Neexistuje ale

Patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Kirill vyhlásil 27. februára 2022 v súvislosti s vojnou na Ukrajine, že „na Ukrajine sú sily zla, ktoré sú proti jednote ruského pravoslávia“. Čo všetko stojí za týmto vyhlásením? Ruská pravoslávna cirkev je od roku 1448 autokefálnou cirkvou, čo znamená, že je administratívne nezávislá. V roku 1589 konštantínopolský patriarcha, ktorý u pravoslávnych biskupov požíva status „prvého medzi rovnými“, zriadil v Moskve patriarchát.

Pravoslávna cirkev v Rusku, čo historicky zahŕňa aj Ukrajinu, prešla ťažkými skúškami. V rokoch 1721 až 1901 bola úplne podriadená cárovi, biskupi pri nástupe do funkcie museli cárovi zložiť prísahu a bol aj „najvyšším cirkevným sudcom“. V období komunizmu, s malými prestávkami počas Veľkej vlasteneckej vojny a krátkeho obdobia za Chruščova, bola pravoslávna cirkev v Sovietskom zväze vystavená totálnej likvidácii. Len v období rokov 1917 až 1935 bolo zatknutých 130-tisíc pravoslávnych kňazov, z ktorých bolo minimálne 95-tisíc zavraždených. Počet 295-tisíc kostolov z roku 1927 klesol do roku 1940 na päťsto. Pravoslávna hierarchia bola vyvraždená a nahradená predstaviteľmi cirkvi, ktorí boli úplne podriadení komunistickému režimu. K uvoľneniu došlo až po nástupe Gorbačova k moci v roku 1985.

Aj vzájomné vzťahy ruskej a ukrajinskej pravoslávnej cirkvi majú svoju minulosť. Ukrajinská pravoslávna cirkev mala autokefálny status do roku 1686, keď ho ruské úrady zrušili. Za podpory ukrajinského prezidenta Petra Porošenka ukrajinskí pravoslávni biskupi v roku 2018 obnovili nezávislosť ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. ju uznal v roku 2019. S tým však nesúhlasila Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu, ktorá má na Ukrajine najväčší počet kostolov a má najväčší počet veriacich. V reakcii na rozhodnutie Bartolomeja prerušila Ruská pravoslávna cirkev všetky styky s Konštantínopolským patriarchátom.

Po páde komunizmu sa v Rusku postupne formovala nová ideológia tejto obrovskej krajiny: nacionalizmus, pravoslávie a imperiálne ambície. Ruská pravoslávna cirkev je dnes najväčšou pravoslávnou cirkvou na svete, jej počet veriacich sa odhaduje na sto miliónov. To, čo dnes spôsobuje politické a vojenské vedenie Ruska pri vojenskej agresii voči Ukrajine, pripomína Dostojevského diablom posadnutých besov. Napriek výzvam mnohých pravoslávnych kňazov v Rusku na zastavenie vojny vedenie ruskej pravoslávnej cirkvi túto vojnu posväcuje.

Pápež František sa stretol s patriarchom Kirillom v roku

2016 na Kube. Bolo to prvé stretnutie hláv katolíckej a ruskej pravoslávnej cirkvi od roku 1054, keď sa kresťanstvo rozdelilo na západnú a východnú vetvu. Obaja predstavitelia cirkví podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom okrem iného uvádzajú, že obe cirkvi sa vzdávajú úsilia o prozelytov z jednej cirkvi do druhej, čo vyjadrovalo úctu a rešpekt oboch cirkví voči sebe. V tejto vojne pápež František však neustále vyjadruje svoju solidaritu s ťažko skúšanou Ukrajinou. Naposledy vyslal na Ukrajinu dvoch kardinálov, čo komentoval slovami, že v týchto kardináloch prichádza na Ukrajinu samotný pápež. Štátny sekretár Vatikánu kardinál Parolin vyhlásil, že zo strany Ruska ide o vojnu, a dodal: „Slová sú dôležité a nazvať to, čo sa deje na Ukrajine, špeciálna vojenská operácia znamená nepriznať realitu.“

Ruské vojská dnes zabíjajú na Ukrajine ľudí, „zrovnávajú so zemou“túto krajinu a milióny utečencov si zachraňujú svoje životy v susedných krajinách. V takejto situácii neexistuje žiadne „ale“, či historické, o to viac náboženské. Ex oriente lux (svetlo prichádza z východu) sa v týchto tragických dňoch nekoná.