Cez Hasana vidím starú mamu

Toto je aj naša vojna. Každý, kto hovorí, že máme stáť bokom, je v skutočnosti Putinov spolupáchateľ

Čítal som ten príbeh a ticho som plakal. Hasan má iba 11 rokov a prišiel z Ukrajiny úplne sám. Tak by deti cestovať nemali. Zrazu si až príliš živo viem predstaviť, ako vyzerá vojna.

Myslím na svoju starú mamu. Mala iba 12, keď chcela s mamou a bratom utiecť z Bratislavy do Maďarska. Bolo to na jar v roku 1942 a zo Slovenska začali odchádzať prvé transporty do koncentračných táborov. Cez hranicu ich mal previezť prevádzač. Čakali učupení v poli. Namiesto prevádzača prišli policajti. Brata mojej starej mamy rovno zobrali, ich dve pustili späť a podarilo sa im dostať do Bratislavy. Moju prastarú mamu po pár dňoch zobrali a odviezli v transporte. Stará mama zostala sama. Svoju mamu ani brata už nikdy nevidela.

Stará mama vojnu prežila.

Bolo to dramatické, ale prežila. Nehovorila o tom veľa, ale keď mi o tom rozprávala, zdalo sa mi to ako niečo šialené. Niečo, čo my už nikdy nezažijeme. Teraz vidím Hasana a spolu s ním milióny ďalších, ako utekajú pred ruskými raketami. Vojna je tu a to, čo mi pripadalo ako história, ktorá sa už nesmie zopakovať, je naša realita.

Od ruského útoku rozmýšľam o veciach, ktoré som predtým nikdy neriešil. Znovu a znovu sa sám seba pýtam, či by som dokázal bojovať, brániť sa pred vojakmi, a teda aj zabíjať. Úplne ma paralyzuje predstava, že by narukovať musel aj môj starší syn, ktorý už má 18.

Uvažujem, kedy je čas utekať. Nevyzerá to hrdinsky, ale víťazmi v roku 1942 boli tí, ktorí už dávno boli v Británii či Amerike. Spätne sa to zdá nepochopiteľné, prečo neutiekli všetci, veď Hitler aj naši fašisti im jasne hovorili, že ich zabijú, lebo sú škodcami.

Lenže dnes to nie je také isté. V 1939 boli terčom jednoznačne Židia. Označili ich žltými hviezdami, zbavili ich práv a slobôd, urobili z nich podradných ľudí. Dnes Putin útočí na Ukrajincov bez ohľadu na to, či je niekto Žid, Ukrajinec alebo dokonca etnický Rus. A vyhráža sa aj nám. Všetkým, ktorí sme sa previnili iba tým, že sme odišli z jeho vysnívaného sovietskeho bloku.

Najzásadnejší rozdiel oproti minulému storočiu je to, že dnes sme naozajstnou súčasťou Západu. Posledné roky sa zdalo, že si to nevážime, a aj dnes si to neuvedomuje veľa ľudí. Ale sme. To nás chráni viac ako pred 80 rokmi. Súčasne to však znamená aj obrovskú zodpovednosť, lebo náš vstup na Ukrajinu by mohol znamenať tretiu svetovú vojnu.

Slovenské dejiny sú plné situácií, keď o nás rozhodovali iní. Stáli sme buď bokom a iba sa prizerali, čo s nami robia, alebo sme sa márne pokúšali presvedčiť, že sme dospelí a môžeme robiť aj vážne rozhodnutia. Až teraz sme pri stole, kde sa píšu dejiny.

Bol som vychovaný v predstave, že ľudstvo už pochopilo, že vojny sú zlým riešením. Bezstarostne som veril, že nás sa vojna nemôže týkať. A keď zomreli moji starí rodičia, stratil som priamy kontakt s obdobím, keď to tak nebolo. Hrôza, ktorú zažívajú ľudia v Mariupole, Charkove či Kyjeve, ma núti všetko premyslieť nanovo. Pozerám sa na Hasana a vidím svoju starú mamu.

Nemôžeme dovoliť, aby sa to opakovalo. Tých 80 rokov musí znamenať, že dokážeme Putina zastaviť.

Uvažujem, kedy je čas utekať. Nevyzerá to hrdinsky, ale víťazmi v roku 1942 boli tí, ktorí už dávno boli v Británii či Amerike.