Prečo sa Rusom stále nedarí dobyť Ukrajinu
Aké zbrane boli použité počas ruskej agresie? Akú úlohu majú na bojisku?
Médiá a sociálne siete už niekoľko dní plnia informácie, aké typy vojenskej techniky sú kde nasadené, ako postupujú či ustupujú alebo boli zničené. V tomto texte sa pokúšame poskytnúť pre také správy kontext – teda vysvetliť, aký má ktorá vojenská technika účel, aká je vzácna či bežná a aký veľký dosah môže mať jej prípadná strata.
Vojaci a znalci vojnového umenia v tomto texte zrejme nenájdu veľa noviniek, ale skôr odstavce, v ktorých dokonalosť a hĺbka nutne ustupujú jednoduchosti a prehľadnosti. Je to zámer, nemohli sme sa pokúšať o oboje, pretože potom by dobre nedopadlo ani jedno.
EKONOMIKA SILY
Prečo Rusko napriek zjavnej početnej prevahe v ťažkých zbraniach postupuje na Ukrajine len veľmi pomaly, pričom profesor vojnových štúdií Lawrence Freedman dokonca hovorí o rozklade prinajmenšom časti útočiacej ruskej armády? Jednou z odpovedí je, že žiadna zbraň sa nehodí univerzálne na všetky situácie. Do istej miery je to podobné princípu hry ‚kameň, papier, nožnice‘ – na každú zbraň existuje účinná odpoveď.
Tank ani pechota nemôžu na diaľku súperiť s delom. Tank v otvorenom teréne rozpráši pechotu. A dobre skrytá pechota zase zlikviduje tank. Trik pritom spočíva v spolupráci rôznych typov zbraní: ochrániť vlastný „kameň“pred „papierom“protivníka pomocou „nožníc“a podobne. Ale to nie je všetko: zbrane sa zároveň musia nasadiť v správnej chvíli, správnym spôsobom a na správnom mieste.
Slávny pruský vojnový expert Carl von Clausewitz tomuto princípu hovoril „ekonomika sily“. Pomôžme si príkladom z histórie: v leteckej bitke o Britániu ťahalo Britské kráľovské letectvo (RAF) z pohľadu počtu stíhačiek, výzbroje či skúsenosti pilotov za kratší koniec, radary však umožňovali Britom ich letecké jednotky dobre navádzať na ciele. Väčšina štartov predtým skončila bez kontaktu s nepriateľom, s radarmi však neštartovali zbytočne. Ťažili z „ekonomiky sily“.
Z doterajšieho vývoja vojny na Ukrajine sa jednoducho zdá, že Rusko svoje sily nasadilo veľmi neefektívne a že si miestami vzájomne prekážajú, napríklad v dnes už notoricky známom
Reputáciu konvoji severne od Kyjeva. Aj silná ruská výzbroj je iba taká dobrá, aká dobrá je logistika.
Ani akokoľvek účinné zbrane nefungujú bez paliva (cisterny sú ľahký cieľ, ak musia prejsť desiatky kilometrov k postupujúcim jednotkám), náhradných dielov (vojna nie je k technike šetrná), dobitých batérií, munície či bez jedla pre posádku. Alebo keď vojaci, ktorí ich ovládajú, stratia morálku. To môže byť jednou z príčin rozdielu: ukrajinská morálka je veľmi vysoká, navyše ju podporujú dodávky západných zbraní a spravodajské informácie. Taktiež ťažia zo spoločného výcviku so západnými armádami z uplynulých rokov. Rusi túto silu podcenili.
BOJ ZBLÍZKA
Začnime bojom zblízka, teda na dostrel ručných zbraní. Na ten nakoniec musí dôjsť vždy, práve ním sa bránia napríklad mestá. Jedno zo základných pravidiel vojny hovorí, že útok musí byť silnejší než obrana. Tradične sa uvádza, že obranca má oproti útočníkovi výhodu zhruba tri ku jednej – pozná terén, má kratšie zásobovacie línie, podporu obyvateľov, delá „zamerané“na pozície, ktorými bude prechádzať nepriateľ, a podobne. Inými slovami, útočník potrebuje byť aspoň trikrát silnejší, aby uspel.
