Na pokraji jadrovej vojny
Zatúlaný medveď aj spiaci Jimmy Carter. Šesť okamihov v dejinách, keď svet stál iba krok od jadrovej vojny
Jadrové zbrane boli v bojovej situácii použité len v Japonsku v roku 1945. Mená Hirošima a Nagasaki pozná každý školák. Ku konfliktu jadrových mocností nikdy nedošlo. Niekoľkokrát však mal svet namále.
Studená jadrová vojna sa začala v auguste 1949, keď Sovietsky zväz prvýkrát vyskúšal svoju atómovú bombu, čím sa skončil krátky americký monopol na túto ničivú zbraň.
Situácia jadrového patu medzi veľmocami trvá dodnes, aj keď sme na to po rozpade Sovietskeho zväzu trochu pozabudli. Rusko, jeho nástupnícka krajina, zdedilo jednoznačne najväčší jadrový arzenál na svete. Odhaduje sa, že má k dispozícii asi 6400 bojových hlavíc.
USA ich majú asi 6200, Čína 350, Francúzsko 300, jadrové zbrane vlastní ešte Spojené kráľovstvo, India, Pakistan, Severná Kórea a Izrael.
Zmyslom vlastníctva jadrových zbraní je odstrašovanie všetkých mysliteľných protivníkov, nie úmysel skutočne ich použiť. To platí v prípade príčetného politického vedenia – tým v minulosti našťastie disponovali aj USA, aj ZSSR.
Napriek tomu ich jadrové súperenie vystavovalo svet obrovskému riziku, pretože odstrašovať sa dá len vtedy, ak sú zbrane skutočne pripravené na použitie. A ak sú pripravené na použitie, otvára sa priestor pre chybu, omyl, technickú poruchu, náhle šialenstvo.
V niekoľkých prípadoch v minulosti stál svet iba krôčik od veľkej jadrovej vojny. V týchto dňoch stoja tieto okamihy za pripomenutie. Každý bol iný, katastrofálne sa mohli skončiť všetky.
NAJBIZARNEJŠÍ: DULUTH (25. OKTÓBER 1962)
Revolucionári na čele s Fidelom Castrom zvrhli Batistov režim na Kube a vo februári 1959 sa ujali moci. Castro nadviazal spojenectvo so Sovietskym zväzom.
Jeho vodca Nikita Chruščov to uvítal ako príležitosť vyrovnať strategické súperenie a dal na Kube inštalovať jadrové rakety s doletom 2500 km, čo umožňovalo pohodlne zasiahnuť Washington, New York, Chicago, Atlantu či Houston.
Keď rozmiestnenie rakiet potvrdila americká letecká špionáž, prezident Kennedy vyhlásil námornú blokádu Kuby, aby zabránil dovozu ďalších jadrových zbraní, súčasne zvažoval inváziu na Kubu. A do tejto situácie zasiahol medveď.
Nie symbolický, predstavujúci Rusko, ale čierny medveď baribal, ktorý sa jednej októbrovej noci rozhodol preliezť plot vojenského letiska v Duluthe v americkom štáte Minnesota.
Strážnik videl nejasnú postavu a spustil poplach. Vzhľadom na vypätú medzinárodnú situáciu platil vysoký stupeň pohotovosti. Signál vyhodnotený ako napadnutie základne diverzantmi sa automaticky preniesol k ďalším jednotkám.
Na leteckej základni Volk Field vo Winconsine sa vinou chybnej inštalácie spustila siréna, ktorá slúžila ako pokyn na štart pre stíhačov. Piloti dostali pokyn, že nejde o cvičenie. Skôr než stihli vzlietnuť, sa však situácia vysvetlila a poplach bol odvolaný.
Analýza preukázala, že vzhľadom na vzniknutý zmätok reálne hrozil vzdušný boj medzi americkými lietadlami navzájom, čo by mohlo viesť k ďalšej eskalácii.
NAJVÄČŠÍ: KARIBSKÁ KRÍZA (27. OKTÓBER 1962)
Príhoda s medveďom bola len malou epizódou z veľkých udalostí, ktoré sa odohrávali predovšetkým pri kubánskom pobreží. Jedna zo sovietskych ponoriek sprevádzajúcich lode s raketami sa dostala do priameho kontaktu s americkým torpédoborcom. Ten sa snažil prinútiť ponorku, aby sa vynorila, tá však situáciu vyhodnotila ako priamy útok.
Medzi prvým testom americkej plutóniovej bomby v Novom Mexiku 16. júla 1945 a rokom 1963, keď USA, ZSSR a Spojené kráľovstvo podpísali zmluvu o zákaze jadrových skúšok v atmosfére, došlo na svete k viac ako šiestim stovkám nadzemných jadrových výbuchov. (Francúzsko a Čína odpaľovali jadrové zbrane v atmosfére aj po roku 1963.) Svet nezažil jadrovú vojnu, ale čiastočné jadrové zamorenie áno.
