Úmorné opakovanie: Krym a Donbas sú niečo iné ako Kosovo

Na Slovensku dlhodobo mnohí politici, vládni aj opoziční, používajú v súvislosti s dianím na Ukrajine argumenty a paralely, ktoré nesedia

Najnovšie tak robí aj predseda zahraničného výboru Národnej rady Marián Kéry (Smer). Uznanie Donecka a Luhanska Ruskom je podľa neho porušením medzinárodného práva. Jedným dychom však dodáva, že tým bolo aj uznanie Kosova v roku 2008 a Slovensko, ktoré ho neuznalo, je teda v postoji konzistentné.

To nie je pravda. Ruská anexia ukrajinských území je neporovnateľná s udalosťami na Balkáne. Tu sú tri hlavné dôvody.

GENOCÍDA SKUTOČNÁ VS. GENOCÍDA VYMYSLENÁ

Príčinou a prológom nezávislosti Kosova bola genocídna politika Srbov voči Albáncom. Nič také sa na Kryme zo strany Ukrajiny nedialo. Na Donbase prebiehajú od roku 2014 boje so separatistami, ale nie genocída.

Dňa 17. februára 2008 Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť od Srbska. Až do vojny na jar 1999 to bola dvojmiliónová juhoslovanská provincia. Nacionalistický prezident Slobodan Milošević jej v roku 1989 odobral autonómiu udelenú v roku 1974 Josipom Brozom Titom. To spôsobilo mierovú rezistenciu prezidenta Ibrahima Rugovu, neskôr ozbrojenú vzburu majoritných kosovských Albáncov, na ktorú Miloševićov režim odpovedal represáliami.

Od vypuknutia študentských demonštrácií a tankov v uliciach Prištiny v roku

1981 sa postupne ocitlo vo väzbe 584-tisíc kosovských Albáncov, teda takmer tretina populácie.

Neodpustiteľným zločinom Miloševiča bola stratégia vyhnať z Kosova všetkých Albáncov. Plán zlyhal, jeho nájomní vrahovia vyhnali „iba“polovicu albánskej populácie, podľa UNHCR to bolo 858-tisíc ľudí. Efekt bol však presne opačný, ako Miloševič očakával. Zhrozená verejná mienka na Západe podporila svojich lídrov v odhodlaní nasadiť aj pozemnú ofenzívu, takže pod touto hrozbou po 78 dňoch

Belehrad kapituloval. Okrem toho srbské vojenské, polovojenské a policajné jednotky povraždili viac ako 10-tisíc etnických Albáncov. Na druhej strane Albánci potom vykonávali pomstu voči miestnym Srbom.

POD ZÁŠTITOU OSN VS. S VYLÚČENÍM OSN

Deklarácii nezávislosti Kosova predchádzalo dlhých deväť rokov úporného úsilia medzinárodného spoločenstva o vyriešenie nejasného štatútu územia, ktoré bolo od vojny pod správou OSN, neskôr

EÚ. Striedali sa tu (za účasti Ruska) vyjednávači Kontaktnej skupiny, vo Viedni prebehlo desať kôl rokovaní medzi Belehradom a Prištinou.

V roku 2005, keď dala Bezpečnostná rada OSN zelenú rokovaniam o budúcom štatúte Kosova, sa stal hlavným vyjednávačom skúsený diplomat Martti Ahtisaari.

„Reintegrácia Kosova do Srbska nie je reálna možnosť, preto je nezávislosť pod medzinárodným dozorom najlepšie riešenie,“konštatoval Fín.

Nasledoval ešte posledný pokus o dohodu medzi Belehradom a Prištinou, trojica vyjednávačov z EÚ, Ruska a USA začala nové, 120 dní trvajúce kolo rokovaní o štatúte Kosova. Aj to zlyhalo.

Treba zdôrazniť, že signatárom rezolúcií OSN a garantom rozhovorov o budúcom štatúte Kosova bolo aj Rusko.

Nič podobné sa ani náhodou neudialo v roku 2014 na Kryme ani teraz na Donbase. Obidve územia Putin jednoducho anektoval (ovládol) bez toho, aby sa kohokoľvek pýtal. Stalo sa tak po tom, ako ich obyvateľom rozdal ruské pasy a išiel ich brániť pred domnelou „ukrajinskou agresiou“.

Ruskému ovládnutiu Krymu z večera na ráno nepredchádzali nijaké rokovania medzinárodného spoločenstva. Nebola tam ani správa OSN či EÚ. V prípade Donbasu zas došlo k porušeniu Minských dohôd, ku ktorým sa Rusko zaviazalo.

POLOVICA ŠTÁTOV SVETA VS. SÝRIA A NIKARAGUA

V októbri 2008 Valné zhromaždenie OSN vyhovelo žiadosti Srbska, aby sa medzinárodný súdny dvor v Haagu vyjadril, či je jednostranná nezávislosť Kosova v súlade s medzinárodným právom. O dva roky neskôr súd väčšinou hlasov 10 : 5 konštatoval, že je.

Opäť: Haag konštatuje, že Kosovo je pre genocídnu politiku Slobodana Miloševiča osobitným prípadom sui generis, ktorý nemôže slúžiť ako inšpirácia nikomu. Už rok pred náletmi NATO Srbi vyhnali z domovov asi štvrť milióna Albáncov.

Päť krajín EÚ nezávislé Kosovo neuznalo, z obáv pred separatizmom menšín na svojom území. Okrem Slovenska aj Španielsko, Grécko, Cyprus a Rumunsko.

Naopak, Krym a Donbas sú odstrašujúcim príkladom toho, čo sa stane, keď niekto (Rusko) v podstate beztrestne a v jasnom rozpore s medzinárodným právom anektuje cudzie územie.

Nezávislé Kosovo uznala približne polovica štátov OSN, nezávislé Donecko a Luhansko zatiaľ Sýria a Nikaragua. To hovorí samo za seba.

Haag konštatuje, že Kosovo je pre genocídnu politiku Slobodana Miloševiča osobitným prípadom sui generis, ktorý nemôže slúžiť ako inšpirácia nikomu.