Mladí Ukrajinci riešia životnú dilemu
Ukrajinskí študenti zo slovenských vysokých škôl sa rozhodujú, či zostanú v bezpečí alebo odídu domov
Dmytro, Kirill, Stanislav a Pavlo nikdy v živote nedržali v ruke zbraň. Sú to obyčajní mladí muži, možno skôr ešte chlapci. Ich život bol doteraz študentský, starať sa museli o skriptá, prednášky, trápili ich bakalárky a diplomovky. Všetci štyria študujú na slovenských vysokých školách.
Zo dňa na deň sa to zmenilo. Rusko prepadlo ich Ukrajinu. Medzi kamarátmi a chlapcami v rodine sa zrazu začalo hovoriť, že treba brániť svoj štát. Reálnou sa pre nich stala otázka, ktorú v 21. storočí nečakali: mám ísť bojovať za svoju krajinu?
„Práve píšem diplomovku. Neviem. Neviem, čo mám robiť. Či mám ostať na Slovensku, kde som v bezpečí. Alebo ísť domov a bojovať,“premýšľa nahlas Dmytro, ktorý študuje v Košiciach.
„Bojím sa, že môjho otca zoberú do armády. A keď pôjde bojovať on, určite nebudem sedieť sám doma,“dodáva.
NEVIEM, ČI MA NA NEOTOČIA
Kirill a jeho rodina si popri telefonovaní balí veci. Tento študent má 19 rokov a študuje robotiku na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Práve teraz je však v Kyjeve a opisuje, ako v Obloni, časti hlavného mesta, už jazdia ruské tanky. V noci len dvesto metrov od ich domu niečo spadlo na deväťpodlažný panelák.
Kirill nevie, či to bol kus lietadla alebo raketa. Kirill vie, že v budove už nikto nebýva, je zdemolovaná. Kirill vie, že je čas mesto opustiť.
V piatok ráno sa rozhodli, že s matkou a malou sestrou vyrazia autom smerom na hranicu so Slovenskom a potom až do Bratislavy. Plán znel, že by chcel byť na ďalší deň už v hlavnom meste Slovenska, kde mu univerzita ponúkla pre jeho rodinu dočasné ubytovanie. „Je to moja krajina, ale je to aj môj život. Nemám dosť rokov na to, aby som zomrel,“vysvetľuje, prečo odchádza.
Kyrill netuší, či ho pustia cez hranice. Na Ukrajine je vyhlásená mobilizácia mužov od 18 do 60 rokov a Ukrajinci už oficiálne nemôžu odísť do zahraničia. Preto ostáva v Kyjeve aj jeho otec spolu so starou mamou.
„Autom pôjdem až k hranici, a ak ma otočia naspäť, mama pôjde so sestrou do Bratislavy. Ja sa otočím a možno pôjdem bojovať,“hovorí Kyrill.
Má ešte len 19 rokov a život sa mu prevrátil naruby. Nevie, či ešte vôbec bude pokračovať v inžinierskom štúdiu. Nevie, či ešte niekedy v živote bude študovať.
Namiesto toho stojí pred otázkou, či pôjde bojovať. „Viem si to predstaviť, rozmýšľam o tom. Ale môj cieľ teraz je, aby sa nič nestalo mojej rodine. Až potom budem rozmýšľať, čo bude so mnou.“
Ešte nikdy nedržal v ruke zbraň, ale počul pokyny ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského určené Kyjevčanom – každý človek si môže doma pripraviť „molotovov kokteil“alebo si prísť po zbraň a strieľať z okna na ruskú armádu. „Ja mám doma matku a malú sestru, určite by som nestrieľal z okna,“hovorí.
Nebude to prvýkrát, čo pre konflikt ich rodina uteká z miesta, kde žije. Kirill pochádza z mesta Luhansk, kde jeho otec založil fabriku, v ktorej zamestnával asi 50 ľudí, a jeho matka bola kaderníčka. Až kým sa v roku 2014 počas bojov na Donbase všetko nezmenilo.
„Prišlo niekoľko áut s ľuďmi so zbraňami. Otcovi povedali, že buď odíde a nechá tu všetko, alebo ho zabijú. Odišli sme do
Francúzska a po roku sa vrátili do Kyjeva,“spomína si.
Dúfa, že aj teraz sa čo najskôr vrátia zo Slovenska na Ukrajinu – ak sa tam teda vôbec dostane. Už teraz Kirill myslí na to, že bude treba pomôcť pri obnove vojnou zničenej krajiny. Veď len v Charkove je niekoľko zbombardovaných mostov. Ukrajina bude potrebovať vzdelaných ľudí, aby sa vrátili opraviť ju, vyzýva Kirill.
DILEMA KAŽDÉHO CHLAPCA
Vo štvrtok sa Stanislav Sydelnykov zobudil o štvrtej ráno a s hrôzou zistil, že v jeho krajine sa začala vojna. Hneď sa mu vybavilo najhoršie ráno v živote, ktoré zažil v roku 2014 v jeho rodnom meste Mariupoľ.
Mal len desať rokov, keď sa zobudil na streľbu a hlasné výbuchy. Bol sám doma, rodičia boli v práci a on nevedel, čo sa deje. „Vtedy už každý vedel, že keď počuješ také zvuky, musíš ísť do kúpeľne, teda do miestnosti bez okien. A keď to prestalo, zavolal som mamine a plakal som do telefónu. Hovoril som jej, že sa začala vojna. Potom po mňa prišli otcovi kamaráti,“hovorí Stanislav.
Stanislav Sydelnykov