Pád Kyjeva a exilovú vládu si nepripúšťajú
Podpredseda Európskeho parlamentu Michal Šimečka počas návštevy Ľvova videl aj sklamanie Ukrajincov z rezervovaného postoja štátov EÚ k ich integrácii do Únie
Vpiatok v Ľvove rokovala delegácia z Európskeho parlamentu – išlo o prvú osobnú návštevu vysokopostavených politikov na Ukrajine od začiatku vojny. Podpredseda Európskeho parlamentu Michal Šimečka tvrdí, že pre Ukrajincov to bol dôležitý signál podpory.
Šimečka sa však v Ľvove nestretol s dobrou odozvou na závery štvrtkového rokovania lídrov európskych krajín vo Versailles. Západné krajiny tam boli skeptické voči tomu, aby bol Ukrajine udelený status kandidáta na členstvo v EÚ. „Zaznel jasný signál, že Ukrajina je súčasťou európskej rodiny. Nie je tam však zmienka o kandidátskom statuse, z čoho som aj ja sklamaný,“hovorí europoslanec v rozhovore.
V Ľvove priamo neprebiehajú boje, ako to tam vyzerá?
V Ľvove je paradoxná situácia. Ľudia sa snažia žiť normálny život, chodia denne do práce, kaviarne a reštaurácie sú plné. Na druhej strane tam cítiť nervozitu. Je prítomná obava z toho, že kedykoľvek môže prísť bombardovanie. V meste je armáda, checkpointy. Existuje reálna obava, že to môže byť iba otázka dní. Veď napokon noc predtým, než sme pricestovali do Ľvova, bolo ostreľované neďaleké mesto Luck.
Ľvov sa, samozrejme, musí vyrovnať s tým, že je tam vyše 200-tisíc utečencov. Miestni sa snažia organizovať humanitárnu pomoc aj pre zvyšok Ukrajiny. Je vidno, že primátor, pracovníci magistrátu, ale aj dobrovoľníci pracujú 24 hodín denne.
Ako veľmi je Ľvov v ohrození?
To nikto nevie. Okrem Lucku bol v posledných dňoch ostreľovaný aj Ivano-Frankivsk, takisto na západe Ukrajiny. Je pravda, že najväčšiemu bombardovaniu doteraz čelili skôr Kyjev a východ či juh Ukrajiny. Ale ambície Putina sú imperiálne a nikto nevie, či sa zastaví v strede Ukrajiny, alebo ako ďaleko chce dosiahnuť. A vzhľadom na to, v akom uzavretom svete žije a že je pripravený páchať zverstvá a vojnové zločiny, by som povedal – áno, obava z ohrozenia Ľvova je reálna.
Je Ľvov pripravený prevziať status hlavného mesta, ak by padol Kyjev?
To je predčasná otázka. Zo všetkých rozhovorov bolo zjavné, že ukrajinskí politici, predstavitelia armády aj bežní Ukrajinci sú ochotní bojovať a nenechať Kyjev padnúť. Odvaha a nezlomná vôľa je veľmi silno prítomná. Takže debaty o tom, že by sa vláda mohla presúvať, teraz ani nie sú namieste. Ich jednoznačným cieľom je ubrániť Ukrajinu a zvíťaziť.
Takže ste sa v Ľvove nerozprávali o tom, že by sa chystal prijať ukrajinskú vládu?
Nie, o tejto téme sme nehovorili. Ľvov plní inú dôležitú úlohu, a to práve v organizovaní humanitárnej pomoci. Tým, že je blízko k hraniciam, pomáha tým, ktorí utekajú ďalej na Západ.
Prichádza do úvahy aj to, že by EÚ v prípade, že by Rusko obsadilo celé územie Ukrajiny, poskytla zázemie exilovej ukrajinskej vláde? Rokovali ste o tom?
To je tiež veľmi predčasné. Vzhľadom na húževnatosť Ukrajincov brániť svoju krajinu to vôbec nie je predmetom debaty.
Ako je naladený primátor Ľvova Andrij Sadovyj? Pôsobí rovnako odhodlane a lídersky ako prezident Zelenskyj?
S primátorom sme sa stretli v rámci okrúhleho stola, kde boli prítomní aj poslanci a predstavitelia vojenského velenia. Primátor pôsobí podobne ako ďalší ukrajinskí lídri, chodí v športovej bunde a 24 hodín denne pracuje nielen na otázkach obrany mesta, ale aj na zabezpečení humanitárnej pomoci pre utečencov. Cítiť z neho presne rovnaké odhodlanie, napriek všetkým rizikám a ruskej presile. Presne tým inšpirujú všetci Ukrajinci celý svet – sú ochotní bojovať a obetovať sa za naše hodnoty, slobodu, demokraciu a nezávislosť.
