Mesto podľa vzoru hrdina
Reportáž z Kyjeva, ktorý odoláva ruskej ofenzíve
Okoľko ulíc ďalej to mohlo byť? Dve alebo tri? Táto otázka mi napadla ako prvá, keď ma o šiestej ráno zobudila silná prestrelka. Pripadala mi hrozivejšia ako otrasy vzdialených výbuchov, ktoré niekedy sprevádza zvuk sirény. Našťastie netrvala dlho a ulice v centre Kyjeva načas stíchli. Hlavné mesto Ukrajiny už tretí deň čelilo vojne, ktorú proti nej vyhlásil Vladimir Putin. Odvtedy sa toto bohaté mesto zmenilo na mesto duchov. Po náročnej noci je úplne prázdne.
S fotografom sa vyberieme do okrajovej štvrte, kam sa ukrajinským vojakom podarilo vytlačiť ruských vojakov. V hlave mi stále znejú tie výstrely a trochu paranoidne sa s Valdom Šimíčkom pustíme do debaty, kam skočiť na zem, keby po nás strieľali.
HRDÝ A NERVÓZNY KYJEV
Diskusia je skutočne paranoidná, pretože nám nič nehrozí. Jedinou nepríjemnosťou je to, že metro nejde a že obchodíky, kde by sme si kúpili niečo na raňajky, sú zavreté. Prekvapivo však ešte chvíľu funguje Bolt.
„Nebojíte sa?“pýtam sa kyjevského dôchodcu, ktorý si privyrába v meste, ktoré sa zmenilo na vojnovú zónu. „A čo iné mi ostáva? Každý robíme, čo môžeme,“odvetí a zvýši hlasitosť v rádiu, ktoré oznamuje, že ruské rakety zasiahli jeden z obytných domov v Kyjeve.
Kyjevčania zvládajú šokujúcu vojnu, ktorú proti nim vedie 69-ročný autokrat z Kremľa, s obdivuhodným pokojom. Sú odhodlaní nedať svoje mesto bez boja. A jedna z mnohých vyhraných bitiek, na ktorej miesto smerujeme, je toho dôkazom.
Napriek tomu však cítiť nervozitu. Nedá sa prehliadnuť. Najmä na tvárach ukrajinských vojakov, ktorí patrolujú na križovatkách, pri dôležitých budovách, na miestach, kde odrazili nástup ruských jednotiek. Všetci stále očakávajú ruskú ofenzívu v plnej sile. Cítia, že bude ešte horšie a príde ešte väčší nápor.
Nápis PRESS, ktorý mám nalepený na kabáte, či fotoaparáty v rukách môjho kolegu vojakov nijako neupokojujú. Práve naopak. Po tom, čo sa ukázalo, že ruská armáda nasadila do bojov proti Kyjevčanom aj prezlečených a neoznačených vojakov, sú všetci mimoriadne opatrní. A podozrievaví.
Veľakrát cez deň nás zastavia. Musíme opakovane ukazovať preukazy, a keď mi prehľadávajú fotografie na mobile, jeden z vojakov sa mi nechtiac obtrie o brucho hlavňou samopalu. „Má ju zaistenú?“napadne mi paranoidne, no hneď sa pousmejem. Slnko svieti. Na február v Kyjeve je pekné, teplé počasie a Kyjev ešte nepadol.
Napriek tomu sa napätie na tvári ukrajinského vojaka nedá prehliadnuť. Na krku mu vidno silno pulzujúcu žilu. Adrenalín má na plné obrátky. „Kto vie, či nie je práve on diverzant,“zrejme napadne paranoidne teraz jemu.
Stretávame však aj uvoľnených veselých vojakov, ktorí Valdovi dovolia, aby ich odfotil. Jedným z nich je Oleg. Má dvadsaťštyri rokov, je prvý raz v akcii, a keď sa pustíme do reči, ani na chvíľu nedá najavo, že by mal obavy.
AKO SI SPRAVIŤ MOLOTOVOV KOKTEIL
Pritom len o pár metrov ďalej vidíme rozmetané auto, na ceste je zas nevybuchnutý granát. Na kontajner niekto položil Molotovov kokteil a vedľa neho banánovú šupku. Svoj „snack“nejaký odvážny Kyjevčan zjesť stihol, ohnivý kokteil pre Putinovho vojaka použiť už nie. Predstaviteľ bezpečnostnej rady Ukrajiny dokonca zverejnil podrobný návod, ako sa taká efektívna zbraň pripravuje. Vymenoval konkrétne ingrediencie a vyzval Ukrajincov, aby neváhali a použili ju proti nečakanému nepriateľovi z krajiny, ktorá o nich hovorieva ako o „bratskom národe“.
Teraz však podľa Kremľa vládnu Ukrajine „nacisti“, a preto poslali na Ukrajinu ruské jednotky, aby ju „demilitarizovali“. Inými slovami – zbraňami sa zmocnili de
V podvale, ako tu nazývajú protibombové kryty, sedí malý chlapček so sestrou a v rukách drží svojho plyšiačika. Situáciu berie pokojne a rozpráva mi, ako mu chutí čokoládový muffin, ktorý mu práve dala mamina.
