Ako sme prežili vojnu v Kyjeve
Veľká reportáž z Kyjeva a cesty domov: Z Ukrajiny je jeden veľký Doneck
Matne si spomínam, ako so mnou nad ránom niekto zatriasol a zobudil ma slovami: Okamžite utekaj dole, zase sa to začalo.
Zhodil som zo seba deku, nasadil si okuliare, ktoré som si nechal vedľa na stole a bežal som dole. Spal som v rifliach. Nepohodlné, ale v tejto chvíli praktické.
ÚTOČISKO MEDZI DIPLOMATMI
Znovu mali na Kyjev padať strely a hlavným mestom krajiny, ktorá čelí Putinovej invázii, sa znovu ozývali sirény, streľba a vzdialené výbuchy.
S fotografom Vladom Šimíčkom sme sa cítili bezpečne. Oproti Charkovu, Mariupolu či Chersonu sa vtedy v Kyjeve vlastne nič také strašné nedialo.
Predsa len – boli sme v diplomatickej štvrti. Vedľa je talianska, česká aj poľská ambasáda a nás prichýlilo slovenské veľvyslanectvo. Neskôr, keď som sa v kuchynke na najnižšom poschodí zvedavo pozeral, čo ostalo v chladničke, som si spomenul, že ten, kto ma za úsvitu zobudil, bol veľvyslanec Marek Šafin.
Slovenská diplomacia tu nechala pracovať svoju ambasádu ako jedna z posledných krajín. Američania sa už dávno zbalili do Ľvova a z Kyjeva odišli aj Rusi.
Veľvyslanec Šafin so svojou dvojkou a policajným i vojenským pridelencom chceli zostať v Kyjeve najdlhšie, ako sa dalo. A ich pracovisko sa na chvíľu stalo aj naším „hotelom”.
Pred dvoma týždňami sme vyrazili na Ukrajinu. Schyľovalo sa k ruskej akcii. Pristali sme v Kyjeve a vybrali sme sa na Donbas. Vo vlaku nás 24. februára nad ránom zobudili notifikácie o Putinovej „vojenskej operácii” a ostreľovaní Kramatorska, kde sme mali kúpený lístok.
Na Donbase, kde bolo napodiv pomerne pokojne, sme však nezostali dlho. Hneď po prvom dni sme si kúpili lístok na nočný vlak späť. Uvedomili sme si, že sa naplnil najhorší scenár: Putin ide zaútočiť na Kyjev a už to nebude „iba” o vojne na východe Ukrajiny, ale súboj o prežitie jednej z najväčších krajín Európy.
KYJEV, AKO SOM HO NIKDY NEZAŽIL
Kyjev, do ktorého sme sa vrátili, sa medzitým zmenil na mesto duchov. Zažil som ho počas dvoch revolúcií. Oranžová v roku 2004 bola mojou prvou veľkou služobnou cestou
Takýto Kyjev som však ešte nevidel a nepredstavoval som si to ani v najhorších snoch.
dom na to, že kremeľská propaganda svoju vojnu proti Ukrajine obhajuje ako “denacifikáciu”, je to zvláštny cieľ. Nachádza sa bezprostredne pri pamätníku holokaustu Babyn Jar, kde sa v roku 1941 odohral desivý masaker. Nacisti počas neho s miestnymi kolaborantami pozabíjali desaťtisíce Židov.
Raz som o tom písal reportáž a príbeh svojej rodiny mi rozprával miestny rabín Alexander Duchovny. Tentoraz sme sa však nestretli. „Sme schovaní v podvale, bojíme sa vychádzať von,“hovoril mi do telefónu.
Len pred niekoľkými mesiacmi som na Babom Jari bol pozrieť symbolickú drevenú synagógu s ukrajinskými rustikálnymi prvkami. Teraz pri nej dopadli ruské rakety a ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj na Telegrame v hebrejčine vyzval Židov, aby sa ozvali proti ruskej agresii.
V uliciach Kyjeva sa novinárom a najmä fotografom pracovalo a pracuje čoraz ťažšie. Vojaci, hliadky, obyvatelia mesta začínajú byť paranoidní. Keď sme si v štvrti, v ktorej zbombardovali panelák, chceli natočiť dlhé rady pred lekárňou, muž v civile nám okamžite kontroloval pasy a novinárske preukazy.
Ľudia, ktorí vyšli na ulicu, sú nervózni. Upokojili sa, keď sme im povedali, že sme slovenskí novinári.