Platí to lokálne a pre miesta konkrétnych útokov, preto je také dôležité vedieť nachádzať slabšie body obrany a vrhnúť proti nim vlastné sily skôr, než obranca dostane posily. Z globálneho pohľadu ruské sily nasadené na Ukrajine početnú prevahu vojakov nemajú, čisto z hľadiska počtu je pomer zhruba jedna ku jednej.
Ruskú prevahu v tankoch či všeobecnejšie obrnených vozidlách dokázali Ukrajinci zmierniť pomocou zo Západu dodaných protitankových britských striel NLAW alebo ešte výkonnejších amerických systémov Javelin. V oboch prípadoch ich odpaľuje pešiak z ramena. Teraz z európskych krajín dostávajú aj ďalšie typy, ale s oboma spomenutými trénovali už pred vojnou. Okrem iných ich cvičili aj Česi.
Pancierová strela nie je zbraň, ktorá by vojakom dodávala mobilitu, priechodnosť terénom, palebnú silu a mieru ochrany ako tank. Ale na obranu a prípadne aj proti postupujúcemu protivníkovi sa hodí. Západ na ne veľmi stavia, Ukrajine poslal už viac než 17tisíc striel rôznych typov – to je s ohľadom na množstvo ruskej techniky skutočne veľa. Podstatné je, či ich Ukrajinci dokážu dostať k vlastným jednotkám a či ich budú vedieť účinne používať.
Pokiaľ Rusko dokáže pretnúť zásobovacie línie z Poľska a Rumunska, budú Ukrajinci odkázaní iba na to, čo už majú. Pred prevahou ruských ťažkých zbraní a dostrelu postupne ustúpia do lepšie brániteľných miest. Tento trend vidieť už teraz, keď sa Ukrajinci nepokúšajú zastaviť ruské obrnené vozidlá v rovinatých oblastiach severne od Krymu alebo východne od Kyjeva.
Ukrajinskí vojaci teraz odhadujú, že Rusko prišlo asi o tristo tankov, tisíc obrnených transportérov a ďalších viac než päťsto vozidiel vrátane cisterien. To sú pomerne vysoké čísla. Realita bude najskôr niekde medzi nimi a akotak overenými stratami, ktoré sú z princípu podhodnotené. Otázkou zostáva miera strát ukrajinskej armády dôležitá pre prípadné protiútoky.
Zábery z mnohých ukrajinských miest v každom prípade ukazujú, že tam ruských vojakov čaká okrem ukrajinskej armády aj silne motivovaná domobrana vybavená improvizovanými zbraňami. Ruské bojové sily sú teraz organizované do takzvaných práporných taktických zoskupení. Tento spôsob organizácie dáva aj veliteľom nižších úrovní do rúk silné zbrane ako delá či tanky a schopnosť účinného bodového útoku. Američania však identifikovali aj jeho slabiny – napríklad pomerne malé množstvo pechoty, ťažšie nahrádzanie strát a horšie kryté boky formácií. To môže byť problémom práve v boji o mestá.
BOJ Z DIAĽKY
Jedným z hlavných rozdielov v prístupe západných a ruských stratégov je dlhodobo pohľad na delostrelectvo.
V západnom poňatí sú delá nástrojom, ktorý oslabí protivníka a umožní manévrujúcim jednotkám uskutočniť hlavný útok. Ruská doktrína vníma delá ako zbraň, ktorá má spôsobiť rozhodujúce straty s tým, že manévrovacie jednotky „vyčistia“zostávajúce sily. Vidieť to bolo na Donbase pred siedmimi rokmi: ruské delá tam spôsobili 80 percent ukrajinských strát.