Kde sa u Ukrajincov berie tá húževnatosť? Ako si to vysvetľujete?
Prezident Putin podcenil silu a súdržnosť ukrajinského národa. Podcenil ich túžbu spravovať si vlastné veci a mať vlastný národ. K sile ukrajinského odporu prispel aj sám Putin – už v roku 2014, odkedy sú Ukrajinci vo vojne. Putin ich týmto paradoxne zjednotil a vzbudil silné národné cítenie.
Do Ľvova ste prišli ako neformálna skupina Priatelia európskej Ukrajiny. S akým mandátom ste na rokovania išli?
Išlo o neoficiálnu delegáciu Európskeho parlamentu, pretože zložiť oficiálnu delegáciu je veľmi komplikovaný proces, ktorý trvá mesiace a my sme sa potrebovali rozhodnúť rýchlo. Prišli sme na pozvanie ukrajinských partnerov. Je veľmi dôležité vyslať Ukrajine signál podpory aj tým, že tam fyzicky prídeme. Doteraz tam od začiatku vojny delegácia na takejto úrovni nebola. To bol dôležitý signál, ktorý aj naši ukrajinskí partneri ocenili.
Druhým cieľom bolo priamo na mieste zistiť, čo Ukrajina, a špeciálne Ľvov, potrebujú. Ide predovšetkým o humanitárnu pomoc. Dostali sme konkrétny zoznam požiadaviek, ide teda najmä o jedlo, palivo, pitnú vodu. Ukrajina nečelí iba nedostatku zbraní proti náletom zo vzduchu, ale aj obrovskému nedostatku základných potrieb v obliehaných mestách. Keď budú obliehania trvať týždne, budeme čeliť obrovskej humanitárnej katastrofe.
Padli aj nejaké konkrétne sľuby – koľko kamiónov a do akého dátumu?
Požiadavky sme okamžite tlmočili Európskej komisii a rade. V tejto chvíli je to v rukách najmä členských štátov. Keďže sa táto operácia musí uskutočniť rýchlo, členské štáty musia konať rýchlo. A aj tak konajú, s koordináciou Európskej komisie. Ukrajinci si veľmi vážia pomoc, ktorú dostali, aj zo Slovenska. Rovnako si vážia pomoc aj pre Ukrajincov utekajúcich pred vojnou, na Slovensku bola táto pomoc zo strany spoločnosti naozaj príkladná.
Vyzývali vás na rokovaní na to, aby bola vyhlásená bezletová zóna nad Ukrajinou?
Ukrajina toto dlhodobo komunikuje. Na stretnutí jasne zaznelo, že žiadajú dodanie aspoň takej techniky, aby sa vedeli zo vzduchu ubrániť sami, aby vedeli sami uzavrieť nebo. To znamená protilietadlové systémy, stíhačky a ďalšiu techniku. Je zjavné, že na zemi sa im darí pomerne efektívne spomaľovať postup ruských vojsk. Najhoršie zverstvá, ktoré Putin pácha, prichádzajú zo vzduchu, z bombardovania.
Kto konkrétne by mal tieto stíhačky a systémy dodať?
Členské štáty Európskej únie a NATO. EÚ vyčlenila samostatný rozpočet 500 miliónov eur, ktorý teraz ide navýšiť. Ostáva však na rozhodnutí členských štátov, čo môžu dodať.
Putin sa bude vyhrážať, opakovane hrozí aj jadrovými zbraňami. Ale myslím si, že nemôžeme donekonečna ustupovať. Ustupovanie nás dostalo tam, kde sme teraz.
Budúci týždeň by mal prísť
na Slovensko americký minister obrany Lloyd Austin. Rokovať by sa malo aj o tom, že súčasťou pomoci Ukrajine môže byť aj náš protilietadlový systém S-300. Mali by sme ho tam poslať?
V prvom rade je to otázka na ministerstvo obrany. Postoj mňa aj Progresívneho Slovenska je ten, že by sme mali Ukrajine poskytnúť pomoc, ktorú potrebuje. Či už stíhačky alebo iné zbrane. Myslím, že je to naša povinnosť. Vidíme, čo sa deje v ukrajinských mestách, napríklad v Mariupole. Skutočne hrozí sýrsky scenár v Európe, čo sme si nikdy nevedeli ani predstaviť. Nasledujúce dni a týždne budú rozhodujúce, a preto by k tomu Slovensko malo pristúpiť zodpovedne.
Aké veľké je riziko, že takúto pomoc budú Rusi považovať za vyhlásenie vojny?
