Bude dobre. Ako sa žije v utečeneckom tábore
Eľvira bola letuška. Už šesť dní so sestrou žije v stane a ešte nevie, kam pôjdu. V tábore v Humennom už ubytovali viac ako tisíc ľudí
Päť radov červených stanov a všade prítomné hučanie ohrievačov. Vonku je nula stupňov a pomaly začínajú kde-tu padať veľké snehové vločky. Skupina chlapcov v rôznom veku si kope loptu na ihrisku s bránkami, medzi nimi je aj malý chlapček v svetlomodrej kombinéze, ktorý ešte nevie kopnúť do lopty. Deti sú tu všade, pred mnohými stanmi sú zaparkované kočíky.
Sme v Humennom, v Dočasnom núdzovom tábore, ktorý má na starosti Hasičský a záchranný zbor. Teraz je tu 170 ľudí. Prídu, prespia, osprchujú sa a často idú ďalej. Väčšina ľudí tu ostáva menej ako 48 hodín. Je to núdzové miesto, kde načerpajú sily pred ďalšou cestou. Niektorí ešte ani nevedia, kam pôjdu.
Tak ako Eľvira. Stretneme sa, keď si robí kávu. Má 33 rokov a dobrú angličtinu. Na Ukrajine pracovala ako letuška, kým jej pre covid nezrušili miesto.
Až vo vlaku sme sa dozvedeli, kam ide
Do tábora prišla s 38-ročnou sestrou Jevhenijou. V Humennom sú už týždeň, najdlhšie zo všetkých v tábore. „Neviem, či sme tu šesť alebo sedem dní, aby som bola úprimná, už sa mi dni celkom zlievajú,“hovorí Eľvira. Pred ruskou agresiou utekajú už druhýkrát. Pochádzajú z Donecka, po vypuknutí bojov v roku 2014 odišli do Kyjeva. Teraz museli utiecť z Kyjeva. Jej rodičia ostali v Donecku, stará mama bola príliš stará na sťahovanie.
„Trvalo to dva dni, kým sme sa sem dostali,“vraví Eľvira. Najskôr bol problém dostať sa v Kyjeve na železničnú stanicu, nefungovali taxíky ani verejná doprava. „Chceli sme ísť peši, ale báli sme sa.“Na druhý deň ich na stanicu vzal známy autom. „Zmeškali sme tri alebo štyri vlaky, nezmestili sme sa, lebo boli veľmi plné. Prednosť mali tehotné či matky s deťmi. Bolo to tam veľmi tvrdé.“
Až keď boli vo vlaku, zistili, že ide do Užhorodu. „Nepozreli sme sa, kam ide, len sme chceli ísť preč z mesta. Nevedeli sme si predstaviť, že v Kyjeve ostaneme. Reálne ste si nemohli vybrať, kam pôjdete, nastúpili ste, kde bolo miesto.“
Z Užhorodu prešli na Slovensko, Eľvira si už nepamätá, ktorým hraničným priechodom. „Nemali sme žiadny plán, len sme vedeli, že musíme opustiť Ukrajinu.“Na Slovensku ani v Európe nemajú známych. A tak sú zatiaľ v tábore v Humennom.
Kam pôjdu? Ešte nevie. „Po krutosti a horore, ktoré Rusi vytvárajú v našej krajine, sme na Slovensku pocítili bezpečie,“hovorí.
Dodáva však, že jej domovom je Ukrajina. „Nechceli sme odísť. Keď sa začala vojna v roku 2014, povedali sme si, že ostaneme. No potom počujete stále sirény a zvuky bômb, to ani neviem opísať… Potom to isté v Kyjeve. Vieme, že hlavné mesto a je to hlavný cieľ. A vedeli sme, že to bude stále horšie a horšie. Bolo to desivé.“
Veľa ľudí sa chce vrátiť späť. Mám svoju krajinu, svoj domov. Chcem ísť domov.
Eľvi ra z Ukrajiny
Cez túto iniciatívu sú v Humennom aj dobrovoľníčka Jarka s manželom. Prišli na týždeň, v civilnom živote má Jarka občianske združenie, ktoré bojuje proti detskej obezite, jej muž pracuje v holandskej firme.
Táto holandská firma teraz ponúka Eľvire ubytovanie a skúsi sestrám zohnať aj prácu. Firma takto reagovala na Jarkinu výzvu o pomoc na Facebooku. „Každý máme pomôcť, toto môže urobiť každý, stačí sadnúť do auta. Osobne mám pocit, akoby mali ľudia na západnom Slovensku pocit, že sú od toho ďaleko.“
Jevhenija s Eľvirou chceli do Bratislavy cestovať vlakom, Jarka s manželom im ponúkli, že ich zvezú.
POSTAVIŤ TÁBOR? DEVÄŤ HODÍN
Tábor sa každým dňom mení; ešte v stredu večer tam bolo 30 ľudí. V noci prijali viac ako dve stovky utečencov a ráno sa tam už zobudilo 251 ľudí, okolo obeda ich už bolo vyše 170.
V stanoch majú teplo, elektrinu, dostanú spacák.
Snažia sa tam udržať jednu rodinu v stane, v každom je osem alebo 12 miest. Keď je však ľudí priveľa, rodiny v stanoch spájajú, opisuje veliteľ tábora Sergej Savin. Je z hasičskej brigády v Malackách. Do Humenného ho povolali 25. februára večer, teda deň potom, ako Rusko napadlo Ukrajinu.
