Sú silní, hrdí a skromní

Psychologička pracujúca na hranici v Ubli o utečencoch z Ukrajiny

Psychologička Sabina Orlovská pomáha vojnovým utečencom z Ukrajiny. Hovorí, že deti neplačú, sú to skôr ich mamy, kto si potrebuje posedieť a vydýchnuť.

Ako to v Ubli vyzerá?

Pracujeme v kultúrnom dome, kde si môžu ľudia na chvíľku oddýchnuť a môžu si tu nájsť transport z miesta alebo počkajú na ľudí, s ktorými sú už dohodnutí.

V akom stave sú ľudia, ktorí prichádzajú?

Ráno je menej ľudí, po noci akoby sa zahraničná služba prebúdzala pomalšie. Čím je neskoršia hodina, tým chodí viac ľudí a sú aj v horšom rozpoložení, lebo videli cestou nepríjemné situácie, stali sa im nebezpečné veci. Keď padá tma, prichádzajú ľudia s hendikepovanými deťmi aj marginalizované rodiny, ktoré potrebujú viac druhov pomoci, lebo sa im napríklad nepodarilo dohodnúť si veci dopredu. Čím neskoršia hodina, tým to je intenzívnejšie.

Ako teraz vyzerá váš deň?

O ôsmej sa stretne naša miniskupina, ktorá patrí pod ministerstvo zdravotníctva, organizujeme sa viac-menej sami. Pridajú sa ďalšie organizácie ako Človek v ohrození zo Slovenska a dobrovoľníci z Česka, ktorí pomáhajú a organizujú prepravu po celej Českej republike a spájajú ľudí, ktorí sa potrebujú odviezť, s tými, čo dopravu ponúkajú. Prešetríme situáciu a potom každý prikladá ruku k dielu, podľa toho, čo treba. Niekoľko hodín robíme len základné veci, keď pomáhame vykladať kufre z auta, lebo ľudia sú dezorientovaní a je ťažké pre nich zistiť, čo robiť. Niekedy je potrebná špecifickejšia podpora. Pomáhajú tu ľudia z rôznych sfér štátnej správy – právnici, ľudia z migračného. Ak niekto chce riešiť svoju situáciu, má možnosť to urobiť priamo tu, aby nemusel potom behať po úradoch.

A z pohľadu psychologickej podpory?

Občas sa naskytne neštandardná situácia, keď niekto potrebuje osobnejšie sa porozprávať. Ľudia sú často vo veľkom strese a to im bráni robiť úplne základné veci. Napríklad starší ľudia majú vtedy problém používať telefón, čo je v tejto situácii úplne základná potreba. Snažím sa im poskytnúť drobnú psychologickú pomoc. Alebo so sociálnoprávnou ochranou detí riešime situáciu detí, ktoré prekročia hranice bez rodičov. Vtedy musíme spolupracovať s pracovníčkami zo sociálky.

Aké deti prichádzajú samy?

Takých prípadov som nezaznamenala veľa, každý deň sme mali v Ubli asi jednu či dve takéto situácie. Môže ísť o deti

z ukrajinských detských domovov, ale aj o deti, ktorých mama je v armáde a nemôže opustiť Ukrajinu, otec v rodine nefiguruje a deti si k sebe berie teta či starí rodičia na Slovensku a v ďalších krajinách. Ja som stretla 14-ročnú slečnu, ktorej mama potrebovala ešte zostať vo vlasti a otec bol na ceste zo Západu, ktorá mu trvala viac než deň. O dcéru sa veľmi báli, a tak ju mama odprevadila a dievča prekročilo hranice čo najskôr, aj za cenu, že bude chvíľu sama. Tu sme spolupracovali so skvelými úradníčkami zo sociálnoprávnej ochrany detí a s úžasnou rádovou sestričkou z gréckokatolíckej charity, pretože slečna, ktorá bola v takejto potenciálne traumatizujúcej situácii úplne sama, sa cítila ohrozenejšia a dezorientovanejšia než rovesníci s rodinami.

V akom psychickom stave prichádzajú ľudia z Ukrajiny?

Zistila som, že nie je dobré, aby som hovorila, že som

psychologička. Na Ukrajine je pravdepodobne stigmatizácia ešte väčšia ako u nás. Ľudia majú hroznú predstavu o tom, ako vyzerá práca psychológa. Ponúkam teda najmä rozhovor. Ide o akútne stresové reakcie alebo začínajúce paniky. Na ľuďoch vidíte, že sa trasú, že sa skrúcajú, lebo ich niečo bolí. Oslovíte ich, aby ste im vedeli pomôcť. Musíte sa medzi tými ľuďmi pohybovať a adresne sa ich pýtať, ako sa cítia, nad čím premýšľajú, vidíte, že plakali.

Ako to zvládajú deti?

