Pomoc na hranici: Pilotka Snežka aj sestra Lamia
Na hraniciach sú Ukrajinci, Slováci, Česi. Ľudia si zobrali dovolenku, aby mohli vo dne v noci pomáhať utečencom. Do veľkej miery namiesto štátu pomáhaju dobrovoľníci a mimovládky
Kto pomáha na hranici: mladá Ukrajinka, ktorá na Slovensku študuje za pilotku, rehoľná sestra z Azerbajdžanu, ktorá u nás zostala žiť, ajťák a skaut, stredoškoláčky aj spolupracovník mimovládky z Česka
Bez dobrovoľníkov by to dnes na hraniciach s Ukrajinou nefungovalo. Desiatky ľudí pomáhajú s batožinou, rozdávajú jedlo, deky či hygienické potreby, varia polievky a perkelt, aby mali ľudia utekajúci pred vojnou teplé jedlo.
Pomáhajú dohovoriť sa a informujú o doprave či o tom, čo im na Slovensku vieme ponúknuť.
Niektorí prišli v rámci školy, iní si vzali dovolenku alebo využili prázdniny.
Sú tu aj ľudia, ktorí pred pár dňami sami prešli hranice a teraz pomáhajú ďalším. Stoja hodiny na hraniciach, aby pomohli. Sme vo Vyšnom Nemeckom, je jeden stupeň nad nulou.
Už sa zotmelo a svietia tu len silné reflektory, dobrovoľníci majú na čiapkach otvor, kam si môžu dať svetielko.
Ukrajinka, ktorá študuje na Slovensku a pomáha na hranici
SNEŽANA, BUDÚCA PILOTKA Z KYJEVA
Snežana, alebo Snežka, ako ju volajú, chodí ako dobrovoľníčka väčšinou na nočné služby, pomáha s tlmočením, smeruje ľudí, kam sa majú presunúť. Dnešok je pre ňu špeciálny, prišla skôr ako inokedy – dnes čaká, kedy cez hranicu príde jej mama so súrodencami.
Snežka pochádza z Kyjeva, pol roka už v Košiciach študuje za dopravnú pilotku. S mamou si telefonujú, ukazuje nám na mobile GPS súradnice, ktoré jej poslala. „Keď príde evakuačný vlak, stojí tam v rade aj tisíc ľudí. Je to hrozné, je tam zima. Zatiaľ čakajú v autobuse, kde je teplo, majú vodu aj jedlo.“
Na Slovensko by mala prísť Snežkina mama a jej súrodenci – okrem najstaršieho 22-ročného brata, ktorý pre všeobecnú mobilizáciu musí zostať v krajine. Snežka je druhá najstaršia v rodine, má 19, jej ďalší súrodenci 14 a 17 rokov. „Brat aj otec ostali na Ukrajine,“hovorí. Zatiaľ nebojujú, keď bude situácia horšia, budú musieť.
Rodina sa najskôr z Kyjeva presťahovala do susednej dediny, kde bola pokojnejšia situácia. „Nechceli sme tam nechať všetko, čo sme mali, prácu aj dom,“hovorí, prečo s odchodom čakali. Ani v dedine už potom nebolo bezpečne, a tak odišli.
Snežka má Slovensko rada a chce, aby sa sem rodina presťahovala natrvalo. Súrodenci chceli už pred vojnou študovať u nás. Teraz jej kamarát pomohol nájsť rodinný dom neďaleko Košíc, kde môžu ostať mesiac či dva. „Potom budem rozmýšľať, čo ďalej.“
„Nemám rada ani vojnu, ani politiku, to, čo sa tam deje, nie je normálne. Je to strašné pre každého Ukrajinca. Je mi ľúto, čo sa tam deje, a preto som tu a trochu pomáham, ako môžem,“hovorí. Na hranicu prišla štyri dni po začiatku vojny, je tam 12 aj 16 hodín denne, ako treba.
Na rodinu čaká už šesť hodín, ani oni nevedia, ako dlho to ešte bude trvať. Vymeníme si čísla, nech nám dá vedieť, ako sa im to podarilo a či sa stretli. Potom sa stratí v dave a jej žiarivo bielu čiapku už v ten večer nevidíme.
Na druhý deň Snežka napíše: jej rodina bezpečne prešla cez hranicu a už sú spolu v Košiciach.