Cestou na ambasádu pribúdalo hliadok so samopalmi. Jeden vojak na mňa ešte s veľkým odstupom zamieril a povedal, aby som vytiahol pas. Kým ho skontroloval, spustila sa siréna a musel som ísť k veľvyslanectvu. Na „našej ulici” nás už hliadky poznali.
DRUHÝ ÚTEK PRED VOJNOU
V kuchynke som sa zoznámil so Kseniou, ktorá vylovila z improvizovaných zásob kura a uvarila slepačiu polievku v štýle čo chladnička dala.
V jej veku sa mladým ľuďom rozbieha nový život. Majú tesne po vysokej škole a chcú si naplno užiť svet dospelých. Ešte nechcú deti, chcú veľa cestovať a nájsť si dobre platenú prácu, ktorá ich bude baviť.
Ksenia ten luxus nemá. Má 24 rokov a už druhý raz uteká pred vojnou. Je z Donbasu.
V kuchynke som sa zoznámil so Kseniou. Má 24 rokov a už druhý raz uteká pred vojnou. Je z Donbasu.
„Z Ukrajiny sa teraz stane jeden veľký Doneck,“povie mi neskôr a ja už mám titulok v hlave.
Nakoniec padne rozhodnutie zamknúť ambasádu a pobrať sa domov, na Slovensko. Pôvodne som myslel, že vyrazíme vlakom a s Vladom ešte urobíme reportáž o úteku Ukrajincov, ale diplomatom je dobrý každý šofér.
Pamätáte si, ako ruskí diplomati začali páliť tajné dokumenty, keď museli náhle odísť z Prahy po kauze Vrbětice? Spomeniem si na to, keď sa tesne pred naším urýchleným odchodom v ambasáde začne šíriť štipľavý dym.
Pridelenci ešte symbolicky zasalutovali pred slovenskou vlajkou a zástavou EÚ. Z Kyjeva sa im nechcelo. Pred veľvyslanectvom sú po konci komandantského času rozostavené autá podľa pripraveného zoznamu a z nás sa na tri dni stávajú šoféri.
Viezol som Kseniu a jej mamu. Pri jej príbehu si znovu uvedomujem, že svet nie je čierno-biely. Opúšťame Kyjev, v kolóne míňame mnohé vojenské chceckpointy a na prednom skle máme nalepené písmená
Keď na celej Ukrajine vypukla vojna, nijako ma to nevydesilo, iba som si povedala, sakra, zase to tu mám znovu, sakra, zase musím niekde utekať a zvykať si na nový život.
Ksenia Maximova,
jensky Ruskom. Ich byt v Donecku sa ocitol uprostred paľby medzi jednou a druhou stranou.
„Strieľal každý. Našťastie ho nezbombardovali, čo je zvláštne, keď sa pozriete na okolité budovy. Z jednej strany sme počuli, ako svišťali rakety separatistov, z druhej k nám leteli ukrajinské strely,“rozpráva Ksenia.
Potom to už šlo od desiatich k piatim.
S rodinou si išli na chvíľu oddýchnuť za príbuznými v ruskom Soči. Cesta späť trvala 30 hodín v spoločnom vozni pre 50 ľudí. Vojna neprestávala, a tak utekali ďalej. V Charkove sledovali, ako demonštranti zhodili Leninovu sochu na najväčšom námestí na Ukrajine, a potom sa dostali do Kyjeva.
„Teraz zničia aj to metro, ktoré im sovieti postavili?“vravela si vtedy Ksenia. Nie je proputinovská, ale ani proukrajinská.
Ani v Kyjeve to však Ksenia nemala jednoduché. Nezvykne plakať. Ale na Deň vyšívanky, keď Ukrajinci nosia svoje typické vyšívané košele s krásnymi ľudovými vzormi, plakala ako nikdy v živote. Na slávnostnú akciu v strednej škole číslo 166 v Kyjeve ju vtedy nepustili.
Bol to jej posledný ročník a tínedžerka Ksenia zažila jeden zo svojich najsmutnejších dní v živote.
„Vyšívanky sú veľmi drahé, a ja som na ne nemala peniaze. Vysmiali ma a nadávali mi do vatnikov (ako sa hanlivo vraví tým, ktorých spájajú so stúpencami ruskej propagandy podľa zateplenej bundy, akú nosili vojaci Červenej armády),“spomína Ksenia na ťažké začiatky v hlavnom meste, kde zrazu nikdy nič nefungovalo, keď povedala, že je z Donecka.
„Ťažko som si hľadala byt, prácu a dokonca aj účet v banke sa zakladá komplikovanejšie, ak ste z Donecka,“hovorí.
V škole sa s ňou kamarátiť nechceli, triedna učiteľka ju šikanovala a len jedna učiteľka zo západnej Ukrajiny, učiteľka ukrajinčiny, sa ku nej správala milo.