Veliteľ ponorky kapitán druhého stupňa Valentin Savickij dal pokyn na odpálenie jadrového torpéda. Podľa sovietskych vojenských pravidiel bol takýto rozkaz podmienený súhlasom politického dôstojníka Ivana Maslennikova a ten ho udelil.
Do diskusie však vstúpil muž, ktorého meno stojí za zapamätanie: náčelník štábu flotily Vasilij Archipov. Presadil svoju autoritu a odpálenie torpéda zakázal.
Náhodou bol na palube tej správnej ponorky. Keby sa plavil na niektorej z troch ďalších, ktoré sa na operácii zúčastnili, mohli dejiny 20. storočia vyzerať inak.
Na americkej strane boli mnohí vplyvní vojenskí činitelia presvedčení, že Kennedy svojím opatrným prístupom neúmerne riskuje a že jediný správny postup je tvrdo udrieť na Kubu aj na okolité sovietske plavidlá – tie na hladine aj na ponorky. Jadrový útok na americkú loď by takmer určite viedol k rozpútaniu globálnej vojny.
Karibská kríza sa skončila dohodou medzi Kennedym a Chruščovom, ktorá začala novú éru studenej vojny: ustanovila sa priama komunikácia medzi vedúcimi štátnikmi oboch krajín.
Hoci Kennedyho v novembri 1963 zavraždili a Chruščova o rok neskôr zosadili, horúca linka medzi Washingtonom a Moskvou zostala v prevádzke. Sovietsky zväz stiahol rakety z Kuby, USA z Turecka a vznikla krehká, ale funkčná jadrová rovnováha.
NAJPOUČNEJŠÍ: SPIACI JIMMY CARTER (1979)
Zrodila sa doktrína, pre ktorú americký strategický analytik Donald Brennan vymyslel skratku MAD alebo mutually assured destruction.
Mad po anglicky znamená „šialený“a Brennan to myslel posmešne, ironicky, lebo považoval celý koncept za absurdný. Napriek tomu sa ujal nielen jej názov, ale ona sama. A dokázala udržať jastrabov z oboch strán na uzde.
Mutually assured destruction, teda vzájomne zaručené zničenie – ty nezaútočíš na moje mestá, pretože vieš s úplnou istotou, že ešte pred tým, ako tu všetci umrieme, stihneme odpáliť rakety, ktorými zabijeme vás. A ja na teba nezaútočím z toho istého dôvodu.
Výhodou princípu MAD je, že nevyžaduje vzájomnú dôveru. Vyžaduje však úplnú istotu, že sa jadrová vojna nedá vyhrať, teda istotu, že žiadna strana nemá prevahu ani v útoku, ani
pretože by patrili k prvým cieľom útoku.)
Petrovov príbeh po rozpade ZSSR objavili západné médiá. Bol oslavovaný ako muž, ktorý zabránil tretej svetovej vojne. Jeho rozhodnutie si určite vyžadovalo odvahu, situáciu však mal jednoduchšiu vďaka tomu, že domnelý útok nemal očakávané charakteristiky.
Ako by sa rozhodol, keby videl stovky rakiet, to nevedel ani on sám. Vzhľadom na vrcholiace medzinárodné napätie by určite musel pripustiť, že nemusí ísť o falošný poplach.
NAJNEBEZPEČNEJŠÍ: ZDATNÝ LUKOSTRELEC (NOVEMBER 1983)
O šesť týždňov neskôr však mohlo byť ešte horšie. NATO usporiadalo v Európe svoje pravidelné cvičenie Able Archer (Zdatný lukostrelec). Pod týmto názvom sa konalo už niekoľko rokov. Išlo o veliteľské cvičenie bez zapojenia bojových jednotiek a jeho zmyslom bolo preveriť pripravenosť štábov, vzájomnú komunikáciu a súčinnosť.
Problém vznikol tým, že v roku 1983 poňali riadiaci dôstojníci cvičenie Able Archer trochu dôkladnejšie ako predtým.
Simulovali situáciu konfliktu v Európe, kde najprv vojská Varšavskej zmluvy zaútočia chemickými zbraňami a potom sa NATO rozhodne pre preventívny jadrový úder na území ZSSR.
Časť scenára dostali účastníci cvičenia písomne ako východiskovú situáciu (vrátane napríklad toho, že Juhoslávia zmení lojalitu a pridá sa k NATO), časť mali potom rozvíjať ako vojnovú hru. V tej sa používali skutočné komunikačné kanály. Do hry boli zapojení aj vedúci štátnici – americký prezident Reagan, viceprezident Bush, britská ministerská predsedníčka Thatcherová či západonemecký spolkový kancelár Kohl.
Nič z toho nemohlo uniknúť pozornosti KGB. Jej analytici vyhodnotili situáciu ako prípravu skutočného jadrového útoku. Situáciu ďalej skomplikovalo to, že tesne pred cvičením obsadili americké jednotky karibský ostrov Grenada, čo si vyžiadalo veľké množstvo presunov vojsk a šifrovanej komunikácie.
