Jednu vojnu už Putin prehral

Štvrtým dôvodom Putinovej prehry v informačnej vojne je stav ukrajinských médií a občianskej spoločnosti, a to najmä v porovnaní s ruskými médiami

Vojny boli vždy najmä bojom armád a zbraní. Dnes sa však vojny vrátane tej dnešnej rusko-ukrajinskej odohrávajú aj v éteri a kybernetickom priestore. O vojne zbraní a armád ešte zďaleka nie je rozhodnuté, hoci už teraz sa dá povedať, že Putinove plány sa nenapĺňajú a namiesto bleskovej vojny a podriadenia Ukrajiny sa pred očami celého sveta odohráva hrdinský boj Dávida s Goliášom.

Informačnú vojnu však už Putin prehral a v kybernetickej prehráva vysoko na body. A práve takmer totálna prehra v informačnej vojne dáva Ukrajine veľkú šancu, že nakoniec vyhrá aj v boji armád a zbraní.

Informačná vojna sa odohráva na dvoch bojiskách, v oficiálnych médiách a na sociálnych sieťach. Práve na nich Putin v posledných rokoch výrazne vyhrával šírením hoaxov a protiamerických nálad, podporou antisystémových strán a hnutí, zastrašovaním doma a ohlupovaním vo svete.

VOJNA ZNAMENALA PRECITNUTIE

Až invázia na Ukrajinu viedla k precitnutiu Západu a k aktívnemu odporu voči nástrojom Putinovej informačnej vojny a Putinovým vojakom v tejto vojne, či už boli a sú len užitočnými idiotmi alebo platenými agentmi. O miere toxicity, ale aj efektívnosti sociálnych médií pri šírení bludov a lží najlepšie svedčí fakt, že najväčší internetový facebookový výtlak na Slovensku má taká červenohnedá kreatúra, ako je Ľuboš Blaha.

Stav a priebeh informačnej vojny na Slovensku dobre ilustrujú výsledky dvoch prieskumov, jedného spred vojny a druhého počas prvého týždňa vojny. Podľa toho prvého si 44 percent občanov Slovenska myslelo, že za (predvojnové) napätie medzi Ruskom a Ukrajinou mohli USA a NATO, ale len 35 % dávalo vinu Rusku.

Vojna pomohla „vytriezvieť“značnej časti ľudí, 65 percent z nich už kládlo zodpovednosť za ňu na Rusko a už len 25 percent videlo príčinu na strane USA a NATO.

Hlavným dôvodom tohto „vytriezvenia“bola, samozrejme, agresia samotná, ale veľmi dôležitú úlohu tu zohrali oficiálne médiá, ktoré túto vojnu informačne pokrývali tak ako nikdy doteraz. Za prvý deň vojny mali ľudia na celom svete o tom, čo sa na Ukrajine deje, viac informácií ako napríklad po začatí vojny v Iraku alebo v bývalej Juhoslávii po týždni či dvoch. Samozrejme, na celom svete okrem Ruska.

Ako píše Anders Aslund, jednou z príčin tohto dokonalého informačného pokrytia bol fakt, že Bidenova administratíva už od začiatku roka informovala, že ozbrojený vpád Ruska na Ukrajinu predstavuje veľmi reálnu hrozbu. Aj preto vyslali na Ukrajinu svoje štáby a svojich spravodajcov stovky médií z celého sveta a títo potom ruskú agresiu pokrývali priamo z terénu. Nielen z Kyjeva, ale z rôznych ďalších miest na Ukrajine.

Tento fakt bol veľmi dôležitý, pretože predtým bola Ukrajina vo veľkej časti svetových médií (vrátane slovenských) pokrývaná z Moskvy, čo viedlo k deformovanému, proruskému pohľadu. Kremeľ totiž uplatňoval aj voči zahraničným novinárom politiku cukru a biča. Zvýhodňoval tých lojálnejších voči ruským naratívom, pričom tým kritickým hrozila strata akreditácie, a teda aj práce. Takto prišli o akreditáciu Luke Harding z Guardianu a Sarah Rainsford z BBC. Značná časť moskovských korešpondentov zvolila autocenzúru v snahe mať prístup k informáciám a nestratiť prácu. V tomto kontexte treba vnímať aj príspevky korešpondenta RTVS v Moskve Mateja Šulca.

Ďalším dôvodom, prečo Putin informačnú vojnu prehral, bola zjavná absurdita jeho naratívu o „denacifikácii“Ukrajiny, v ktorej bol v ostatných slobodných a demokratických voľbách tromi štvrtinami hlasov za prezidenta zvolený ruskojazyčný Žid Volodymyr Zelenskyj.