„Štartovali sme 22:30 z Malaciek. Išla kolóna 11 nákladiakov, dve dodávky a veliteľské vozidlo. Prišli sme o 7:30. O deviatej sme začali stavať a o 18.00 už bolo všetko postavené a prišli prví ľudia,“opisuje, ako vznikol núdzový tábor.
Dnes je tu 24 spŕch s teplou vodou, 32 umývadiel a 34 toaliet – splachovacích aj suchých. Celkovo by sa tu mohlo ubytovať 340 ľudí.
„Určite to nie je priestor, kde by som chcela byť so svojím dieťaťom, ak by som ho mala, ale snažíme sa, aby boli v pohodlí, aby mali, čo potrebujú, aby mali teplo a vedeli sa rozhodnúť, čo ďalej,“hovorí dobrovoľníčka Martina. Pomáhať prišla na týždeň z Dublinu. Voľno si brať nemusela, v práci majú ako benefit, že môžu ísť robiť dobrovoľníkov. „Snažíme sa, aby to nebola doplňujúca traumatická skúsenosť.“
Denne je v službe viac ako 20 ľudí, mnohí sú dobrovoľníci ako Martina. Sú tu aj hasiči – profesionálni, vidieť ich všade. Dezinfikujú ruky ľuďom, keď sa idú do stanu najesť, keď treba, idú do skladu po nočník. Nočníky sa však práve minuli.
Keď nič netreba, kopú si s chlapcami loptu pri stanoch. „Dohovoríme sa rukami, nohami. Chlapci sa už naučili, ako sa povie bunda, fľaša alebo deka,“smeje sa veliteľ. Ľudí tu mení každý týždeň, po 30 mužoch.
Jedálenský stan sa poobede mení na herňu pre deti, kde sa o nich starajú animátorky. Sú to mladé ženy, na krku majú šatky v ukrajinských farbách.
KEĎ TÍ SILNÍ MUSIA BYŤ 13-ROČNÉ DETI
Niektoré deti sa hrajú na ihrisku, iné ostali s mamami v stane. Aj štvorročný chlapec sa nehrá s ostatnými, ale sám v stane. „Má lego, vzali sme trochu, keď sme odchádzali, tak si skladá,“hovorí jeho 33-ročná mama Ľuda. Na Slovensko ušli z Donecka. V tábore je od včerajšieho večera, vyspí sa ešte jednu noc a budú so synom pokračovať. Pôjdu do Prahy a tam im kamarátka pomôže dostať sa za sestrou do Belgicka, ktorá tam žije desať rokov.
Ľuda pôsobí pokojne, usmieva sa.
Často však podľa dobrovoľníčky Jarky práve mamy zvládajú útek najťažšie. „Pondelok bol pokojný, boli tu ľudia, ktorí vedeli, kam chcú ísť. V stredu prišla ťažká skupina žien. Boli veľmi traumatizované, nechceli ísť do stanov, cítili obrovskú úzkosť, a adrenalín ich tak držal, že stále chceli pokračovať v ceste.“
„Boli šesť dní na ceste, nechceli sa už nikde zložiť. Chceli ísť niekam, kde už ostanú, len nevedeli, kam idú,“opisuje Jarka. Plán bol dostať sa do Prahy, lebo mali informácie, že je tam práca. Praha však už hlási, že je plná a kapacity ubytovania sú vyčerpané.
„Najhoršie sú maminy, chodia často zlomené. 13 – či 14-ročné deti potom zachraňujú rodiny. Dá sa s nimi komunikovať po anglicky, vnímajú to inak. Babky sú často dobré pomocníčky, nie však do tohto sveta, kde treba prehodiť SIM kartu, zorientovať sa a konať,“hovorí Jarka. Niektorí podľa nej nevedia ani napísať meno, lebo poznajú len azbuku. Sú to často maličkosti, ale keď sa nahromadia, vytvoria na ľudí utekajúcich pred vojnou veľký tlak.
A často to nezlepšuje ani štát. V Humennom napríklad štatút dočasného útočiska vybavia v športovej hale. Peši je to z tábora vyše 20 minút. A tak ich tam dobrovoľníci vozia autom.
„Nie sú v stave, aby sme im povedali, že pôjdu doprava, doľava a sú tam,“hovorí Jarka. Rozumie, že sa na situáciu štát nevedel pripraviť, ale keď už vidí, čo treba, mal by podľa nej niektoré veci zmeniť. Veľká časť pomoci je tak podľa nej na dobrovoľníkoch a na tom, koľko tlaku zvládnu. „Je tu veľká nekoordinovanosť. Hore nie sú spätí so situáciou, jedna vec je riadiť, druhá, aby pochopili, čo tu títo ľudia potrebujú.“
A čo bude s Eľvirou? Keď z tábora odchádzame, ešte nevie. Rozlúčime sa a odchádza do svojho stanu číslo osem. Na rozhodnutie, či pôjde do Holandska, má tri týždne, ktoré strávi v Bratislave.
„Budúcnosť bude dobrá a vyhráme a budeme skvelá nezávislá krajina ako predtým, ako prišla táto nočná mora od nášho suseda. Pre mňa sa to začalo v 2014. Toto je len pokračovanie, má to inú tvár, horšiu, ale je to pokračovanie.“