Na boj z diaľky sa však nepoužívajú iba delá, ktoré dostrelia typicky do vzdialenosti 25 kilometrov. Rusko má salvové raketomety Grad, Uragan či Smerš, ktoré sú v princípe nasledov
obávaných termobarických raketometov TOS-1 aspoň trochu znižuje skutočnosť, že ich dostrel je pomerne malý – v rádoch jednotiek kilometrov. Rusko ich nemá mnoho. Nasadiť ich znamená poslať ich blízko k frontu a riskovať ich stratu.
níkmi vojnových kaťuší. Výkonnejšie z nich dokážu páliť až do stokilometrovej vzdialenosti. Ich strely nie sú riadené, preto ich nasadenie proti mestám spôsobuje také pobúrenie.
V princípe majú tieto zbrane jedno spoločné: útočia z veľkej vzdialenosti a čo im chýba na presnosti, dobehnú na sile a počte. Ukrajinci v posledných rokoch investovali do delostreleckých radarov, niektoré získali údajne od USA. Pomohlo im to – straty jednotiek vybavených týmito radarmi klesli na tretinu. Radary umožňujú rýchlo spočítať, odkiaľ delostrelecká paľba prichádza – a jednotky sa môžu buď kryť, alebo aj zamieriť na zdroj paľby vlastné delá.
NA VÄČŠIU VZDIALENOSŤ
Rusko od čias studenej vojny výrazne zdokonalilo arzenál riadených striel, či už s plochou dráhou letu (Kalibr), alebo opisujúcich balistickú krivku (Iskander).
Ukrajinci sú v tomto zreteľne slabší. Ich balistické riadené strely Točka pochádzajú ešte zo sovietskych čias, sú podstatne menej presné a nedoletia tak ďaleko. Napriek tomu sa im zrejme týmito raketami podarilo zasiahnuť ruské letisko Millerovo východne od Donbasu. No Rusi už Točky nasadili tiež, čo môže byť znamenie, že ich zásoby Kalibrov a Iskanderov sa zmenšujú.
Kalibry či Iskandery dostrelia prakticky po celej Ukrajine a možností obrany proti nim je málo – zostrely ruských riadených striel sú vzácnosťou. Najpodstatnejšie je neponúkať príliš dobré ciele (napríklad vysokú koncentráciu jednotiek) a vydržať, než Rusku tieto zbrane dôjdu, pretože ich výroba je zložitá.
Paľba ruských riadených striel na ukrajinské ciele je silná, Ukrajinci ich napočítali už okolo sedemsto. Napríklad v nedeľu osem riadených striel odpálených z lodí v Čiernom mori zničilo letisko pri meste Vinnycia, ktoré leží v západnej časti Ukrajiny a severne od hranice s Moldavskom. Naopak, reputáciu obávaných termobarických raketometov TOS-1 aspoň trochu znižuje skutočnosť, že ich dostrel je pomerne malý – v rádoch jednotiek kilometrov. Rusko ich nemá mnoho. Nasadiť ich znamená poslať ich blízko k frontu a riskovať ich stratu.
BOJ VO VZDUCHU
Letectvo nedokáže obsadiť územie, ale má inú úlohu: dokáže rýchlo a prekvapivo zmeniť pomer síl na nejakom mieste inak relatívne vyrovnaného frontu.
Víťazstiev dosiahnutých výhradne letecky je málo. Známej bitke o Britániu ( 1940) vnútil letecký rozmer Lamanšský prieliv medzi Anglickom a Francúzskom. Rovnako letecky sa podarilo donútiť aj autokratického juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča, aby stiahol armádu z Kosova (1999) a aby ustali etnické čistky tamojších Albáncov. Ale vo vojne o územie máva letectvo podpornú rolu.
