Valčík vo večernej škole
Celý príčetný svet hovorí Putinovi nie. Nech urobíme či neurobíme čokoľvek, urazené zlo v Kremli na to povie, že je to urážlivá lož
Polina má dvanásť. Útla, úsporné pohyby, sústredený výraz v tvári, oči za okuliarmi o dve generácie staršie. Pred tromi týždňami sa v jej živote stalo čosi, čomu ešte nestihla dať meno. Pochopiteľne. Ako sa volá to, čo dvanásťročné talentované dievča vyženie z domu a donúti odísť do cudziny plnej cudzích ľudí, prijať od nich nocľah, jedlo a uveriť im, že je u nich vo väčšom bezpečí, ako keď bola doma? Ako má také čosi pochopiť? Na Ukrajine sa práve deje čosi zásadné. Čosi životne dôležité aj pre nás. Ak hovorím my, mám na mysli seba a svojich susedov. Žijeme v Bánovciach. Malomesto so všetkým, čo k tomu patrí. Čas tu plynie tak pomaly, že ešte aj hodiny na veži odbíjajú nenáhlivo. Veď kam by sa hnali v meste, ktorého obyvatelia sú presvedčení, že tu pes zdochol tak dávno, že keby ho vykopali, mohli by ho vystaviť medzi trilobitmi? Na Ukrajine sa naozaj musí diať čosi pre Bánovčanov nepredstaviteľné, keď sú vojnovým utečencom aj Bánovce dobré, počul som povedať jedného gymnazistu minulý týždeň. Bol som tam na besede, pozvali ma, čuduj sa svete. Pôvodne sme sa mali rozprávať o fašistickej minulosti jedného miestneho farára, ktorý sa zhodou okolností pred rokmi stal prvým slovenským prezidentom, ale dramaturgická rada z Kremľa nám ponúkla pozoruhodne aktualizovanú verziu témy, na ktorej je stále čosi nedopovedané. Čosi je príšerné slovo. Beztvaré, temné, bezodné, neuchopiteľné. Vesmír za hranicami ľudskej predstavivosti. Čosi je prostredné meno bezmenného strachu. V zásade by vo svete, ktorý si namýšľa, že je racionálny a pragmatický, ani nemalo existovať. Lenže existuje. A má v sebe všetku tú prastarú hrôzu z neznáma, pre ktorú začali vznikať náboženstvá, povery a – hoaxy. Pri tomto slove sa niektorému z intelektuálne založených prapredkov prvý raz zatočila hlava z existenciálnej hrôzy. A kým bude ľudstvo pri vedomí, točiť sa neprestane. Čosi je hlboko podceňovaný artikel z Pandorinej skrinky. Urazené zlo, záprdok, ktorý krívajúca čierna kvočka so zlomeným krídlom a zapáleným hrebenčekom vysedela v tmavom, zle vetranom kúte, tentoraz povedzme v Kremli. Podľa niektorých zaumných konšpiračných teórií prúdiacich k nám z Ruska je Putin agent Západu; vraj si kdesi v Bruseli, Londýne, či vo Washingtone povedali, že Rusko zvonka neporazíme, zničíme ho teda zvnútra. Jeho najsilnejšou zbraňou bola vždy zadubenosť jeho vodcov. Na prvý pohľad je to dobrá teória, no čosi jej chýba. Napríklad elementárna logika. Načo by bolo Západu zničené Rusko? Ale čo už, zvrátené mysle vytvárajú zvrátené predstavy. Priznám sa, že sa nedokážem na tých nešťastníkov hnevať. Tak veľmi túžia svetu, v ktorom žijú, rozumieť, no rozum ich v tom márnom úsilí toľkokrát sklamal, že nakoniec už uveria hocičomu. Hocičo im stačí, len aby mali pocit, že majú svoje úbohé predstavy o fungovaní sveta pod kontrolou. Keď som mal toľko, čo dnes Polina, dostal som sa prvý raz z domu bez rodičov. A hneď do zahraničia. Juhoslávia, letný tábor. Preboha, nejdem porovnávať svoju skúsenosť s tou, ktorú ďaďa Putin nanútil Poline. Spomínam to len preto, že dvanásť – to je vek, keď sa začína zobúdzať kritický rozum. Juhoslávia v polovici sedemdesiatych rokov nebola žiadnou baštou demokracie, ale oproti atmosfére normalizáciou odfarbenej ČSSR to bol pre všímavé a zvedavé dvanásťročné dieťa lunapark príležitostí a možností porovnávať. Počas nekonečnej cesty späť som hľadel z okna otlčenej Karosy a pomaly mi dochádzalo, že čosi na tom, čo doma žijeme, nie je v poriadku. Napríklad to, že u nás sa nedali kúpiť gramofónové platne s nahrávkami Beatles. Zo všetkých jadranských pokušení však na mňa jednoznačne najväčší dojem urobili slnečné okuliare v kovovom ráme, takzvané zrkadlovky. Vykšeftoval som ich za krížik a retiazku zo striebra, ktoré som dostal k birmovke. Obchod môjho života! Otec mi to vysvetlil hneď vo dverách, týždeň som si nevedel sadnúť. Napriek tomu som za tie dva týždne získal toľko skúseností s tým, že žiť sa dá aj inak, že sa útrapy z rozumu stali trvalou súčasťou môjho mladučkého života. Začal som si uvedomovať, že vo svete, v ktorom žijem, čosi nie je celkom tak, ako sa to javí. Učiteľ občianskej