Nemôžeme sa tváriť, že sa nás vojna na Ukrajine netýka. Samozrejme, NATO nebude priamo zasahovať do konfliktu. Ale to by nám nemalo brániť v tom, aby sme pomáhali Ukrajine, aby sa mohla brániť sama. Je legitímne a v súlade s medzinárodným právom, aby sme jej v tomto pomohli. Myslím, že by sme v tom mali pokračovať. V opačnom prípade hrozí katastrofa masívnych rozmerov, tisíce nevinných zmarených životov. Ukrajina bojuje za naše hodnoty, za nás. Nemôže nás to nechať ľahostajnými.
Máme sa báť, že keď Ukrajine dáme náš protilietadlový systém, Rusko na nás zaútočí?
Slovensko je súčasťou NATO a EÚ. Aj v posledných dňoch obe organizácie zdôrazňujú svoj záväzok voči nám. Vďaka bohu sme pod štítom kolektívnej obrany a predpokladám, že to na Slovensku znova zdôrazní aj americký minister obrany. Posunutie techniky Ukrajine je bezpochyby citlivá téma. Ale Slovensko je v bezpečí ako člen Európskej únie.
Samozrejme, Putin sa bude vyhrážať, opakovane hrozí aj jadrovými zbraňami. Ale myslím si, že nemôžeme donekonečna ustupovať. Ustupovanie nás dostalo tam, kde sme teraz.
Nielen Slovensko, ale aj EÚ a NATO musia jasne povedať, na akej strane stojíme a že sa nedáme vydierať, ani zastrašovať.
Dokáže Ukrajina odolávať, ak nedostane od Európy pomoc vo vzduchu?
Ukrajina je pripravená odolávať tak dlho, ako bude treba. To bolo jasne cítiť aj z rozhovorov, ktoré sme viedli v Ľvove. Ich odhodlanie a morálka ďaleko prevyšujú čokoľvek, čo Putin predpokladal. Sú pripravení vytrvať, či už v Kyjeve alebo v iných mestách. Otázka je, akú to bude mať cenu a koľko životov to bude stáť. Ale od ukrajinského prezidenta, aj iných predstaviteľov je cítiť odhodlanie brániť svoju slobodu. To inšpiruje celé medzinárodné spoločenstvo.
Pre Kyiv Independent ste povedali, že Ukrajina by mala dostať kandidátsky status čo najskôr, ako to bude možné. Ako rýchlo by sa to malo stať?
Ukrajina si zaslúži, aby sme jej dali jasný signál, že s ňou do budúcna počítame ako s členom Európskej únie. To neznamená automaticky vstup do EÚ. Kandidátsky status znamená, že jej otvárame dvere. Čo sme doteraz v prípade Ukrajiny neboli schopní urobiť, na rozdiel od krajín západného Balkánu či dokonca Turecka.
V našich rozhovoroch v Ľvove zaznievalo, že pre Ukrajinu je kľúčové počuť, že s ňou v Európe počítame. Že existuje svetlo na konci tohto desivého tunela, a že majú budúcnosť v Európskej únii. To by presne znamenal kandidátsky status, ktorý je politickým rozhodnutím, ktoré sa dá urobiť relatívne rýchlo.
Bolo by to povzbudenie pre Ukrajincov, ktorí bojujú a ukrývajú sa v krytoch. Zomierajú dnes za naše hodnoty. Za to, že chceli byť súčasťou európskeho spoločenstva, veď koniec koncov preto Putin agresiu rozpútal. V tejto situácii je nielen politicky, ale aj morálne správne Ukrajine otvoriť dvere. Neviem si predstaviť inú krajinu, ktorá pre možnosť byť súčasťou Európskej únie obetovala viac než Ukrajina.
Vo štvrtok sa uskutočnil samit lídrov európskych krajín vo Versailles, kde boli západné krajiny ku kandidátskemu statusu Ukrajiny do EÚ skeptické. Vy ste povedali, že s výsledkami samitu nie ste spokojný a lídri mali byť viac ambiciózni. Akú odozvu mal v Ľvove samit vo Versailles?
Nie úplne dobrú. Na druhej strane, jazyk záverov samitu posúva debatu o členstve Ukrajiny v EÚ ďalej, než tomu bolo pred vojnou. Zaznel jasný signál, že Ukrajina je súčasťou európskej rodiny. Nie je tam však zmienka o kandidátskom statuse, z čoho som aj ja sklamaný. Preto hovorím, že to malo byť ambicióznejšie. Európsky parlament na to už vyzval, sám ako podpredseda som presadzoval, aby im status kandidátskej krajiny bol udelený čo najskôr.
