Kto je raz súčasťou „saviétskovo míra“, pre Kremeľ ním bude navždy
Osobnosti vyberajú udalosť, prešľap, podcenený moment a báseň uplynulého týždňa
ných veciach, ako sú patenty, a svet sa posúva do virtuálneho priestoru?
Ale niektorí s Putinom na čele žijú v iných storočiach – vo svete impérií, vo svete primitívneho nacionalizmu, kde sa snažíte zhrabnúť všetko, na čo dosiahnete. Tak ako to bolo v dávnych storočiach i v Európe. Veď by vedeli rozprávať všetci európski nacionalisti so svojimi víziami Veľkého Poľska, Veľkého Bulharska, Veľkého Srbska, Veľkého Maďarska, Veľkého… – dodajte si kohokoľvek. Historici v minulosti, samozrejme, iba ako hru, spočítali, že aby sa uspokojili túžby všetkých nacionalistov v Európe, kontinent by sa musel zväčšiť 3,8 násobne.
A tak berúc do úvahy logiku, s ktorou Putin obsadzuje Ukrajinu, mohli by napríklad Nemci povedať: „Rusi, vráťte nám Východné Prusko! Nikdy ste sa o to územie v histórii ani neobtreli, proste ste ho v januári 1945 dobyli a my ho chceme späť!“V Európe absurdné, že? A je to tu tak práve preto, že ako Európania máme skúsenosť, kam to celé môže viesť, a preto trváme na nemennosti hraníc. A to aj vtedy, keď by rôzne historické, etnické, lingvistické či geografické dôvody mohli teoreticky naznačovať, že zmenou hraníc niečo riešite.
Putinovo Rusko tento konsenzus už v minulosti porušilo, porušuje ho zase, a ak sa Západ (to sme aj my, aby bolo konečne jasné) kágébákovi nepostaví, bude to pokračovať aj v budúcnosti. Môj tip – ak teraz zlyháme, o chvíľu príde žiadosť o koridor cez Litvu do Kaliningradskej oblasti.
Dátum 24. február 2022 si budeme pamätať. Deti sa o ňom budú učiť v školách a dlhé roky sa bude diskutovať – tak ako po skončení druhej svetovej vojny – kam až viedla politika appeasementu zo strany Západu. Politika ústupkov, špekulácií, snahy o to, aby sme len neprišli – my všetci v Európe – o nejaké možnosti na ruskom trhu.
A dialo sa to dlhé roky napriek tomu, že bolo zrejmé, akú hru Rusko so Západom hrá. Ako nástupnícky štát ZSSR a mentálne nástupnícky štát ríše Ivana Hrozného a Petra Veľkého nie je ochotný rozpustiť svoju koloniálnu ríšu – na rozdiel od ostatných bývalých kolonizátorov v Európe.
A berme to na Slovensku vážne, nepomerne vážnejšie ako doteraz. Aj my sme chvíľu v tej ríši (bohužiaľ) boli a kto sa raz stane súčasťou „saviétskovo míra“, už na mentálnej mape Kremľa takým ostáva navždy. To za reálneho socializmu všadeprítomné heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy“si treba zase pripomenúť, pretože kremeľskí vládcovia naň nezabudli: „Pomaly s tou Európou, Slováci, len pomaly, veď tie večné časy predsa len chvíľu trvali…“
Mnohí ľudia sa pýtajú, čo môžu teraz robiť. Áno, pomáhajme Ukrajincom, ktorí prídu na Slovensko, vyzbierajme peniaze v rámci zbierok, to je v poriadku. Ale ja by som odporúčal ešte niečo. Pamätajme, že Slovensko spolu s Maďarskom a Bulharskom môže byť slabším článkom v reťazi krajín EÚ, ktoré teraz musia byť jednotné. Nehovorím o oficiálnych predstaviteľoch štátu, tí reagujú presne tak, ako treba. Hovorím o piatej kolóne Putinovho Ruska, o kágébákových pusipajtášoch, ktorí sa snažia už v týchto chvíľach strhnúť verejnú mienku na svoju stranu.
Preto si všetci pozrime čo najviac informácií o modernej histórii Ruska, zoznámme sa s príbehom Podnesterska, Abcházska, Čečenska, prečítajme si knihu o Putinovi (Masha Gessen – Človek bez tváre) a o tom, ako sa dostal k moci. A naposledy – nezabudnime, že na Ukrajine bojuje armáda Putinovho Ruska, nie Ruska. Že v Rusku je množstvo ľudí, ktorí napriek všadeprítomnej propagande vedia, že žijú v zločineckom režime, a my môžeme iba veriť, že sa im ho raz podarí zmeniť.
BÁSEŇ TÝŽDŇA
Na zemi
Nádej umiera posledná. Vždy to tak bude. Musí. Aha, tam leží. Ranená. Strieľajú po nej Rusi.