Nemám presnú predstavu, ako vyzerá štruktúra rodiny na Ukrajine, či sa tam stará o deti najmä mama alebo to majú viac rozdelené. Deti, ktoré prišli s mamami, vyzerajú super – smejú sa, odkedy tu máme televízor, pozerajú rozprávky, hrajú sa s hračkami. Skôr mamy vyzerajú, že toho majú dosť. Na deťoch nie je vidieť, že by sa niečo dialo. Ani sa veľmi neplače, čo ma prekvapilo. Možno to, že sú chvíľu v teple, dostanú najesť, prebalia ich, im na chvíľu stačí a skôr mamy si potrebujú posedieť a vydýchnuť. Ak deti prichádzajú s rodičom alebo s babkou, sú v poriadku. Mali sme aj neplnoletú slečnu, ktorá prišla sama, tam to bolo horšie. Bola sama vystavená celému svetu. Tam bolo treba osobnejšiu prácu na celodennej báze. Zároveň sme čelili pokusom o nezákonné riešenia situácie od tretích osôb, ktoré sa cítili povolané pomáhať, ale nebrali na zreteľ nutnosť u nás postupovať podľa slovenských zákonov. Nakoniec sa nám napriek celodenným zvratom podarilo zamávať našej 14-ročnej klientke a jej ocinovi, ktorí sa zvítali a nasadali do auta.

Ako deti zvládajú oddelenie od otcov, keď ich často zavezú až na hranicu a potom sa rozdelia?

Nestretla som sa s deťmi, ktoré by plakali za ockom. Možno mi unikajú alebo ich mamy stihnú utíšiť, kým ich sem privezú z hraničného priechodu autom či autobusom. Je problém, že nehovorím ukrajinsky ani rusky, potrebujem vždy prekladateľa. Na mamách vidieť, že ich trápenie je väčšie, ako je to pri deťoch. Predpokladám, že deti budú na začiatku potrebovať drobné ošetrenie a systematickejšiu prácu budú potrebovať neskôr. Možno im to ešte nedochádza, že ocko ich tam nechal a možno ich už neuvidí.

Čo potrebujú ženy, ktoré prichádzajú? Ako im viete pomôcť?

V ich kultúre možno nie je také povedomie o psychoterapii a že to nie je žiadny exorcizmus. Majú tendenciu odmietať pomoc. Sú silné, hrdé a skromné. Najskôr potrebujú vyriešiť základné potreby – najesť sa, ohriať sa, vyriešiť ubytovanie. Keď budú ubytované, možno to na nich doľahne a začnú rozmýšľať, čo ďalej.

Museli ste niekomu poskytnúť krízovú intervenciu?

Ešte nie, išlo skôr o jemnejšiu prvú pomoc. Ľudia sa veľmi držia, mám pocit, že sú v tejto situácii veľmi silní. Som z toho ešte stále prekvapená a rozmýšľam, ako by som sa v tejto situácii cítila. Asi by som to zvládala menej. Jemná prvá pomoc vyzerá napríklad tak, že dáte na toho človeka pozor, aby si sadol alebo sa natiahol na ležadlo, zostal v teple a predýchal sa, lebo majú pocit, že dostávajú infarkt. To nie je krízové, nik sa nepoškodzuje, nechce si stiahnuť na život ani zaútočiť, ale je to stav, ktorý sa už na tele prejavuje a snažíme sa to jemnými technikami zvládnuť.

Ako si vysvetľujete, že sú títo vojnoví utečenci takí silní?

Je to zdravá psychologická reakcia, ktorá je vlastná takmer všetkým ľuďom. Na chvíľu ste nútení vypnúť emočné prežívanie, aby ste si zachránili osobnú integritu. To, čo sa deje, je neakceptovateľné a príšerné, keby ste to celé na seba nechali pôsobiť, tak sa až obávate, že z toho zošaliete alebo vás to zvnútra rozloží. Je veľmi zdravé, že najskôr riešia základné potreby, a tak vypnú emočné prežívanie. Keď sa ich opýtate, ako sa majú, usmejú sa a povedia, že výborne.

Budú potrebovať pomoc neskôr, keď prejde toto prvé nebezpečenstvo?

Ťažko povedať. Potrebovať pomoc určite budú, ale nie je jasné, či budú ochotní ju prijať. Psychológ pre nich zjavne znamená niečo iné ako u nás. Vnímam, že bude ťažšie sa k nim priblížiť pre ľudí, ktorí nehovoria ukrajinsky. Kultúra je trochu rozdielna. Medzi niektorými dobrovoľníkmi a utečencami je rodinnejšia atmosféra, ale my, čo nie sme z Ukrajiny a nehovoríme ukrajinsky, sme akoby trochu vzdialení. Môže byť náročné s nimi vytvoriť vzťah aj vzhľadom na jazyk a budeme si musieť nájsť možno trochu inú cestu ako v bežnej praxi. Bude to trochu náročnejšie.

Deti, ktoré prišli s mamami, vyzerajú super – smejú sa, odkedy tu máme televízor, pozerajú rozprávky, hrajú sa s hračkami. Skôr mamy vyzerajú, že toho majú dosť.