Statoční Rusi: v auguste ’68 ich bolo osem, dnes sú ich tisíce
Je to akoby paralelný svet, ktorý si zatiaľ aj pre informačnú blokádu Kremľa všímame málo. Svet odporcov vojnového besnenia priamo v krajine, ktorá ho spôsobila – v Rusku
Odbojní a statoční Rusi v srdci impéria si zaslúžia našu podporu v rovnakej miere ako Ukrajinci. Putinov režim ich zatýka v tisíckach.
Uväznený Michail Chodorkovskij vyzval ruských občanov, že tých pätnásť dní väznenia, ktoré si privodia za protest proti agresii, stojí za záchranu ukrajinského civilistu. Na protivojnovom proteste v Petrohrade zadržali ruské bezpečnostné zložky aj známu ruskú aktivistku a umelkyňu, ktorá počas druhej svetovej vojny prežila blokádu Leningradu, Jelenu Osipovovú. Šachový šampión Garry Kasparov vidí tri udalosti, ktorých aspoň čiastočné splnenie by mohlo viesť ku koncu vojny. Jednou z nich je milión demonštrantov na Červenom námestí.
Dňa 25. augusta 1968 sa na Červenom námestí nezišiel milión, ale iba osem sovietskych občanov, aby vyjadrili nesúhlas s vojenskou inváziou do Československa. O to viac je ich statočnosť cennejšia.
Filologička Larisa Bogorazová, akademik Konstantin Babický, básnik Vadim Delone, robotník Vladimir Dremľuga, prekladateľ a kritik umenia Viktor Fajnberg, študentka Tatiana Bajevová a matematik Pavel Litvinov. Vedľa nich stála spisovateľka Natália Gorbanevská s trojmesačným synom v kočíku a mávala československou vlajočkou.
OSEM STATOČNÝCH
Posadili sa na zem a rozbalili transparenty s nápismi: Nech žije slobodné Československo! Hanba okupantom! Ruky preč od ČSSR! Za vašu a našu slobodu!
Ich protest bol krátky, rozohnala ho polícia. Ľudia, ktorých potom režim uväznil alebo poslal na psychiatriu, však do sveta poslali mohutný odkaz.
Pred dvanástimi rokmi som mal možnosť hovoriť s jedným z nich, Viktorom Fajnbergom. Rodák z Charkova, mesta, o ktoré sa dnes zvádzajú jedny z najťažších bojov, vyštudoval filológiu. Pred augustom 1968 sa zapojil do disentu. Za demonštráciu proti okupácii Československa musel stráviť päť rokov na psychiatrii. Odmietal liečbu, dvakrát držal s kamarátom Borisom Petrovom hladovku. Podporil ich aj nositeľ Nobelovej ceny za mier a najznámejší sovietsky disident Andrej Sacharov.
V roku 1973 Fajnberga zo psychiatrie prepustili, emigroval cez Izrael do Británie, neskôr do Francúzska. Do Bratislavy prišiel na Stredoeurópske fórum v roku 2010 iba s batohom. Z latinčiny na filológii si zapamätal aj toto: Omnia mea mecum porto – všetko si nosím so sebou.
Na pamätný deň 25. augusta 1968 si Fajnberg niesol aj spomienku, ktorú mi vyrozprával: „Prišli sme s Pavlom, Vadikom a Vladimirom na miesto na Červenom námestí, kde sa oficiálne popravovalo až do cára Petra. Nataša povedala, že musíme začať. Čakali sme na zahraničných novinárov, ktorí boli dôležití, tí však neprišli. Nebol tam nikto, tak sme si sadli na zem. Vtom vidím, že Nataša drží transparent: „Za vašu a našu slobodu.“Bolo to moje obľúbené heslo, slová poľských revolucionárov či legionárov v dobách napoleonských vojen. Odrazu na nás vybehol dav od mauzólea. Turisti, prevažne sovietski, a tiež Moskovčania, medzi nimi kágebáci. Začali nám trhať z rúk transparenty, bili nás. Jeden z nich ma kopol, nevydržal som sa nebrániť a vrátil som mu to. Vytiahol boxer a vyrazil mi štyri predné zuby. Chcel som vyskočiť a vrátiť mu to, Babický ma však zadržal. Nesmieš, povedal. Pre mňa to bol najťažší okamih. V cele väzenia Lefortovo som sa vyrovnal s pocitom, že mi nedovolili zmlátiť človeka, ktorý mi vyrazil zuby. Až tam som si uvedomil, že sme urobili, čo sme mohli, a spokojne som zaspal.“
Mrazivé, úprimné a ľudské slová.
NUŽ, MAJ SA, ZADUBENÉ RUSKO…
Komisia Fajnberga označila za psychopata s diagnózou schizofrénia s paranoidným syndrómom prejavujúcim sa politickým disidentstvom. Ocitol sa na najťažšej „psychuške“. Vystavený týraniu a ponižovaniu.
Keď 19. júna 1974 opúšťal Fajnberg Sovietsky zväz, spomenul si na Lermontovovu báseň, ktorú napísal, keď ho poslali na Kaukaz. „Nuž, maj sa, zadubené Rusko, / kde biednym vládne pán a strach, / kde vládne modrý panák s puškou, / kde ľud je večne v okovách. / Možno ma cárov zbaví Kaukaz. / Skryjú ma hradby toho pohoria. / Tam možno dá sa vravieť nahlas, / tam možno toľko nesnoria.“
Vot tak, vravia Rusi. Takže tak.
Príbeh statočných odporcov invázie v auguste ’68 si zaslúži našu hlbokú úctu. Ukazuje, že vinný nie je kolektívne celý národ, ale jednotlivci, v tomto prípade Putin a jeho kamarila.
V auguste ’68 ich bolo na Červenom námestí osem. Je obdivuhodné, že dnes majú v Rusku tisícky nasledovníkov. Myslime aj na nich, keď vidíme vojnové besnenie na Ukrajine.
V auguste ’68 ich bolo na Červenom námestí osem. Je obdivuhodné, že dnes majú v Rusku tisícky nasledovníkov. Myslime aj na nich, keď vidíme vojnové besnenie na Ukrajine.