Tak sa stalo, že veliteľstvo NATO sa hralo na vojnu vrátane prechodu všetkými fázami bojovej pohotovosti – od mierového DEFCON 5 po „prst na spúšti natiahnutej pištole“DEFCON 1 – a bez toho, aby o tom vedelo, Sovieti jeho hru považovali za prípravu skutočnej vojny. A začali chystať preventívny prvý úder.
Situáciu veľmi pravdepodobne zachránil Oleg Gordievskij, plukovník KGB, ktorý bol v tom čase – pod diplomatickým krytím – zástupcom šéfa sovietskej rozviedky na veľvyslanectve ZSSR v Londýne, ale našťastie bol už niekoľko rokov aj agentom britskej MI6. Upozornil Západ, že jeho sovietski nadriadení berú jeho vojnovú hru vážne – doslova smrteľne vážne.
To v konečnom dôsledku viedlo k zmenám v Reaganovej politike. Zameral sa na vybudovanie novej komunikácie s Moskvou, čo po nástupe Gorbačova k moci viedlo k ukončeniu studenej vojny.
Tak to vtedy aspoň vyzeralo. Sovietsky zväz zanikol, tak kto by s kým súperil?
NAJHLÚPEJŠÍ: ČIERNA BERNIKLA (1995)
Prvou hlavou štátu, ktorá musela nájsť spôsob, ako nariadiť použitie jadrovej zbrane, bol americký prezident Harry Truman. Ten usúdil, že atómová bomba je politická, nie vojenská zbraň, že rozhodnutie nasadiť ju neprislúcha generálom, ale politikom, konkrétne jemu, a také právo si vyhradil.
Podobnou úvahou sa riadili všetci jeho nástupcovia aj protivníci, hoci v konkrétnych situáciách môžu nastať problémy, ako ukázala práve karibská kríza (ponorky hlboko pod hladinou majú dodnes veľké technické problémy s rádiovou komunikáciou, ich velitelia preto nevyhnutne disponujú značnou operačnou samostatnosťou).
Jedným z dôsledkov studenej vojny je jadrový kufrík – zariadenie, ktoré musí mať americký prezident či sovietsky alebo ruský vodca (nech jeho oficiálny titul znie práve akokoľvek) stále poruke.
Bernikla čierna je druh polárnej husi. Po anglicky sa jej hovorí black brant a rovnaké meno nesie modelový rad balistických rakiet vyrábaných v Kanade firmou Magellan Aerospace. Také rakety sa používajú na rôzne vedecké účely, čo bol aj prípad štartu štvorstupňovej rakety Black Brant XII zo základne na ostrove Andøya v severnom Nórsku 25. januára 1995.
Tím kanadských a nórskych vedcov chcel raketu použiť na meranie vlastností polárnej žiary nad Špicbergmi. Dráha, ktorú si na to vybrali, bohužiaľ celkom presne kopírovala časť letovej trajektórie medzikontinentálnych striel Minuteman III medzi ich silami v Severnej Dakote a Moskvou. Okrem toho sa dala pomýliť aj s raketou Trident odpálenou z americkej ponorky.
Raketu zachytila ruská protivzdušná obrana, čím sa spustil celý obranný mechanizmus. Borisovi Jeľcinovi, vtedajšiemu prezidentovi Ruska, priniesli jeho jadrový kufrík, čo je v súčasnosti (a už aj vtedy), samozrejme, počítač. Ruský jadrový kufrík – „čemodančik“, keby to náhodou niekoho zaujímalo, nesie kódové označenie Čeget podľa kaukazského štítu susediaceho s Elbrusom.
Jeľcin sa musel rozhodnúť, či nariadi odvetný úder proti USA. Ako vieme, nenariadil. Rovnako ako všetci, ktorí sa v podobných situáciách rozhodovali pred ním, usúdil, že ide o falošný poplach. Kedykoľvek to však mohlo dopadnúť inak. Príbehov, keď bola jadrová vojna na spadnutie, by sa našlo viac, vybrali sme len tie najznámejšie. Je celkom možné, že niektoré z nich, hlavne tie z novších čias, stále podliehajú utajeniu a na verejnosť sa dostanú až časom.
Ich aktérmi nemuseli byť vždy len Spojené štáty a ZSSR či Rusko, veď napríklad o jadrovom napätí medzi Indiou a Pakistanom alebo Indiou a Čínou sa toho vie oveľa menej. Azda to vždy budú príbehy s dobrým koncom.
Zmyslom vlastníctva jadrových zbraní je odstrašovanie všetkých mysliteľných protivníkov, nie úmysel skutočne ich použiť. To platí v prípade príčetného politického vedenia – tým v minulosti našťastie disponovali aj USA, aj ZSSR.