Putin, pozri sa, čo si spôsobil
Reportáž z ukrajinskej strany našej hranice
Nasypte si ich do vreciek, podala odvážna ukrajinská žena slnečnicové semienka ruským vojakom. Keď vás tu zabijú, na vašich hroboch vyrastú slnečnice, dodala.
Užhorod, piatok podvečer. Za našou hranicou sa vytvorila obrovská, niekoľkokilometrová kolóna áut. Dva prúdy v tvare písmena Y. Pár sto metrov pred priechodom sa zbiehajú do jedného.
Prvé auto, žena za volantom a dieťa. Druhé auto, dve ženy, zrejme matka a dcéra. Tretie auto, žena a dve deti, z toho jedno úplne malé. Štvrté, za volantom dievča, asi študentka.
KDE SÚ MUŽI?
Až v dlhom rade peších čakateľov na vstup na Slovensko z Užhorodu vidím prvých mužov. Je ich zopár, maximálne desať. Väčšinou povedia, že odprevádzajú blízkych do bezpečia „do Európy“. A vrátia sa spred hranice naspäť na Ukrajinu. Lebo musia.
Nič podobné som nevidel pri exodoch počas vojen v Kosove, Afganistane ani Sýrii. Na Ukrajine platí všeobecná mobilizácia a muži vo veku 18 až 60 rokov nesmú opustiť jej územie. Iba ak majú občianstvo niektorej z krajín EÚ alebo aspoň trvalý pobyt. Pravidlá sú však čerstvé a dosť nejasné.
„Utekáme pred vojnou z Černihivu, mesta asi tristo kilometrov za Kyjevom. Rusi začali u nás bombardovať. Sme na ceste druhý deň, tu už čakáme od rána. Osem hodín,“povie Ukrajinec s malou dcérkou na rukách. Nemajú nič, ani tašku.
Manželka pána (jeho meno zachovám v anonymite, ako aj mená ostatných) je Nemka. Ona stihla odísť z Ukrajiny na poslednú chvíľu, kým sa ešte dalo. Manžel a dcérka už odletieť nestihli.
„Neviem, kde je žena, asi v Nemecku. Nemáme spojenie,“dodá muž. Obaja, on aj dcérka, majú iba ukrajinský pas, ale aj nemecký pobyt. Nevie, či ich pustia von z krajiny.
V kolóne áut je aj rodina z Kyjeva. Prejsť 7 kilometrov a dostať sa z metropoly im trvalo 12 hodín. Ďalší sú z Kremečuka, Poltavská oblasť na východe. Stoja tu v kolóne už 24 hodín. Zložito obchádzali do vzduchu vyhodené mosty. Stihli odísť, keď začali Rusi ostreľovať letisko. Ani oni, tak ako ostatní, nechcú na Slovensku ani inde „v Európe“žiadať o azyl. Chcú iba jedno, prežiť v bezpečí vojnu a vrátiť sa.
V kolóne áut stretneme aj staršieho Slováka z Michaloviec. Kýva na mňa, vraj sa poznáme z farmárskych káuz. Nepamätám si, ale nenamietam.
POTREBUJEME VOJENSKÚ POMOC
Ideme ďalej do vnútrozemia Ukrajiny. Na benzínke stretnem mladú rodinu z Luhanska. Auto plné tašiek, medzi nimi „vajíčko“s trojmesačným dojčaťom. Žena plače. Nevedia kam, nevedia čo.
„Potrebujeme vidieť podporu EÚ, podporu Západu, pre ktorý sme sa ako krajina pred ôsmimi rokmi rozhodli,“hovorí mladý otec.
„Nechceme už ďalšie slovné vyhlásenia, ale výsledky. Nielen muníciu a peniaze, potrebujeme aj vojenskú pomoc. Videl som zábery z Grozného, Čečenci, kadyrovci sa regrutujú na podporu Ruska v obrovských počtoch.“
„Putin, pozri sa, čo si spôsobil!“zvolá jeho žena.
Srdcervúce scény pokračujú aj na študentskej ubytovni v Užhorode. Deti s plyšovými medvedíkmi, s mačkou v prepravnej taške, so psami na vôdzke.
Ako boli a čo mali, tak rodiny utiekli. Na celom Zakarpatsku nie je jediné voľné miesto v hoteli či penzióne. Utečencov umiestňujú do študentského domova v Užhorode. Kým sa ešte dá, využijem jednu voľnú izbu aj ja. So zúfalými utečencami sa rozprávam, upokojujem ich, že na Slovensku im dobrí ľudia pomôžu.
Jedna mladá mamička plače. Odišla s dcérkou tak rýchlo, že im manžel nestihol vystaviť doklad, že súhlasí s odchodom dieťaťa.
Žena teraz nevie, či ho potrebuje. Voláme na slovenský konzulát. Tam ju pracovníčka upokojuje, že by nemali mať problém prejsť cez hranicu. Keby mali, nech zavolá.
