O zneužívaní fašizmu vojnovou propagandou

Keď putinovská propaganda ide denacifikovať Ukrajincov, bojuje v predstavách radikálnych pravičiarov po celom svete zároveň proti „liberálnemu fašizmu“

Jedným z najobludnejších zdôvodnení, pomocou ktorých Vladimir Putin obhajuje útočnú a vierolomnú vojnu rozpínavého Ruska proti nezávislej Ukrajine, je údajná denacifikácia menšieho a slabšieho suseda. Toto obvinenie prispelo vzápätí k tomu, že v západných médiách a na sociálnych sieťach sa vyrojili porovnania ruského autokrata so stelesnením fašistického zla, nacistickým Führerom – výsledkom je novotvar „Putler“. Fašizmus, ktorého najradikálnejšou podobou nacizmus bol, tak opäť raz polarizuje verejnú mienku. Tentokrát navyše v situácii, ktorú mal v minulosti najradšej: v podmienkach vojny.

Je vskutku šokujúce, do akej miery nás dobieha historická pamäť a jej zjednodušenia, zákruty a slepé uličky, ktoré nám predpisujú vnímanie prítomnosti. Píšem „nám“, pretože obvinenia z fašizmu nepolarizujú iba propagandu bojujúcich strán, ale aj vášnivé diskusie na Západe, ktorého sme ešte vždy súčasťou – akokoľvek mentálne krehkou. Mať na svojej strane historickú pravdu zjavne nie je nič podružné, hoci v pokojných časoch sa môže zdať, že dejiny sú iba zábavkou s obrazovou prílohou.

Poďme na to pekne poporiadku. Prečo denacifikácia? A čo to vlastne znamená? Sám pojem sa objavil v Nemecku po druhej svetovej vojne, kde ho víťazné mocnosti používali na zisťovanie zodpovednosti za zločiny Hitlerovho režimu, teda miery spolupáchateľstva. Denacifikácia bola jedným zo „štyroch D“, pretože okrem nej si spojenci vytýčili aj program decentralizácie, demilitarizácie a demokratizácie. Cieľom bolo urobiť z nacistického Nemecka opäť civilizovaný štát.

Ako všetko ostatné, aj toto skomplikovalo rozštiepenie medzi Východom a Západom, ktoré vyústilo do studenej vojny a rozdelenia porazeného Nemecka. Výsledkom bolo, že proces denacifikácie zastal na pol ceste a tiene minulosti vyplávali – aj to len v demokratickej Spolkovej republike – na povrch o dve desaťročia neskôr v podobe medzigeneračných sporov 60. rokov.

Vo východnom bloku, kam patril druhý nemecký štát NDR a kde udával tón Stalinov Sovietsky zväz, sa namiesto denacifikácie vzýval antifašizmus. V jeho znamení sa viedla Veľká vlastenecká vojna nielen proti nemeckému nacizmu, ale aj proti jeho posluhovačom a kolaborantom.

DEDIČSTVO STALINIZMU

Sovietsky diskurz tu na prominentnom mieste uvádzal práve ukrajinských nacionalistov, nazývaných podľa jedného z vodcov Stepana Banderu kolektívnym pojmom banderovci, ktorých časť naozaj k fašizmu inklinovala a mala na svedomí aj vojnové zločiny. Podstatné však je tiež to, že v stalinskom antifašizme by sme márne hľadali nejaké demokratizačné momenty – práve naopak, sovietskych vojakov po vojne trestali už len za to, že prišli do kontaktu s „prehnitým“kapitalistickým Západom, hoci tam nešli dobrovoľne, ale po obdržaní povolávacieho rozkazu.

Pri vzývaní antifašizmu teda už za Stalina nešlo o zisťovanie spolupáchateľstva či úprimnú snahu o prevýchovu konkrétnych ľudí, ale o do veľkej miery kolektívne potrestanie „zradcov“. Ako zdôrazňuje historička Julianne Fürst, práve toto je moment, ktorý sa skrýva za Putinovou „denacifikáciou“: „Pod rúškom pojmu, ktorý sa vo svete chápe ako obnovenie spravodlivosti, Putin plánuje zmeniť nielen hmatateľnú realitu života Ukrajincov v ich vlastnom štáte, ale aj ich samotné chápanie ako národa odlišujúceho sa od Putinovej vízie Rusov.“Namiesto paralel Putina s Hitlerom by preto bolo na mieste upozorňovať i na dedičstvo stalinizmu.

Pojem fašizmus sa úplne vyprázdnil v neskorších desaťročiach, keď sa antifašizmus scvrkával na účasť na opulentných vojenských prehliadkach na Červenom námestí a inde. Julianne Fürst upozorňuje na šokujúcu skutočnosť, že napríklad symbol hákového kríža si v ZSSR privlastnila subkultúra mládeže bez akejkoľvek reflexie historických súvislostí čisto ako výraz generačného protestu. Tieto zdanlivo nevinné zábavky v roku 2012 dobehli ruského operného speváka Jevgenija Nikitina, ktorého účasť na prestížnom festivale vyvolala v Nemecku škandál po odhalení, že má na hrudi vytetovanú svastiku zo sovietskych čias.

Absurdnosť tohto žonglovania s pojmami ako antifašizmus či denacifikácia podčiarkuje židovský pôvod ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Nie je rozhodujúce, či sú Putin a jeho propagandisti otvorení antisemiti. Stačí, že ľuďom sugerujú, že skutočnými obeťami nie sú Židia a už vôbec nie