Odpovedáme deťom

Kto čakal, že sa ešte s deťmi budeme rozprávať aj o jadrových zbraniach?

Po jarných prázdninách sa vojna naplno prevalila aj v škole. Naša tretiačka má plno otázok, pretože sa celý deň rozprávali len o vojne a príde ukrajinské dievčatko. Kto čakal, že si s deťmi budeme musieť prejsť aj týmto? Aj by som sa, ako vždy, poľutovala, keby sa hneď neobjavil pocit viny, lebo my v tých krytoch predsa nie sme, sme v tej bezpečnej susednej krajine. Vinu vystrieda strach.

V krytoch ešte stále môžeme byť. Aj utekať. A tak dookola.

„Mami, a čo urobia jadrové zbrane?“Moje ešte včera bábätko povedalo „jadrové zbrane“.

Vieme, kto je v tejto vojne bad guy, ale ukáže sa, že detská hlava mala zlo uložené ako prírodnú katastrofu, niečo, čo sa deje samo, a nie je ľudského pôvodu. Dobro a zlo sú ľudské koncepty, ale to je už téma na esej, na to nie je čas. Odpovedáme na otázky detí.

„Ale prečo to robí?“„Naozaj tam zabíjajú deti?“„A prečo Rusko, taká obrovská krajina, potrebuje ešte ďalšiu? Prečo im nestačí, čo majú?“

Hm, prečo? Vždy takí boli? Sú rozpínaví, kradnú kufre a cudzie územia, a keď niekam položia nohu, už sa odtiaľ nepohnú? Toto sa hovorí deťom? Čo sa hovorí deťom?

Ďalší problém je bezmocnosť. „Prečo ho nezavrú?“„A prečo tých vojakov z Ukrajiny nepošlú preč?“„Prečo ho nezvrhnú?“„Prečo sa proti nemu nepostavia?“

Ďalšie zastavenie. Klamstvo. A pravda. Aby sme nezabudli. To už je v prípade tejto invázie bad trip.

„Ako sa dajú oklamať toľkí ľudia? V takej obrovskej krajine?“

Neuchopiteľné aj pre dospelého, aj keď vieme ako. Ale v tomto rozmere paralelnej reality, s drzým predpokladom, že to môže vyjsť a zdá sa, že zatiaľ vychádza, hovoriť ľuďom, že ide o záchrannú operáciu, denacifikáciu krajiny s prezidentom židovského pôvodu? Pätnásť rokov natvrdo cez dezinformačný zákon? Stopäťdesiat novinárov, ktorí vzápätí odišli? Zajatí ruskí vojaci, ktorí hovoria, oklamali nás, my sme nevedeli, že budeme naozaj bojovať, mysleli sme si, že nás budú vítať? Klamú aj oni? Klamú všetci? Je to ťažké pochopiť, aj keď sme si tiež zažili našu verziu „priateľskej pomoci“a na rozdiel od Západu sme vedeli, akí sú.

Jarné prázdniny nie sú práve intelektuálne sústredenie, takže vlastne už aj ja mám také tretiacke otázky. Napríklad, prečo, keď máme s týmto typom klamstva takú hlbokú historickú skúsenosť, je v našom kultúrnom kóde a generácie si z neho uťahovali, tu nevieme zrušiť tých stosedemdesiat dezinformačných webov?

Ďalej. Súcit. „Prečo ľudia z Ukrajiny prichádzajú práve sem?“

Ešte bude veľa otázok.