Nedostatky sú jedna vec, komunikácia druhá

Zatiaľ to nie je humanitárna katastrofa, skôr komunikačná nehoda

Slovensko sa pri pomoci ľuďom utekajúcim z Ukrajiny dokázalo opäť raz vzoprieť a ukázať svoju pohostinnosť, ktorou sa tak rado a nie vždy oprávnene pýši. Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu nabehli okrem policajtov, požiarnikov a ďalších štátnych zložiek aj dobrovoľníci. Pomáhajú na hraniciach, navigujú, vypĺňajú tlačivá, zháňajú ubytovanie, lieky, psychologickú pomoc, snažia sa ľudí udržať najedených a v teple.

Okrem toho sa aj potichu, na sociálnych sieťach, medzi sebou sťažujú na nedostatočnú pružnosť a efektívnosť štátu. Môže to byť spôsobené tým, že sú takí sústredení na nejaký parciálny problém, že im chýba nadhľad. Svoje iste robí aj vyčerpanie a aj pocit, že hoci sa nezastavia, ľudí a ich problémov stále pribúda.

Lenže naše reportérky a naši reportéri, ktorí s dobrovoľníkmi aj prevažne utečenkami a ich deťmi strávili viac času, takisto vo svojich textoch píšu o tom, že pomáhajúci ľudia by potrebovali viac podpory od štátu aj nejaký fungujúci systém. Ten podľa všetkého ešte nie je celkom dotiahnutý do detailov, čo sa dá aj pochopiť, lebo všetko sa vyvíja a mení a nie sme krajinou zvyknutou na takúto situáciu. Napokon, problémy majú aj iné krajiny.

Jedna vec sú nedostatky a nedorozumenia, druhá vec je to, ako sa o veci komunikuje. Minister vnútra Roman Mikulec v rozhovore s Monikou Tódovou napríklad označil vyjadrenia dobrovoľníkov z hranice za neseriózne, lebo podľa neho veci fungujú, len oni to nevidia.

Minister Mikulec párkrát v rozhovore povedal, že „my sme si vojnu na Ukrajine nevymysleli”. Tá však nepadla celkom z jasného neba. A určite si ju nevymysleli ani dobrovoľníci a už vôbec nie tí, ktorým pomáhajú.

Svoje iste robí aj vyčerpanie a aj pocit, že hoci sa nezastavia, ľudí a ich problémov stále pribúda.