Leteckú prevahu potrebuje útočník, bez nej sa postupuje ťažko. Dopravné lietadlá vysádzajú výsadkárov (alebo v leteckom žargóne prepraviteľné jednotky), bojové lietadlá podporujú vlastné sily priamo útočením na pozemné ciele. Stíhačky zase chránia ostatné lietadlá pred stíhačkami nepriateľa. Cieľom bojového letectva nemusí byť nutne nepriateľa zničiť: pokiaľ sa ho podarí „pribiť“k zemi a zamedziť mu v manévri, príde čas na pozemné jednotky a delá. Toto všetko sú dôvody, prečo Ukrajinci volajú po takzvanej bezletovej zóne, teda stave, v ktorom by NATO svojimi lietadlami zamedzilo komukoľvek lietať nad Ukrajinou. Ak by sme od vojny na Ukrajine odrátali vzdušný rozmer, pomáhalo by to obrancom – ibaže na Západe prevažujú argumenty proti a snaha vyčerpať Rusko sankciami a vyzbrojovaním Ukrajincov.
Ruská prevaha vo vzduchu sa v posledných dňoch sčasti rozplynula práve v dôsledku dodávok ľahkých protivzdušných zbraní, akými sú z ramena odpaľované strely Stinger. Ich novšie verzie majú dosah viac než sedem kilometrov, výškový dostup bude o niečo menší.
Rusku navyše zjavne dochádza takzvaná bystrá munícia použiteľná z výšky, do ktorej Stinger nedostrelí. S obyčajnými bombami je potrebné zletieť nižšie, aby sa pilot trafil. Práve to môže byť dôvodom relatívne vysokých strát ruského letectva, ktoré však zatiaľ zostáva bojaschopné.
Obranu komplikujú tri veci: v ideálnom prípade musí byť pešiak s protivzdušnou strelou vopred na mieste, kde bude lietadlo útočiť (čo sa dá zvládnuť, ak máte veľa striel a vycvičených pešiakov); znížená viditeľnosť (raketa je navádzaná na teplo motora, ale musí byť odpálená tak, aby ho mala v „zornom poli“) a prípadná obrana pilota – v podobe prudkého manévra alebo vypustenia klamlivých cieľov, ktoré strelu zmetú. Otázkou zostáva miera funkčnosti pôvodnej integrovanej protivzdušnej obrany Ukrajiny tvorenej sieťou radarov a väčších striel odpaľovaných zo zeme. Radar, ktorý sa bdelo rozhliada, „svieti“– vysiela elektromagnetický signál a ten dokážu zaznamenať takzvané protiradarové strely. Protivzdušná obrana Ukrajiny bola na začiatku vojny ruským cieľom, podľa všetkého však útok na ňu nebol taký masívny, ako sa čakalo, a ešte čiastočne funguje.
KRÁTKO K MORU
Absolútnu prevahu má Rusko v námorných silách, Ukrajinci už dokonca v prístave zaplavili a nechali klesnúť na dno svoju vlajkovú loď – fregatu Heťman Sahajdačnyj. Hrozilo totiž, že sa jej zmocnia ruskí vojaci. A proti drvivej námornej sile Ruska v Čiernom mori aj tak nemohla obstáť.
Ukrajinci nestihli zaviesť do výzbroje nové protilodné strely Neptun, ktoré by ruské lode držali v úctivej vzdialenosti tristo kilometrov od ukrajinského pobrežia. Aj preto môže ruská námorná pechota plánovať výsadky na čiernomorskom pobreží Ukrajiny. Práve juh a juhovýchod Ukrajiny sa teraz ukazujú ako ohrozené bojiská. Na severe sa ruský postup zastavil aj za pomoci počasia, lesov a možností brániť sa v kyjevskej a charkovskej aglomerácii. Úspešný útok na juhu by mohol viesť k obkľúčeniu a zničeniu veľkých ukrajinských síl, ktoré sú pre obranu Ukrajiny také potrebné.