Václav Havel bol najjasnozrivejším štátnikom Západu
Verím, že si teraz dáme do poriadku hodnoty. Možno sa bude menej „drukovať Putinovi“, ale nerobme si prílišné ilúzie
Václav Havel akoby túto vojnu predvídal. To keď 21. februára 1990 pred americkým kongresom povedal, že keď nám bude chcieť Amerika pomôcť najviac, nech pomôže Sovietskemu zväzu. A že jej možno môžeme poradiť ako. Amerika mu tlieskala, ale jeho výzvu na pomoc Sovietskemu zväzu „na jeho síce nezvratnej, ale nesmierne komplikovanej ceste k demokracii“a na podporu „nenásilného vývoja tohto obrovského mnohonárodnostného telesa k svojbytnosti všetkých jeho národov“vôbec nevypočula.
A tak tu máme veľký problém. Len s oneskorením tridsiatich dvoch rokov; Rusko má čas nastavený inak, nemusí sa ponáhľať ako ten „úpadkový Západ“.
Víťaziť sa totiž musí vedieť tak, aby z víťazstva nemohla vzísť budúca vojna. Ako to západné víťazné mocnosti vedeli v roku 1945, keď Amerika ponúkla zničenej Európe Marshallov plán. A ako sa to nevedelo v rokoch 1918 – 1919, keď sa na zámkoch okolo Paríža uzatvárali pomstychtivé mierové zmluvy. Nemecko bolo porazené, ale navyše aj zbytočne pokorené. A ako sa to nevedelo so Sovietskym zväzom, keď prehral studenú vojnu. Áno, aj porazenému sa musí ponechať tvár, ako aj istá dôstojnosť.
Sovietsky zväz, zakrátko
Ruská federácia, si svoju prehru v studenej vojne musel vylízať až po samé dno. Žiadna pomocná ruka sa neponúkla. Žiadna veľkorysá pôžička neprišla. Len pár expertov západných súkromných finančných inštitúcií bolo pri tom, keď bolo v okamihu rozkradnuté obrovské, hlavne nerastné bohatstvo krajiny. Nasledovalo prudké schudobnenie a zárodky strednej triedy boli zničené. Vrcholom sa stal štátny bankrot v roku 1998.
Odvtedy sú v Rusku vlastne skoro všetci alergickí na pojmy ako demokracia či liberálne slobody. Na konci tej dekády to prezident alkoholik vzdal a uvoľnil miesto kágebákovi – budúcemu cárovi. Ten Jeľcinovi a jeho „rodine“podľa ruského následníckeho spôsobu sľúbil beztrestnosť.
Ale hlavne už prvú noc po svojej inaugurácii odletel do Čečenska, aby tam začal už druhú, tentoraz víťaznú ruskú vojnu. Obnovovanie impéria – to bol jediný spôsob, ako si Rusko podľa svojich predstáv vedelo vrátiť tvár. Ale to predsa mal Západ vedieť, že Rus to inak nevie! Václav Havel to vedel jasnozrivo.
BENEŠOV DUCH
Do Moskvy letel Havel len raz, hneď po návšteve USA, a viackrát už nie. Letel za trochu zaskočeným Gorbačovom, aby mu povedal nielen to, že sovietske okupačné vojská od nás musia odísť, ale aj to, že tak musia urobiť čo najskôr, teda hneď.
Človeku nemôže nenapadnúť porovnanie s tým, ako si po druhej svetovej vojne počínal Havlov predchodca Edvard Beneš, ktorý je u nás totiž stále tak akosi v hre. V hre o rozkolísanú verejnú mienku, ktorá čiastočne pre nedôveru k Západu, čiastočne pre svoje rusofilské obrodenectvo „drukuje Putinovi“.
Prečo, preboha, po sedemdesiatich rokoch vyťahovať ešte Beneša? Toho, „bez ktorého by sme republiku nemali“(TGM)? Pretože Benešov duch je u nás stále nejako prítomný. Jeho ideály, jeho dôvera v Sovietsky zväz, v Stalina, a hlavne jeho ideál slovanstva, slovanskej jednoty stále žijú. Nežijú z básnika Jána Kollára, ale z Beneša. Veď česká poslanecká snemovňa predsa schválila zákon, podľa ktorého „sa prezident Edvard Beneš zaslúžil o štát“.
Beneš, ktorý od roku 1935, keď uzavrel so ZSSR ústretovú zmluvu, veril Stalinovi a pochabej myšlienke „socializujúcej demokracie“, je tak u nás doposiaľ jablkom sváru. Nielen pre vyháňanie Nemcov a Maďarov, ale práve pre svoj do poslednej chvíle dôverčivý vzťah k Rusku ako vedúcemu národu Slovanstva.
Beneš totiž zrejme nečítal Havlíčka, najjasnozrivejšieho Čecha 19. storočia, ktorý na adresu našich početných slavjanofilov o Rusoch napísal, že „tihle pánové počínají však všude místo ruský říkati a psáti slovanský, aby pak místo slovanský říci mohli ruský“. Havlíček, Havel – patríte k sebe.
OSOBNÉ KÚZLO
Václav Havel sa ako úplný protiklad Edvarda Beneša mohutne zaslúžil o to, že sme dnes chránení článkom päť zakladajúcej zmluvy severoatlantického obranného spoločenstva. Dávno nie je tajomstvom, že NATO s nami a vôbec so svojím dnešným východným krídlom pôvodne nepočítalo. Alebo ak áno, tak „až niekedy“.
Havel vedel, že ide o čas. Opäť bol prezieravejší ako kľúčoví politici Západu a zatlačil na prezidenta Billa Clintona. Ten Havel, ktorý o dekádu skôr, zvedený romanticky naivnou západnou ľavicou (predovšetkým však americkým hnutím hippies, ako ich zažil pri svojej prvej návšteve USA na jar 1968), romanticky naivne predpokladal, že oba vojenské pakty budú zrušené…
Po rokoch už si ako prezident svojou vierohodnosťou, láskavou úpornosťou, ako aj svojím osobným kúzlom Billa Clintona (a aj jeho paniu!) postupne získaval. Tieto veci (zvyklo sa tomu hovoriť medziosobná „chémia“) bývajú v politike dôležitejšie, než väčšina ľudí tuší. Neskôr si tak Havel získal aj Busha mladšieho.
Politici bez takého osobného „kúzla“sú vlastne bez šancí. Prinajmenšom bez veľkých šancí. Opäť sa ponúka spomenúť na Beneša, nešťastníka bez akejkoľvek charizmy. Najdôležitejšia však bola u Havla predsa len osobná presvedčivosť, za ktorú ručil trojnásobným väznením.
Ešte skôr, ako sa zasadil o náš vstup do obrannej aliancie, vymyslel Havel Vyšehrad. Hneď na jar 1990 v prejave v poľskom Sejme. Vedel, že nakoniec sú