Ale treba to vidieť v širšej súvislosti. Za posledné dva týždne sa svet dramaticky zmenil. Pre Európsku úniu, pre jej zahraničnú politiku, pre jej globálne aktérstvo. Toto je moment, keď treba ukázať politickú víziu a odvahu. A nie byť spútaný byrokratickými pravidlami, inštitúciami a technokratickými rozhodnutiami. Som presvedčený, že toto je chvíľa, ktorá mení európske dejiny. V tomto novom usporiadaní aj Európska únia potrebuje viac odvahy. Nielen v otázkach obrany, ale aj v schopnosti ponúknuť krajinám v susedstve jasnú perspektívu budúceho členstva.
Francúzsky prezident Emmanuel Macron povedal, že podľa neho nemožno otvoriť rokovanie o vstupe do EÚ s krajinou, ktorá je vo vojne. Čo vy na to?
Ide o dva rôzne kroky. Uznanie Ukrajiny ako kandidáta nemusí znamenať otvorenie prístupových rokovaní. Tak to vlastne nebolo ani v prípade Macedónska či iných štátov. Nikto nevie, ako dlho bude vojna trvať. Po vojne bude treba vynaložiť veľké prostriedky na obnovu Ukrajiny. Presne preto je v tejto chvíli dôležité vyslať aspoň odkaz, že Ukrajina je kandidátom. To bude mojím cieľom pre najbližšie týždne.
Ľvov hovorí, že už nezvláda prílev utečencov, ako im viete pomôcť?
V tomto veľmi pomáhajú krajiny na hraniciach, prijímajú ľudí relatívne rýchlo a so solidaritou. To oceňujú aj na Ukrajine. Európska únia prvýkrát aktivovala smernicu o dočasnej ochrane, ktorá zaručuje práva pre všetkých utečencov z Ukrajiny, a to je veľká vec. V Ľvove sú však aj ľudia, ktorí čakajú tam a dúfajú v návrat do svojho domova. Musia niekde bývať, niečo jesť. Práve tam musí EÚ a členské krajiny pomôcť humanitárnou pomocou.
Ako viete pomôcť so zabezpečením dovozu potravín do Ľvova, alebo ešte ďalej do obliehaných miest?
To je, samozrejme, problém. Ako Európsky parlament v tomto nemáme priamu kompetenciu. Dosť bude závisieť od toho, do akej miery sa podarí vytvoriť zelené koridory. Je to aj otázka pre mimovládne humanitárne organizácie, ale aj pre súkromné potravinové reťazce. Kľúčová je koordinácia. Aby sa veci neduplikovali, aby sa dohodli trasy a dovoz materiálu tam, kde je to najviac potrebné. A to sú práve mestá, ktoré sú najviac obliehané.
Ako hodnotíte vystupovanie premiéra Eduarda Hegera na rokovaniach aj na verejnosti pri téme vojny na Ukrajine?
Som opozičný politik, Progresívne Slovensko je opozičné hnutie, ktoré vládu často vecne kritizovalo. No napriek tomu musím povedať, že v tejto kríze reaguje veľmi dobre. Rýchlo sa postavila na správnu stranu a jasne komunikuje, kto je agresorom. Jasne sa prihlásil ak slovenským záväzkom v EÚ a NATO aj k pomoci Ukrajine. Konkrétne premiér Heger situáciu zvláda dobre.
Samosprávy aj dobrovoľníci kritizujú, že štát je málo aktívny. Zvláda slovenská vláda utečeneckú krízu na hraniciach?
Asi pred desiatimi dňami som bol na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom a zdalo sa mi, že je to relatívne dobre zorganizované. Ale treba si povedať pravdu – bez zaangažovania sa občianskej spoločnosti a mimovládnych organizácií by tam bola situáciu tristná. Kľúčová je spolupráca štátu a občianskej spoločnosti. Niektoré vyjadrenia vládnych predstaviteľov, ktorými reagovali na kritiku zo strany samospráv, sa mi nezdali šťastné. Toto je moment, keď by všetci mali ťahať za jeden povraz a nie sa doťahovať o tom, kto robí viac či menej.
Čím viac ľudí bude pribúdať a čím dlhšie na Slovensku ostanú, tým viac narastá úloha štátu. Bude na pleciach štátu postarať sa o to, aby mali prístup k lekárskej starostlivosti, aby mohli ísť deti do škôl. Prichádza chvíľa, keď štát bude musieť prevziať zodpovednosť.
V našich rozhovoroch v Ľvove zaznievalo, že pre Ukrajinu je kľúčové počuť, že s ňou v Európe počítame.