Kto rozhodne o útoku na Ukrajinu
Ruský prezident Putin je izolovaný človek s obmedzenou životnou skúsenosťou
Videli ste Formanov film Ľud verzus Larry Flynt? Ak áno, možno si spomeniete na scénu, v ktorej je už veľmi bohatý, od alkoholu a drog závislý Larry zabarikádovaný vo svojej luxusnej rezidencii a odmieta sa vzdať polícii až dovtedy, kým pre dianie okolo jeho vily neprerušia vysielanie všetky spravodajské TV kanály v Los Angeles a nezačnú sa venovať len jemu. Putinovo konanie v posledných rokoch sa tomu v mnohých aspektoch, žiaľ, podobá.
Všetci, čo sa Rusku dlhodobo venujú, vedia, že Putin sa pre covid-19 v podstate úplne izoloval. Aj naďalej sa, samozrejme, necháva vidieť v médiách (nikomu inému nie je venovaná taká pozornosť), ale stiahol sa do „bunkra“, odkiaľ komunikuje s verejnosťou, členmi vlády alebo gubernátormi.
Bunkre má údajne dva, oba úplne identické, aby nebolo možné ľahko zistiť, kde sa práve nachádza. Jeden v Moskve, v rezidencii Novo Ogariovo, kde sa zdržiava radšej ako v Kremli, a druhý zrejme v rezidencii Bočarov Ručej na juhu pri Soči. Nie je však vylúčené, že by ten druhý mohol byť v obludnom paláci, ktorý si podľa známeho filmu, čo o ňom natočil Alexej Navaľnyj, nechal postaviť v Gelendžiku.
K tomu treba pripísať ďalšie izolačné faktory. Putin nemá mobilný telefón a nepoužíva internet. Všetky informácie, ktoré sa k nemu dostanú, teda musia prejsť nejakým filtrom.
Zrejme mu ich dodávajú spravodajské služby a je otázka, čo a prečo mu (ne)oznamujú. Z televíznych záberov zverejnených z rokovaní s vysoko postavenými úradníkmi a ďalšími dôležitými členmi ruského politického či ekonomického establišmentu vyplýva, že takéto stretnutia prebiehajú v štandardnom móde: Putin nariadi, aby mu bolo podané hlásenie, načo dotyčného informuje o chybách, ktorých sa dopustil, nariadi ich nápravu a zadá nové úlohy (to, že sa v reáli väčšinou nič nezmení, je iná vec).
Čo ďalšie verejnosť vidí? Keď práve nestavia do laty podriadených, hrá hokej a hrá ho, aspoň podľa jeho obdivovateľov, skvele! Z človeka, ktorý o sebe pred rokmi vyhlásil, že hokej síce miluje, ale hrať ho veľmi nevie – okrem iného preto, že sa naučil neskoro korčuľovať –, sa s pribúdajúcim vekom začína stávať hráč, ktorý dominuje každému stretnutiu, do ktorého nastúpi.
Od zostrelenia malajzijského lietadla MH17 v júni 2014 Putin výrazne obmedzil stretnutia so zahraničnými lídrami a výjazdy do zahraničia. Výnimkou v tomto ohľade boli početné stretnutia s čínskym prezidentom. Pre koncentráciu ruských vojsk na hraniciach s Ukrajinou a hroziacu inváziu však v posledných týždňoch niekoľkokrát rokoval aj so západnými politikmi. Optikou ruských médií to vyzerá, že Joea Bidena, Emmanuela Macrona aj Olafa Scholza valcoval rovnako ako svojich protivníkov na ľade.
Realita však bola iná. Otázkou je, či je to Putin, sediaci za stolom šesť metrov ďaleko od Macrona či Scholza, schopný vnímať. Ak je pravda, že jeho rokovaniu s Macronom dominoval niekoľkohodinový monológ na obľúbenú historickú tému – čo všetko Západ Rusku urobil a Rusko sa preto muselo brániť –, tak ťažko.
Veď napokon o jeho „schopnosti“realisticky reflektovať, čo sa deje, svedčia aj oficiálne výroky ruského ministerstva zahraničných vecí, napríklad o „prebiehajúcej genocíde“na východe Ukrajiny, ktoré sú okorenené – Putinom nepochybne inšpirovaným, možno aj vynucovaným – chlapským a drsným jazykom.
CHARAKTER A LIMITY PUTINOVHO REŽIMU
Tým sa dostávame k podstatným rysom súčasnej ruskej krízy, ktorými sú charakter a limity ruského režimu. Predpokladajme, že ruské ozbrojené sily sú pod politickou kontrolou. Je skvelé, že na základe práce mnohých odborníkov toho toľko vieme nielen o počtoch ruských jednotiek a ich techniky na ukrajinských hraniciach, ale aj o meniacich sa vzorcoch ich rozloženia, o schopnosti vyrovnať sa s nástrahami terénu a vykonávať bojové akcie proti ozbrojeným silám Ukrajiny. Nakoniec však bude určujúce, aký dostanú rozkaz. Či vyraziť do akcie, alebo sa vrátiť do kasární. Ak vylúčime náhodu, rozkaz na začatie vojny môže prísť len od jediného človeka – od Putina.
