Štyridsať miliónov snov

Stislo mi srdce, srdce mi bije až v krku, bolí ma srdce…

Vieš, Jonáš, tá pesnička, čo si občas púšťame už od tvojho narodenia. V tom mäkkom jazyku, ktorý skôr cítime, ako mu plne rozumieme. Aj keď je nám veľmi blízky. Vieš, tá pesnička, pri ktorej mi vždy vyskočíš do náručia a chceš tancovať. A my ti zakaždým hovoríme, že to je skladba nášho kamaráta Kosťu z Kyjeva. Vieš, ktorú pesničku myslím? Tá pieseň sa volá Kyjevské ulice. Kosťa v nej spieva aj o tom, že nech je kdekoľvek na svete či mimo neho. Na vrcholkoch hôr či pod kráľovskými palácmi. Vždy sa vráti tam. Do Kyjeva. Domov. Lebo tam je to známe. A blízke. Takých miest je množstvo. Čo človek, to mesto-sen. Mesto-prístav. Mesto-osud. Mesto-úkryt. Mesto-láska… Aj ja mám také mesto či skôr miesto. A viem, že už aj ty. Hoci nemáš ešte ani dva roky.

Takže si to celé vieš predstaviť, však? Alebo nevieš? Asi nie. Veď ani ja to nedokážem… Lebo. Lebo do toho sna, prístavu, osudu, úkrytu, do tej lásky zrazu vpadlo zlo a nenávisť a ničenie a vsakuje ako atrament do bledého koberca. Ako červený atrament. Absurdné. Nepochopiteľné. Presne ako v tej detskej knižke Vojna, ktorá zmenila Rondo od našich kamarátov Romany a Andrija z Ľvova. Veď aj to Rondo z knižky je mesto-sen, mesto-osud, mesto-láska. A jedného dňa pred jeho bránami zastali tanky. Zastali a pohli sa ďalej do mesta. Podpálili ho. Ponížili. Rozrezali jeho kožu a svaly a polámali mu kosti. Bolo to hrozné. Veď ani ty sa na tie obrázky nedokážeš pozerať.

A ja asi až teraz v plnej miere rozumiem tomu, čo znamená: stislo mi srdce, srdce mi bije až v krku, bolí ma srdce…

Celý čas, kým sme ťa čakali, rozmýšľal som o tom, ako ti raz vysvetlím, že keď vtáčik, stehlík, vrabec, žltochvost narazí do kuchynského okna a zostane ležať na chodníku s kvapkou krvi na zobáčiku, že to je koniec, že to je smrť, že mu už nepomôžeme. Zdalo sa mi, že také sa vysvetliť nedá. Len akosi cítiť. Ak vôbec. No ako ti raz vysvetlíme toto? Ako ti to vysvetlíme dnes, keď sa deje tento des? Keď sa zo zaprášených učebníc dejepisu dvadsiateho storočia stávajú najaktuálnejšie knihy? Keď to, k čomu sme si v škole pred písomkami robili ťaháky umne ukryté v priesvitných perách, je zrazu naozajstné naozaj a navyše hneď v susedovej záhrade?

Kosťa spieva, že kyjevské ulice počuli smiech, vyznania lásky i plač. No počuli aj hromy. Zvuky orchestrov. Aj kanonád. A tie sa od rána 24. februára ozývajú znova. Po celej krajine. Je to krajina-prístav. Krajina-osud. Krajina-úkryt. Krajina-láska… Pre viac ako štyridsať miliónov ľudí, pre viac ako štyridsať miliónov snov. A na to nevieme prestať myslieť.

„Veríme v anjelov a víly…“spieva ďalej náš kamarát Kosťa.

Áno, veríme. A chceme od nich zázrak. O jeden zázrak navyše. Je to tak veľa?

Bolí nás srdce, Ukrajina. Sen. Prístav. Osud. Úkryt. Láska.