DOMINIKA, KRISTÍNA, MÁRIA, ŠTUDENTKY CIVILNEJ OCHRANY
Cez hranicu prechádza žena, v jednej ruke má kufor, druhou drží za ruku malého syna. Môže mať asi štyri roky, na chrbte má malý vak, v ruke drží plyšovú hračku. Plyšák vyzerá ako pes, ale nie je to isté, silno si ho tisne k hrudi.
K žene so synom prichádzajú tri dievčatá v žltých reflexných vestách. Držia krabice so sladkosťami a džúsmi, akési privítanie po hodinách čakania na druhej strane hranice a dňoch cesty vojnovou Ukrajinou.
„Dávame ľuďom potraviny, lebo prídu z Ukrajiny a potrebujú niečo pod zub. Máme na starosti stany, kde počítame ľudí, kto odchádza, a koľko ich ostáva prespať a upratujeme,“hovoria dobrovoľníčky. Sú to študentky krízového riadenia a civilnej ochrany zo Súkromnej odbornej školy v Trenčíne. Nápad ísť na hranicu mala riaditeľka školy.
Stredoškoláčky Dominika, Kristína a Mária majú 16 a 17
S odchodom moja rodina váhala. Nechceli sme tam nechať všetko, čo sme mali, prácu aj dom.
Snežana
rehoľná sestra z Azerbajdžanu rokov. Keď s nimi hovoríme, stoja na hranici už 11 hodín. Ešte hodina a končí sa im služba, nevyzerajú vôbec unavene. Nosia batožinu, pýtajú sa, či chcú ľudia ostať na Slovensku alebo odchádzajú preč. Ukazujú im, kde nájdu autobusy do Košíc či Prahy. Všade sú nápisy a smerové tabule. Keď však vystresované rodiny vstúpia na Slovensko, sú rady, že ich niekto osloví a pomôže im. „Povieme im, kde sú toalety, kde sa môžu osprchovať alebo si umyť ruky,“opisujú dobrovoľníčky.
Ani jedna z nich nehovorí po ukrajinsky. „Snažíme sa rukami, nohami. Vieme sa aj po rusky opýtať, kam cestujú, čo potrebujú. Nejak sa už dohovoríme.“Na hraniciach sú už týždeň, končia v sobotu. O 19. hodine ich prídu vystriedať ich piati spolužiaci.
Žena s malým synom, ktorý stíska plyšovú hračku, vďaka dobrovoľníkom obsadili posledné dve miesta v autobuse. Na hranici strávili len pár desiatok minút a odišli smerom do Košíc.
LAMIA, REHOĽNÁ SESTRA Z AZERBAJDŽANU
„Dnes som bola na druhej strane hranice. Mama s otcom priviezli dvoch bratov. Jeden mal desať a druhý 16 rokov. Tu ich čakala teta. Tak som ich previedla cez hranicu,“hovorí dobrovoľníčka Lamia.
Obaja rodičia ostali na Ukrajine a mladší z bratov to bral ťažko, aj plakal. Teta s ujom vzali deti do Nemecka, kde bývajú. „Otec odísť nemôže a matka s ním ešte chcela ostať. Ešte stále dúfajú, že to prejde. Viacerí hovoria, že čakali do posledného momentu, aby odišli,“hovorí.
Lamia je saleziánka, na hranici pomáha s tlmočením, lebo vie po rusky. Pochádza z Azerbajdžanu, teraz žije v Dubnici nad Váhom. Na Slovensko sa dostala, lebo sa chcela stať rehoľnou sestrou a je tu už 11 rokov. Pracuje ako učiteľka na základnej škole, a keďže sú jarné prázdniny, prišla pomáhať na hranicu. Po prázdninách sa vráti do školy. Nebola s nikým dohodnutá, len prišla a teraz osem až deväť hodín stojí na hranici a pomáha s tlmočením.
„Mali sme tu nevidiacu pani. Je pre mňa fascinujúce, že sa zveria do našich rúk, väčšinou ich privezie ukrajinská charita alebo zdravotníci a nechajú ich tu. A oni vedia, že sa o nich postaráme. To je obrovská dôvera.“
MATEJ, SKAUT A MANAŽÉR Z IT FIRMY
Matej sedí na lavičke pri autobuse, ktorý vezme ľudí z hranice do Košíc. Prišiel ako dobrovoľník za skautov. Pomáha ľuďom nájsť správny spoj.