Oproti nim Alex nežne objíma svoju manželku Juliu, ktorá je v ôsmom mesiaci tehotenstva. Napínavú bitku medzi ukrajinskými vojakmi a nepozvanými hosťami z krajiny, ktorá sa hrdí jadrovými zbraňami, mohli sledovať zo svojho okna. „Počuli sme to z veľmi malej vzdialenosti, v tomto baráku totiž bývame,“hovorí Julia.
Práve oproti nemu sa strhla malá nočná vojnová dráma. Malá preto, lebo je len jednou z mnohých epizód krvavej vojny, ktorá prebieha v celej krajine.
V čase mieru Julia pracuje ako grafická dizajnérka a Alex v technologickej firme rieši elektronické akcie. „Tu v podvale sa cítime bezpečnejšie. Snažím sa, aby manželka bola v čo najmenšom strese a aby dieťatko nič neohrozilo,“hovorí pokojne Alex. Bude to dievčatko a Alex a Julia majú teraz dilemu, čo by bolo najlepšie spraviť. Ak pôjdu na perifériu a náhodou by Julia musela rodiť skôr, bola by tam dobrá nemocnica? Väčšie mesto sa im zdá ako lepšie riešenie. Lenže všetky sú rizikové a ako by sa presunuli?
V jednom má však Alex jasno.
„Hneď ako sa to vyrieši a obaja budú v bezpečí, prihlásim sa do armády. Pôjdem bojovať za Kyjev, za Ukrajinu, za budúcnosť mojej dcéry a ukrajinských detí,“rozpráva Alex s dlhými vlasmi a imidžom intelektuála. Keď sa ho pýtam, či aspoň absolvoval nejaké vojenské cvičenie, odvetí, že len taký základ. Ako robiť prvú pomoc.
Julia ani nemrkne a s jeho odhodlaním súhlasí. A ja cítim, že to je ten moment, keď ma Ukrajinci zase dojali takmer k slzám.
„Aj v tom najhoršom scenári som sa rozhodol, že pôjdeme bojovať. Áno, ruská armáda má prevahu, ale spomeňte si na čečenskú vojnu, tiež to Rusom trvalo dlho. Bude to ťažké, ale pravda je na našej strane. Západ by mal stáť na našej strane a byť asertívnejší, inak nás to bude stáť ešte viac životov,“dodáva Alex.
POZOR NA RESPIRÁTOR NA RUKE
Jedna z vecí, ktorá je teraz nebezpečná, je nosiť respirátor na ruke, ako si na to niektorí v čase pandémie zvykli. O to viac, ak sú biele. Bielymi páskami na ruke sú totiž označení ruskí vojaci, aby sa nepomýlili pri streľbe a nezasiahli svojich. Ukrajinskí majú žlté.
Rizikové je aj fotiť si vojakov, rizikové je pohybovať sa po meste v „komandantskom čase“, ktorý platí od piatej večer do siedmej ráno. V sobotu ho však predĺžili až do pondelka ôsmej. V predzvesti veľkej ofenzívy, ktorú predpovedá prezident Volodymyr Zelenskyj, majú všetci zaliezť do krytov alebo domov.
Všetci ostatní môžu byť považovaní za diverzantov. Ešte polhodinu pred zákazom vychádzania však stojí pred policajnou budovou v centre Kyjeva veľmi dlhý rad mužov. Prišli sa pridať k obrane mesta a z dverí vychádzajú s puškami a nábojmi. Keď si Putin myslel, že jeho propaganda o „denacifikácii“nejako zapôsobí na Kyjevčanov, tak úplne opačne, ako dúfal.
V rade stoja dvadsiatnici, ktorí sa s bledou tvárou a okrúhlymi okuliarmi hodia skôr do univerzitnej knižnice než na bojové pozície. Stoja tam aj dôchodcovia, ktorí opustili pohodlie svojho gauča, aby so samopalom v ruke šli brániť Kyjev, ak sa to zvrhne na gerilový pouličný boj.
Čo však spravia, keď ruský Goliáš proti ukrajinskému Dávidovi nasadí všetku svoju silu? Ako dlho to ešte budú môcť Kyjevčania ustáť?
A vôbec, aj keby sa to ruským vojakom podarilo a vyhnali by Volodymyra Zelenského z Kyjeva, kto tu bude rešpektovať prokremeľskú bábku a nebude do nej chcieť hodiť Molotovov kokteil, ktorý sa Ukrajinci práve naučili namiešať?
Jedna z vecí, ktorá je teraz nebezpečná, je nosiť respirátor na ruke, ako si na to niektorí v čase pandémie zvykli. O to viac, ak sú biele. Bielymi páskami na ruke sú totiž označení ruskí vojaci, aby sa nepomýlili pri streľbe a nezasiahli svojich. Ukrajinskí majú žlté.