U susedov je vojna. Čo o tom poviete svojim deťom?
Nie je hanbou, priznať sa, že aj my sa bojíme. Zároveň však deti musia vedieť, že sme tu pre ne a urobíme všetko, aby sme ich ochránili
Ukrajinská novinárka Oľga Tokariuk na svojom Twitteri na začiatku tohto týždňa písala, že ukrajinské mamy od Putinovho nepríčetného prejavu o „neexistencii“Ukrajiny na Facebooku diskutujú o tom, ako deťom na oblečenie pripevniť nálepku, ktorá by označovala, akú majú krvnú skupinu. To v prípade, ak by sa im stalo niečo strašné. Mamy vždy vidia veci černejšie, ako sú, poviete si. Lenže v tomto prípade je to, bohužiaľ, veľmi praktické rozhodnutie, ktoré môže rozhodnúť o záchrane života ich dieťaťa.
Je otrasné, že si ženy musia posielať takéto tipy, pristupovať k tomu racionálne, hoci sa určite vo vnútri trasú od strachu, keď si v plnom rozsahu uvedomia, čo hrozí ich deťom. Desivé je aj to, že sa to deje vo vedľajšej krajine, nie niekde veľmi ďaleko, na miestach, ktoré majú niektorí problém nájsť dokonca na mape, a tak si môžu povedať, že sa ich to netýka.
PRÍDE TO AJ K NÁM?
U našich susedov je vojna a aj my sa viac ako inokedy bojíme o svoje deti. A dá sa predpokladať, že sa boja aj ony. Po korone je tu pre ne ďalší strašiak. Lenže nejde o neviditeľný vírus, ide o vojakov so zbraňami a bombardovanie. Deti vedia, čo to znamená, a budú sa nás pýtať. Prečo? Príde to aj k nám? Máme sa báť?
Psychológovia a psychologičky majú množstvo rád, ako o vojne hovoriť s deťmi podľa ich veku, mentálnych schopností, citlivosti, odolnosti, sklonom k pesimizmu či optimizmu.
Všetci vieme, že najpoctivejšie je hovoriť pravdu, aj to, že ju treba niekedy dávkovať a rozmýšľať nad výberom správnych slov či dohliadať na to, akým informáciám a obrázkom sú deti vystavené v médiách a na sociálnych sieťach.
Nie je hanbou priznať sa, že aj my sa bojíme. Zároveň však deti musia vedieť, že sme tu pre ne a urobíme všetko, aby sme ich ochránili, že odpovieme na ich otázky, že im vysvetlíme, čo sa deje. Na to nemusíme byť ani Superman či Superwoman, ani chodiace encyklopédie. Stačí byť normálne cítiacimi ľudskými bytosťami.
Deti, hlavne tie menšie, vidia konflikty ako boj dobra so zlom. Nepoznajú to dospelácke áno, ale… Tento konflikt je z tohto hľadiska veľmi jednoduchý, je tu jasný agresor a jasná obeť. A je tu aj ponaučenie, že zlu a svojvôli sa treba postaviť, lebo sa inak nezastavia pred ničím.
Je možné, že deti či skôr tínedžeri budú vnímať, že v niektorých rodinách nepanuje zhoda na tom, čo sa vlastne deje a kto čo vyprovokoval. Netreba ich do týchto sporov zaťahovať, ale možno je to príležitosť, ako si oprášiť vedomosti z dejepisu, prečítať si niečo viac ako len statusy na internete a nájsť si vecné argumenty. A ukázať deťom, že klamať a prekrúcať historické fakty sa nemá a že to robia len oportunisti a úbožiaci.
Je veľmi pravdepodobné, že hlavne v niektorých regiónoch sa deti fyzicky stretnú aj s rodinami utekajúcimi pred vojnou, iné to budú vidieť v médiách. Môžeme s nimi hovoriť o láskavosti k núdznym, o tom, že mier, základné materiálne istoty a bezpečný domov sú na mnohých miestach sveta vzácnosťou a že my sme ich získali za cenu ťažkých obetí predchádzajúcich generácií a musíme urobiť všetko pre to, aby to tak zostalo.
Nie zbabelo vyčkávať, chytrácky polemizovať a skrývať sa za masku „mňa sa to netýka“, ale aktívne vystupovať proti zlu.
Aj za cenu zníženého pohodlia alebo v prípade detí dajme tomu toho, že si odložia pár eur z vreckového na pomoc rovesníkom na Ukrajine.
ROBME UŽ NIEČO
Boli rodičia malých aj väčších detí, čo sa už pred vojnou priamo na našich hraniciach báli o budúcnosť svojich detí. Tušili, že sa zrejme budú mať materiálne horšie, že ich zasiahne klimatická kríza, že to jednoducho budú mať v živote ťažšie, a to aj pre pohodlnosť svojich rodičov a starých rodičov.
Šialené výboje muža sediaceho v Kremli ešte zosilňujú obavy o budúcnosť našich detí. Nie je nič objavné na myšlienke, že toto nie je vojna o Ukrajinu, hoci tá teraz trpí najviac, ale pokus o prestavanie architektúry Európy a nový svetový poriadok. Ak Putin uspeje, nič už nebude také ako predtým. Bude to horšie, temnejšie, násilnejšie, zaostalejšie a určite nie demokratické a ani slobodné. A nielen na Ukrajine.
Aj na to by sme mali myslieť, keď sa nás deti budú pýtať, čo sa deje. Určite by sme ich tým nemali strašiť, skôr by sme sa mali zmobilizovať a urobiť všetko pre to, aby k takej situácii nedošlo. Nehovorme, že nemôžeme. Ešte stále môžeme a musíme.
Lebo sa nám môže stať, že sa nás naše deti a vnuci raz budú naliehavo pýtať, čo sme robili vtedy, keď v susednej krajine mamy deťom prišívali na oblečenie nášivky s krvnou skupinou.
Je otrasné, že si ženy musia posielať takéto tipy, pristupovať k tomu racionálne, hoci sa určite vo vnútri trasú od strachu, keď si v plnom rozsahu uvedomia, čo hrozí ich deťom.