FAKTOR UKRAJINSKÁ SPOLOČNOSŤ

Tretím dôvodom Putinovho fiaska v informačnej vojne je práve Zelenskyj, ktorý nielen hrdinsky koná, ale aj veľmi šikovne komunikuje. Jeho veta „nepotrebujem odvoz, ale muníciu“bola asi najefektívnejším komunikačným odkazom posledných desaťročí, odkazom, ktorý mobilizoval Ukrajincov a zobudil svet. Putin sedí v Rusku v bunkri, ak z neho vylezie, tak je od tých niekoľkých už tak prísne preverených ľudí oddelený desaťmetrovým stolom, kým Zelenskyj pracuje a komunikuje z Rusmi obliehaného a bombardovaného Kyjeva.

Štvrtým dôvodom Putinovej prehry v informačnej vojne je stav ukrajinských médií a občianskej spoločnosti, a to najmä v porovnaní s ruskými médiami. Situácia v ukrajinských médiách, rovnako ako v celej spoločnosti, nebola v posledných rokoch ideálna, veľa médií je vo vlastníctve oligarchov, ale v princípe existuje na Ukrajine pluralita a sloboda médií a existujú aj veľmi vplyvné nezávislé médiá. Takže výsledkom Putinovej prehry v informačnej vojne je, že sa celý svet dozvedel o ruskej agresii voči Ukrajine, o ničím nevyprovokovanej vojne, v ktorej väčší a lepšie vyzbrojený agresor používa zakázané zbrane, bombarduje obytné domy, nemocnice, školy a škôlky a dokonca aj jadrovú elektráreň.

O tomto všetkom informujú oficiálne médiá a, samozrejme, to potom ovplyvňuje aj diskusiu na druhom fronte informačnej vojny, na internete a v sociálnych médiách. Všetci normálni ľudia musia byť z toho, čo sa deje, zdesení, aj keď stále platí, že nemalá, ale už omnoho menšia časť z nich, si stále myslí, že za to môžu USA a NATO.

Mimochodom, je zaujímavé, že väčšinou ide o ľudí s proputinovskou afinitou, ľudí, ktorí Putina obdivujú, hoci by ho mali považovať za hlupáka, lebo (podľa nich) rozpútal takúto šialenú vojnu len preto, že ho niekto zvonku (USA a NATO) obalamutil a vmanévroval do nej. Kognitívna disonancia ako vyšitá.

Putin teda informačnú vojnu všade mimo Ruska prehral, o to viac sa dnes musí snažiť, aby ju neprehral aj doma. Na to mu však už neostáva iné, ako pritvrdiť v nechutnej politike vymývania mozgov, v politike strachu a teroru. A aj to robí.

Prehra v informačnej vojne priniesla aj zaujímavý, doteraz nevídaný fenomén dobrovoľných (neštátnych) sankcií voči Rusku. Už tie oficiálne sankcie, ktoré na Rusko uvalili vlády krajín NATO, EÚ, ale aj vlády iných krajín sveta, sú najťažšími sankciami, aké boli kedy na akúkoľvek krajinu uvalené, a budú mať na ruskú ekonomiku zničujúce účinky.

Tu mám však na mysli reakciu firiem, ktorých podnikanie v Rusku alebo s Ruskom oficiálne sankcie nijako neobmedzujú, ale napriek tomu sa rozhodli z ruského trhu odísť. Ide už o stovky svetových firiem a ich počet neustále narastá.

Pôsobí to doslova ako lavína a svetovo známe firmy, ktoré tento krok nechcú urobiť, čelia takému reputačnému riziku, že ich straty z podnikania v domovských krajinách a na Západe celkovo môžu pre ne byť z dôvodu bojkotu zákazníkov násobne vyššie ako straty z ukončenia podnikania v Rusku.

Veľmi dobrým príkladom je McDonald’s, ktorý v stredu večer (8. 3.) informoval o zavretí svojich prevádzok v Rusku, hoci sa tomuto kroku už vyše týždňa bránil. Uvidíme, ako dlho vydrží Nestlé, Whirpool či Caterpillar.

Pravidelne aktualizovaný zoznam firiem, ktoré sa dobrovoľne prihlásili k sankciám voči Rusku a ktoré prerušujú svoje obchodné a podnikateľské kontakty s ním, začal zostavovať profesor Yale School of Management Jeffrey Sonnenfeld. Vo štvrtok bolo na zozname viac ako tristo svetových firiem, ktoré odišli alebo výrazne obmedzili pôsobenie v Rusku a 36 porovnateľne veľkých a dôležitých firiem, ktoré to zatiaľ neurobili. Na druhom, menšom zozname bola ešte včera napríklad Coca-Cola či Unilever, dnes už figurujú na prvom zozname. O lavínovitej dynamike tohto procesu svedčí, že kým ešte včera bolo na zozname niečo vyše 200 firiem, dnes je to už viac ako tristo.

Ďalším dôvodom, prečo Putin informačnú vojnu prehral, bola zjavná absurdita jeho naratívu o „denacifikácii“Ukrajiny, v ktorej bol tromi štvrtinami hlasov za prezidenta zvolený ruskojazyčný žid Volodymyr Zelenskyj.