boľševikmi pri prvej príležitosti zabral. „Prečo nás tak dráždi ukrajinský nacionalizmus, túžba našich bratov hovoriť, vychovávať deti a písať vývesné tabule vo svojej reči?“Správne odhaduje, že s Ukrajinou to „bude mimoriadne bolestivé… vynorí sa veľa komplikácií“.

STRATENÉ DEDIČSTVO

Problémy predznamenáva a stratené multietnické dedičstvo regiónu hodnoverne evokuje mladá spisovateľka Sofia Andruchovyč v románe Felix Austria. Názov odkazuje na osvedčené habsburské geopolitické motto: Šťastné Rakúsko, žeň sa! Príbeh slúžky Stefánie rusínsko-ukrajinského pôvodu sa odohráva v Stanislavove (dnes Ivano-Frankivsk) roku 1900.

Magickú atmosféru mesta autorka sprostredkúva aj malými dejinami etikety či gurmánstva, erotikou a haličskými dialektizmami. Láska k ďalekej Viedni ide cez žalúdok. Viacerí autori jej generácie rozvíjajú aj búrajú mýty o slávnej minulosti kraja, kde sa storočia miešali národy a kultúry.

Sofiin (zatiaľ) slávnejší otec, prozaik a básnik Jurij Andruchovyč, v eseji Moja Európa upozorňuje, že ukrajinská história sa definuje umiestnením medzi „dva hrôzostrašné masívy s expandujúcimi sklonmi“. Pôsobivo rozpráva aj príbeh svojej babičky, ktorá ešte na vlastné oči videla Franza Ferdinanda, a hoci celý život neopustila rodné mesto, žila v šiestich rôznych štátoch.

Andruchovyč chápe Európu ako osudový priestor medzi Nemeckom a Ruskom, čo spôsobuje „stredoeurópsku smrť – väzenskú alebo táborovú, a navyše kolektívnu“. Medzinárodnú pozornosť si získali jeho postmoderné romány Moskoviáda či Rekreácie alebo Slávnosti vzkrieseného ducha, v ktorých hojne uplatnil svoju subkultúrnu skúsenosť i dadaistickú obrazotvornosť.

MINULÉ A BUDÚCE BITKY

V brilantnom nedokončenom románe Všetko plynie od Vasilija Grossmana netradične spomína na stalinský teror v rokoch 1931 až 1933 jedna z páchateliek byrokratiek. Dve mimoriadne knihy kratších próz Tarasa Prochaska (Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok) a Hymna demokratickej mládeže od Serhija Žadana preložil Patrik Oriešek.

Obe dokazujú životaschopnosť a pestrosť súčasnej ukrajinskej literatúry a dosiahli široký ohlas. Kým jeden svojrázne poeticky rozvíja karpatský magický realizmus, druhý drsne a sarkasticky skúma vplyv turbokapitalizmu na ukrajinskú mládež. V obidvoch rezonujú minulé aj budúce bitky.

Ševčenko v básni Kaukaz, ktorá na Majdane zľudovela, burcoval: „Bojuj a vytrvaj… Pravda je s tebou, sila je s tebou a sloboda je posvätná.“Ukrajina znamená pohraničie. A je to hraničná skúsenosť. Snyder svoju knihu o nej nazval Krvavé územie.

UŤATÁ RUKA A INÉ SÚVISLOSTI

Môj asi najmilší ruský spisovateľ Andrej Platonov, ktorého meno Josif Brodskij vyslovoval spolu s Joyceom, Kafkom či Musilom, opísal v istej poviedke scénu, keď vojak na fronte zdvihne vlastnú uťatú ruku ako vlajku a zvoláva ňou do útoku.

Sovietski kritici mu vytkli nevierohodnosť. Nakoniec sa zistilo, že sa udalosť v lete 1943 naozaj stala. Peter Pomerancev svoje zážitky z Ruska opísal v pozoruhodnej knihe Nič nie je pravda a všetko je možné.

Odporúčam aj ďalšie beletristické tituly: Guzeľ Jachinová – Zulejka otvára oči, Ľudmila Ulická – Jakubov rebrík a Bruno Schulz – Škoricové sklepy. Na hlbšie pochopenie historických súvislostí: Červený hladomor od Anne Applebaumovej, Halič – putovanie po stratenom svete od Martina Pollacka, Michail Zygar – Všetci mocní Kremľa, Larry Wolf – Idea menom Halič a Marci Shore – Ukrajinská noc.

Pre nostalgikov Podkarpatskej Rusi: Ivan Olbracht – Země beze jména. Pre hľadačov: Leopold von Sacher-Masoch – Venuša v kožušinách. Pre rodičov a deti: Vojna, ktorá zmenila Rondo. Dobrých kníh sa nájde veľa, ale dobrých vojen niet.

Vojna na Donbase a anexia Krymu posilnili politický rozmer aktuálnej tvorby. Čítanie pomáha pochopiť ruské a ukrajinské súvislosti v celej ich zložitosti a rozpornosti, rozpoznávať polopravdy a odhaľovať bludy.