Z Vyšného Nemeckého odchádzajú autobusy každú chvíľu. Niektoré smerujú do Košíc, iné do Michaloviec. Jeden dokonca do Talianska. „Niektorí idú do azylového domu do Michaloviec, lebo sme väčšinou tranzitná krajina. Najčastejšie chcú ísť do Nemecka či Česka,“hovorí.
V jeho prvý deň Matej viezol štvorčlennú rodinu do Žiliny, kde mali dohodnuté ubytovanie. „Ušli z Odesy, štyri dni sa rozhodovali, či ujsť či nie, a potom im začali bomby búchať pod oknami, tak išli preč.“Na Slovensko prišli stará mama, starý otec a matka s dcérou. Muž ostal bojovať v Odese. Vlakom cestovali na hranicu 30 hodín. „Bol som viac rozčertený na Putina ako oni. Len hovorili, že nechápu, prečo to robí. Že má svoju obrovskú krajinu a aj tak sa im stará do tej ich. Vymenili sme si čísla, ale neozvali sa. Neviem, čo sa s nimi deje.“
Matej má 46 rokov, žije pri Nových Zámkoch a pracuje ako projektový manažér v IT firme. „Mám dovolenku,“hovorí, keď sa ho pýtame, ako to vo firme vzali, že išiel robiť dobrovoľníka. „Už nie som vo veku, že by som niečo potreboval, toto mi príde zmysluplné. Človeka to obohatí, až sa niekedy cítim zle za to, ako ma to napĺňa. Mám dobrý pocit, že tu pomáhame.“
Na hranici je už päť dní, má 12-hodinové služby. Prvú noc prespal s utečencami v stane, inak býva u rodičov, ktorí sú hodinu od hranice.
„Je tu viac dobrovoľníkov ako štátnych zamestnancov,“vraví. Obáva sa, že keď opadne prvotné nadšenie, tak o mesiac bude na hranici pomáhať výrazne menej ľudí ako dnes. Čakal by, že štát tu bude pomáhať viac. „Tu to stojí na dobrovoľníkoch,“hovorí.
MICHAL, SPOLUPRACOVNÍK MIMOVLÁDKY ADRA Z ČESKA
Vo Vyšnom Nemeckom sú dva druhy stanov. Zelený je na čakanie na autobus, kde sa ľudia môžu najesť a trochu si oddýchnuť. Červené sú vyhradené pre matky s deťmi, môžu si tu trochu oddýchnuť a pospať.
„Dnes prišli dvojmesačné dvojičky, mamička s nimi prišla cez hranicu,“hovorí Michal. Je Čech, žije vo Frýdku-Místku. Spolupracuje ako dobrovoľník s medzinárodnou neziskovou organizáciou ADRA, ktorá poskytuje pomoc ľuďom v núdzi. Má 37 rokov.
Na hranici je od nedele, v piatok odchádza. „Snažíme sa zháňať študentov z Ukrajiny, ktorí sú na Slovensku. Máme tu teraz dve dievčatá. Zavoláme ich, keď nerozumieme, aby sme zistili, čo potrebujú,“opisuje. Na pomoc na hranici si vzal voľno.
„Najčastejšie im treba poradiť, kam majú ísť, ubezpečiť ich, že tam, kde ich vysadí autobus, ich nenecháme len tak na ulici, ale že sú tam ľudia, ktorí im poradia a postarajú sa o nich.“
Časť ľudí je vystrašená a potrebujú vedieť, že im niekto pomôže. „Dnes nám prišla pani na vozíčku. Syn ju musel nechať pred hranicou. Bola to stará pani a bola totálne vystrašená. Nemala nikoho, nevedela, kam má ísť. Mala jednu tašku.“
Michal čakal, že to na hranici môže byť ťažké, aj tak je prekvapený. Ešte v noci o jednej niekedy z červených stanov počuť plač detí. Často sú to niekoľkomesačné alebo aj párdňové bábätká. „Cez deň, keď pracujem a nemám čas, je to celkom v pohode, večer to na mňa doľahne.“
Mali sme tu nevidiacu pani. Je pre mňa fascinujúce, že sa zveria do našich rúk, väčšinou ich privezie ukrajinská charita alebo zdravotníci a nechajú ich tu. A oni vedia, že sa o nich postaráme. To je obrovská dôvera.
Lamia