Trochu mi to pripomínalo príbehy Srbov z Kosova, ktorí ušli do Srbska, a tiež sa na nich miestni pozerali cez prsty.
Ksenia mi rozprávala jej príbeh a z auta sme sledovali nekonečne monotónnu ukrajinskú scenériu, ktorú prerušovali iba pravidelné checkpointy. Na benzínových staniciach sme videli dlhé rady áut, ktoré ostali bez paliva. Množstvo ľudí zostalo zaseknutých cestou na západ. V našom aute sme však mali plný kanister benzínu – keby niečo.
Za desať dní od vypuknutia vojny pred Putinovou “odzbrojovacou misiou” utieklo z krajiny už vyše 1,5 milióna ľudí. Takú dramatickú utečeneckú krízu Európa nevidela od konca druhej svetovej vojny.
ĎALŠÍ POKUS O DÔSTOJNÝ ŽIVOT
Ksenia si fotila odkazy pre ruských vojakov, ktoré sú na cestných oznamovačoch alebo tabuliach. Na niektorých miestach sa ukrajinskí vojaci zohrievali pri ohníku.
Ksenii sa nakoniec podarilo dokončiť v Kyjeve aj vysokú školu. „Vždy som tam chcela študovať, nečakala som však, že to bude za takých okolností,“smeje sa. Absolvovala Národnú univerzitu potravinárskych technológií so špecializáciou na podnikanie.
Jej otec už dokonca chcel kúpiť v Kyjeve byt. „Ako dobre, že ho nekúpil, jeden opustený
manažérka ľudských zdrojov pre veľkého nemeckého predajcu ojazdených amerických áut s 1500 zamestnancami.
Štyri dni strávila s množstvom ľudí skrytá v metre a počúvala výbuchy. Prejsť päť kilometrov, ktoré museli na ceste z mesta uraziť z metra na stanicu, opisuje ako vyčerpávajúcu skúsenosť.
„Niežeby som to nečakala,“hovorí mladá manažérka o konflikte. Napriek tomu do poslednej chvíle dúfali, že to, čo počúvajú v médiách, sú len slovné prestrelky.
„Neverila som, že Charkov dopadne tak ako Doneck.“Ten prešiel obrovskou skazou v roku 2015 počas bojov na Donbase.
Aline zostala v Záporoží matka. Dúfa, že bude v bezpečí, zatiaľ sa tam nebojuje. Ponúkla jej, aby prišla na Slovensko, mama odmietla. „Povedala, že sa ochráni sama a bude bojovať.“
Čo bude ďalej? Vo štvrtok jej telefonovala priateľka z Prahy, a tak zvažuje, že pôjde za ňou. Definitívne sa však ešte nerozhodla, pretože by rada zostala aj na Slovensku. Nechce však zostať sama, takže asi pôjde do Prahy. Vraví, že sa možno spolu s kamarátkou vrátia na Slovensko.
DUBECOV CAMP ŽILINA
Dva dni po napadnutí Ukrajiny Ruskom napísal Milan Dubec svoj prvý status o tom, že vo vlastných priestoroch v Žiline upraví nevyužité kancelárske plochy tak, aby mohol dočasne ubytovať ukrajinských utečencov. Vtedy ešte chýbali sprchy a kuchyňa.
O ďalšie dva dni – 28. februára – už v žilinskom kempe našlo útočisko prvých 63 ľudí. Štyridsať študentov z ukrajinských škôl, prevažne budúcich lekárov, farmaceutov, inžinierov, dve rodiny s deviatimi deťmi a čakali už aj ďalších dvadsiatich. Camp sa postupne rozširoval a pribúdali postele. Najprv ich bolo 130.
V ďalší deň utečenci postupne pribúdali a s nimi aj ľudia, ktorí chcú pomôcť. Niektorí dávajú k dispozícii ubytovanie vo vlastných bytoch, iní postele, paravány, jedlo…
„Ľudia z veľkej IT firmy nad nami sa prišli opýtať na začiatku, čo sa deje. Keď sme im to vysvetlili, nabehli sem desiati a montovali nám paravány. Riaditeľ a spolumajiteľ nosili postele po schodoch,“opisoval pomoc Dubec.
Dubecova partia dala dohromady 130 postelí v campe, 90 v blízkom penzióne a pripravujú ďalšie poschodie v administratívnej budove. Dovedna bude v Žiline k dispozícii 350 postelí, plus Camp Bratislava so 70. Utečenecká kríza sa ešte ani zďaleka neskončila, skôr sa začína.