„Máme tu zatiaľ prvých 27 utečencov, očakávame masívny nával. Ranným vlakom z východu prídu ďalší. Sme pripravení na príchod dvetisíc ľudí,“povie zamestnanec mestského úradu Vasil Pinzenyk.
Vedľa sedí na stoličke pri vstupe na magistrát očividne vystrašený šedivý pán. Práve prišiel z Odesy.
Teraz, keď nás Rusi napadli, kedykoľvek očakávam povolávací rozkaz do svojej jednotky na východe. Veci mám v aute zbalené, vezmem
ÚKRYT A NOCĽAH NA TATAMOCH
Starobylé Mukačevo sa nachádza asi 40 kilometrov smerom do vnútrozemia od Užhorodu. Medzi vojnami to bolo všetko Československo, Podkarpatská oblasť. Teraz je to Zakarpatská Ukrajina. Miestni sa nádejajú, že až sem Rusi nevpadnú. Museli by prejsť štyri oblasti. A masív Karpát.
S kamarátom, miestnym analytikom Myhajlom, navštevujem v Mukačeve posilňovňu, telocvičňu a centrum bojových umení. Je tesne pred dokončením. Namiesto boxeristov a zápasníkov MMA tu však pripravujú tatami, športové podložky, ako miesto na spanie pre ľudí z iných častí Ukrajiny. Ide o zatiaľ jediný útulok pre utečencov v tomto 40-tisícom meste.
Neveľká hala má kapacitu 62 miest na spanie. Na zemi, pod dekami. Vykurovanie zatiaľ iba elektrickými ohrievačmi. Dobrovoľníčky, ktoré sú neustále na telefóne, zabezpečujú ubytovacie kapacity alebo iný druh pomoci pre utečencov v blízkom okolí. Logistika, doprava, jedlo. Iba za prvé dve hodiny ponúklo svoje služby a ubytovanie 42 ochotných miestnych. So šírením informácií o možnostiach ubytovania pomáhajú blogeri a aktivisti na sociálnych sieťach.
Celej tejto občianskej aktivite velí očividne dobre vycvičený a fyzicky pripravený tridsiatnik. Vasil Čehrynskyj bojoval ako dobrovoľník v rokoch 2015 až 2020 v južnej časti Donbasu, v prápore Azov v Urzufe. Keď mu poviem, že som bol s jeho spolubojovníkmi v ostreľovanej dedine Šyrokyno, že ma tam sprevádzal chlapík s prezývkou Koreň, pookreje. Pozná ho.
„Po návrate z Donbasu som sa vrátil a začala sa pandémia. Mesto ma požiadalo, či by som mohol robiť veliteľa služby pre mimoriadne situácie. Teraz, keď nás Rusi napadli, kedykoľvek očakávam povolávací rozkaz do svojej jednotky na východe. Veci mám v aute zbalené, vezmem spolubojovníkov a okamžite vyrazíme,“povie Vasil.
Odhodlaný muž dodá, že oni sú tu doma, Putin je agresor. Preto vyhrajú.
POMÔŽTE, PROSÍM
Drámy sa odohrávajú aj na priechode pre peších medzi ukrajinskými Malými Slemencami a slovenskými Veľkými Slemencami, asi dvadsať kilometrov južne od Užhorodu.
Našu pozornosť s Myhailom upúta mladá ukrajinská rodina s dieťaťom v kočíku. Ušli prvým vlakom z Kyjeva. Hovoria po anglicky. Pán a dcérka majú estónske pasy, pani má trvalý pobyt v Dánsku. Plače, že ich ukrajinskí pohraničiari nechcú pustiť – vraj potrebujú diplomatické pasy. Naozaj?
„Pomôžte nám, prosím,“povedia. Ideme s Myhailom až k plotu, za ktorým stojí ozbrojený muž. Očividne nepozná detailné pravidlá a predpisy. Presvedčíme ho, že rodina nepotrebuje diplomatické pasy, stačia im obyčajné – ak je na nich EÚ a sú tam hviezdičky. „Ďakujeme!“sú posledné slová rodiny pred vstupom na Slovensko. Ostatní čakajúci najprv nespokojne šomrú, potom sa upokoja. Počas prestávky na benzínke mi Myhailo ukazuje v smartfóne videá. Na jednom sa osamelý muž kdesi pri Chersone, kde sú ťažké boje, pokúša sa vlastným telom zastaviť kolónu ruských transportérov.
Na druhom videu prichádza odvážne Ukrajinka k ruským vojakom a rozdáva im slnečnicové semienka. Tí nechápu, krútia hlavami.
„Nasypte si ich do vreciek. Keď vás tu zabijú, na vašich hroboch vyrastú slnečnice,“povie im.
Potrebujeme vidieť podporu EÚ, podporu Západu, pre ktorý sme sa ako krajina pred ôsmimi rokmi rozhodli.
otec rodiny