V rozhovore pre české Studio N analytik Jan Ludvík za jeden z možných dôležitých aspektov súčasného diania na ruskej strane označil skutočnosť, že Putin svoju kariéru v KGB začal v 80. rokoch, keď sa vtedajší ZSSR začal obávať prekvapivého amerického jadrového útoku. Putinovi do hlavy nikto nevidí, ale každý z nás je do nejakej miery (de)formovaný tým, čo prežil a ako to spracoval. Je preto logické predpokladať, že sa to týka aj ruského prezidenta, respektíve všetkých ľudí v ruskom establišmente.
Pripomeňme, že Putin, narodený v roku 1952, vyrastal v povojnovom ZSSR, ktorý sa síce stal superveľmocou, ale to sa nijako pozitívne neprejavilo na kvalite života obyčajných ľudí. Trvalý nedostatok všetkého – „šťastné“obdobie priemyselného rastu 30. rokov Sheila Fitzpatricková opísala termínom „spoločnosť lovcov a zberačov priemyselného veku“– bol sprevádzaný všadeprítomným násilím. Veď napokon sám Putin mnohokrát s uspokojením deklaroval, že vyrastal v drsnom a nebezpečnom prostredí leningradských pouličných gangov, kde sa okrem iného naučil, že je potrebné nebáť sa udrieť tvrdo a ako prvý.
V rokoch 1985 – 1990 slúžil v KGB. V tom čase sa práve končilo ďalšie „šťastné“obdobie, dnes označované ako brežnevovská stagnácia. Násilie zo strany štátu kleslo na znesiteľnú úroveň a zostalo prítomné primárne na úrovni individuálnej. Stav sovietskej ekonomiky a spoločnosti „skvele“korešpondoval s fyzickým stavom najvyšších sovietskych predstaviteľov, ktorí začali umierať ako muchy (Brežnev v roku 1982 po osemnástich rokoch na čele štátu, Andropov v roku 1984 po pätnástich mesiacoch vo funkcii, Černenko v marci 1985 po necelých trinástich mesiacoch vo funkcii).
Kto vtedy chcel uniknúť všadeprítomnému nedostatku a nude, musel byť špičkovým športovcom, umelcom alebo vedcom. Samozrejme, núkala sa aj kariéra stranícka, vojenská a v prostredí tajných/spravodajských služieb. Tam vraj mierili tí, čo boli veľmi ambiciózni, pracovití a cieľavedomí, ale nemali dosť talentu na kariéru športovcov, umelcov či vedcov. Vieme, že počas služby v NDR Putin zažil jej zrútenie a tento zážitok spolu s nasledujúcim zrútením ZSSR sa nepochybne zásadne – a zrejme aj natrvalo – zapísal do jeho psychiky.
VŠETKA MOC V JEDNÝCH RUKÁCH
Režim, ktorý vybudoval, sa síce schováva za pseudodemokratickú fasádu, ale v skutočnosti je skrz naskrz neosovietsky. To spôsobuje, že v ňom nedominuje všadeprítomná a všetkým prestupujúca ideológia, ale vágne definovaná idea patriotizmu. Aj preto v ňom neexistuje opozícia. Aj preto sa ten, kto drží moc, z jej výkonu nemusí nikomu zodpovedať.
Znamená to, že Putin má vo svojich rukách všetku moc a že môže kedykoľvek urobiť čokoľvek, čo mu napadne? Pravdepodobne nie. Dokonca ani tí veľmi informovaní však netušia, kto a prečo sa podieľa na procese prijímania rozhodnutí. Rozhodne to nie je premiér, ministri či parlament. Slovo, ale ťažko povedať, aké silné, majú ľudia z prezidentskej administratívy a Bezpečnostnej rady Ruskej federácie. Nie je vylúčené, že určitý vplyv by mohli mať aj tzv. oligarchovia, hoci pravdepodobne len veľmi malý.
Ak nás právom desí pohľad na silu, ktorú Rusko zhromaždilo na hraniciach Ukrajiny, a teraz už aj na jej území, ešte viac by nás malo desiť, že toto všetko uviedol do chodu jeden človek. Jedinec s veľmi obmedzenou životnou skúsenosťou, s pokriveným postojom k svetu a v posledných rokoch čoraz viac izolovaný.
Putin nemá mobilný telefón a nepoužíva internet. Všetky informácie, ktoré sa k nemu dostanú, teda musia prejsť nejakým filtrom.