Čo už len môže byť perfídnejšie ako útok na pôrodnicu?
Ak sa bombarduje nemocnica, kde ženy čakajú na pôrod, práve rodia alebo sa zotavujú po pôrode, ide o najhrubšie barbarstvo
Aj inak bezohľadný a cynický ruský minister zahraničia Sergej Lavrov pochopil, že bombardovaním pôrodnice v ukrajinskom Mariupole Rusko porušilo isté tabu, a musel rýchlo vyrukovať s „vysvetlením“, že pôrodnica už bola evakuovaná a spravili si z nej základňu ultrapravicoví bojovníci.
Čo na tom, že celý svet videl fotografie žien vo vysokom štádiu tehotenstva, ako odchádzajú so zranenými tvárami z poškodenej nemocnice alebo ich vynášajú na nosidlách. Podľa Lavrova tí, čo o tom hovorili a odsudzovali to, len „hystericky jačali“.
Lavrov nie je taký nepríčetný, aby nevedel, že poukazovanie na jednoznačný vojnový zločin nie je žiadne jačanie, ale skôr ďalší dôkaz, že Putin sa odtrhol z reťaze a púšťa svoje hlúpe bomby, kde sa mu zachce. Ničí, zastrašuje a šokuje svojou krutosťou.
Presne preto sa nevyhýba ani takým citlivým objektom, ako sú pôrodnice či detské nemocnice. Fond OSN pre populáciu tvrdí, že mariupolská pôrodnica je treťou zničenou v tejto vojne, ďalšie sú v Žytomyre a na predmestí Charkova.
Je to jeho odkaz Ukrajincom, že na to, aby ich dostal na kolená, nebude váhať útočiť ani na tehotné ženy, ani na novorodencov, že ich nechá kričať od bolesti. Nie hystericky jačať, naozaj kričať z ich najhlbšieho vnútra. A je to aj odkaz Západu, aby ani nerátal s tým, že má aké-také hranice a stud.
Kremeľ takto signalizuje, že nemá žiadne zábrany, že nemá rešpekt pred ničím a že v jeho vojne neplatia žiadne pravidlá. Ani medzinárodné právo, ani nepísané dohody.
Ak by sa aj pripustila možnosť, že pôrodnicu trafili omylom, padá na Putina a jeho generalitu zodpovednosť za výber zbraní, ktoré na Ukrajine používajú a ktorých možnosti poznajú. Oni sa ani len nesnažia predstierať, že im ide o „chirurgicky presné útoky na vybrané objekty“, hoci ani tie celkom nezaručia civilné straty hlavne v husto osídlených územiach.
NORMALIZÁCIA ÚTOKOV NA NEMOCNICE
Cielené útoky na zdravotnícke zariadenia sú čoraz častejšie súčasťou vojen, hoci nemocnice či lekári by mali mať na základe medzinárodného práva neutrálny status. Dochádza aj k útokom vinou technickej chyby či ľudského zlyhania a nie vždy, či skôr temer nikdy nepríde ospravedlnenie, riadne vyšetrenie a kompenzovanie strát. Videli sme to v Afganistane, v Pásme Gazy, Jemene, Sýrii, Čečensku.
Zničenie zdravotníckeho zariadenia neznamená len okamžité straty na životoch či na vybavení, je to aj atak na komunitu s dlhodobým vplyvom, lebo tam, kde nefunguje nemocnica či poliklinika, sa nedá dobre žiť. Tam, kde nemajú lekárov, sa ľudia po vojne nebudú vracať, zostanú len tí, čo nemajú inú možnosť, a komunita bude pomaly upadať.
Lekári, ktorí pracujú v zahraničných misiách, často hovoria, že keď sa rozbombarduje či inak znefunkční nemocnica, znamená to, že sa zničia aj životy a zdravie ľudí, ktoré mohli v nej pracujúci zdravotníci a zdravotníčky zachrániť.
Útok na pôrodnicu je perfídny aj v inej rovine. Takmer všetky kultúry v tej či inej podobe uznávajú, že tehotné ženy si zaslúžia vyšší stupeň ochrany či pozornosti. Vie sa, že by mali byť chránené napríklad v pracovnoprávnych vzťahoch, pri pandémiách, spoločenský úzus v civilizovanom svete je taký, že tehotným ženám prepúšťame miesto na sedenie v hromadnej doprave, sme k nim ohľaduplní a podobne.
Ak sa bombarduje nemocnica, kde ženy čakajú na pôrod, práve rodia alebo sa zotavujú po pôrode, ide o najhrubšie barbarstvo. A hoci cielené útoky na zdravotnícke objekty a zdravotníkov sa vo vojnách stále viac „normalizujú“, útok na pôrodnicu je považovaný za najhlbšie dno.
UBLÍŽIŤ HNEĎ AJ DLHODOBO
Ročne vo vojnách a ozbrojených konfliktoch zomrie okolo 140-tisíc žien, ale koľko z nich je tehotných, sa nevie. To, aby si niekto cielene vybral za terč tehotné ženy, je skôr rarita, aj keď platí, že keď sa niekde „pripletú“, málokto dbá na ich „špeciálny“status.
Keď pred takmer dvomi rokmi islamisti preoblečení v policajných uniformách prepadli pôrodnicu v afganskom Kábule a zastrelili tam 16 žien, dve deti a ďalších šesť osôb z personálu, hovorili ľudia z organizácie Lekári bez hraníc, ktorá ju spravovala, že si za 50 rokov práce v najhorších vojnových zónach nič také nepamätajú.
„Nikdy by som si nebola pomyslela, že takéhoto násilie sa dá dopustiť v momente, keď sú ženy najzraniteľnejšie, keď rodia. V tom akte násilia bolo veľa neznesiteľnej symboliky,“povedala rok po útoku v Kábule riaditeľka operácií Lekárov bez hraníc Isabelle Defournyová.
O motívoch tohto útoku sa aj po takmer dvoch rokoch stále špekuluje a existuje niekoľko hypotéz. Mohlo ísť o odplatu za tehotné ženy zabité pri útoku afganských vládnych jednotiek, o nacionalisticky motivovaný atak na ženy z chazarskej národnostnej skupiny alebo na „západnú“mimovládnu organizáciu.
Cieľom mohlo byť ublížiť istej skupine, pomstiť sa, či spôsobiť škody v dlhodobejšom horizonte alebo odstrašiť. A to sa podarilo. Okrem toho, že o život prišlo 24 ľudí, pôrodnicu museli z bezpečnostných dôvodov zatvoriť, čo bola pre komunitu obrovská strata, lebo len v roku 2019 tam pomohli na svet 16-tisíc deťom.
Tehotné ženy vo vojnách a ozbrojených konfliktoch neriskujú svoje životy a životy svojich detí len v nemocniciach, kde by paradoxne mali byť chránené, ale aj pri bombardovaní či ostreľovaní civilných štruktúr, teroristických útokoch, či preto, lebo im vo vojnovom chaose nemá kto pomôcť pri pôrode.
Zničenie zdravotníckeho zariadenia neznamená len okamžité straty na životoch či na vybavení, je to aj atak na komunitu s dlhodobým vplyvom, lebo tam, kde nefunguje nemocnica či poliklinika, sa nedá dobre žiť. Tam, kde nemajú lekárov, sa ľudia po vojne nebudú vracať, zostanú len tí, čo nemajú inú možnosť, a komunita bude pomaly upadať.