náuky sa tým z nás, ktorí sme chodili na hodiny náboženstva, vysmieval, že uctievame červotočom prežraté drevené sochy dávno mŕtvych dedinčanov z okolia Mŕtveho mora. Rovnako príkro hľadel na celý západný svet. Socha slobody je vraj staromódna teta s fakľou, ktorá sa ponáša na karikatúru anglickej kráľovnej Viktórie, lebo Francúzi nikdy v dejinách nevynechali príležitosť, ako napáliť Ostrovanov, nuž ju darovali obyvateľom bývalej kolónie britskej koruny práve na výročie americkej nezávislosti. Namiesto týchto symbolov nám núkal svoje božstvá – z bronzu, kameňa a bombastických rečí. S vážnou tvárou a oduševnene nám tvrdil, že socha Matka vlasť, týčiaca sa nad Stalingradom, je taká vysoká, že len meč, ktorý drží v ruke, je dlhý ako dvanásťposchodový činžiak. A v jeho hrote je reštaurácia s tradičnými ruskými jedlami. A všetky tie tanky, ktoré ostali rozosiate po krajine ako spomienka víťazstva hrdinskej Červenej armády nad fašizmom, sú stále bojaschopné a pripravené kedykoľvek zísť z betónových podstavcov a vyraziť do boja proti silám svetového imperializmu. Nemali sme si to ako overiť, nezávislé zdroje informácií poruke akosi neboli. Keď na konci osemdesiatych rokov dali predstavitelia zvetraného boľševického režimu v Poprade nainštalovať päťmetrového Lenina hľadiaceho na Tatry, vedel som už o jeho zločinoch, zverstvách hladomoru na Ukrajine a neľudskej podstate jeho učenia práve toľko, aby ma turistický plecniak, ktorý mu ktosi cez noc zavesil na ramená, nielen pobavil, ale aj ubezpečil o tom, že to neuchopiteľné čosi, čo mi v jeho prípade nedovolilo prijať obraz o jeho dokonalosti, nemá so mnou dobré úmysly. Teraz sa to isté čosi usiluje o náš kolektívny zdravý rozum na Ukrajine. A usiluje sa zo všetkých síl. Hej, Putinovi viac imponuje Stalin, ale po čom chrbte sa ten gauner vyštveral k moci? Vojnové konvencie, medzinárodné dohovory, elementárna ľudská ohľaduplnosť dostávajú v Putinovej vojne proti zvyšku sveta na frak tak blízko nás a s takou naliehavosťou, že si neviem predstaviť, ako sa dá proti jeho bezohľadnosti účinne brániť. Áno, rozprávame sa o tom. Ale úprimne povedané, občas si začínam pripadať ako tí jehovisti, čo klopú na dvere a domáci pán sa ich zvnútra pýta, čo chcú. Porozprávať sa. A koľkí ste? Dvaja. Tak sa porozprávajte. Dobre, budeme sa rozprávať. Ale musíme vyjsť z bezpečia svojich sociálnych bublín. Musíme strpieť domáce hádky, názorové rozpory na pracovisku, stratu kamarátov. Inak nás to podlé čosi, čo nás núti mlčať, zničí všetkých. Musíme to robiť dovtedy, kým si neurobíme jasno v tom, v akom svete chceme žiť. Ukrajinci nemajú čas ani sily komentovať svoj boj o slobodu. To sa musí stať naším bojom. Neslobodno sa učupiť a čakať, kým si to ponad nás vybavia iní. Celý príčetný svet hovorí Putinovi nie, no on si ide svoje. Je to ako v zlom sne. Nech urobíme či neurobíme čokoľvek, urazené zlo v Kremli na to povie, že je to urážlivá lož. Aké neuveriteľne vyčerpávajúce je presvedčiť notorického luhára, že vy nemáte nielenže dôvod, ale ani len motív a silu klamať, vie každý, kto musel bojovať hoci len so spupným pubertiakom. O skúsenostiach s alkoholikmi, narkomanmi a propagandistami už ani nehovoriac. To odporné čosi, čo im bráni prijať taký obraz o sebe samých, ktorý korešponduje so skutočným stavom vecí, je pogumované lepšie ako atombordel – odev, ktorý nás v časoch studenej vojny mal ochrániť pred jadrovou hrozbou imperialistického Západu. Ten Putinov zjavne žiadne slzy nepremáčajú, žiadna krv cezeň do ich vedomia nepresiakne. Ja si myslím, že dnes už v ňom aj spáva. Ale aj Putinovi pomaly dochádza, že čosi dôležité mu uniklo. A to jeho čosi je od základu podlé, nuž ho oklamalo. V bludisku pokrivených mocenských štruktúr sa k nemu dostávalo iba čosi zo zložitého obrazu sveta, ktorý sa usiloval budovať silou, lžou a ovládnuť bezpríkladnou krutosťou. Dielo sa mu, zdá sa, skoro podarilo. Lenže čosi ostalo nedotiahnuté, nedopovedané, nedomyslené. To čosi je urážlivé ako jeho pán. A pomstychtivé a zlé. Nuž, aký požičaj, taký vráť. To čosi mu už ráta dni, možno hodiny, a obzerá sa po novom hostiteľovi. Polina sa celý večer od trojročného Gleba nepohla. Som jeho teta, vysvetľovala mi. Bánovskí aktivisti zorganizovali stretnutie ukrajinských krajanov. Susedskú večernú školu. Pridali sme sa k nim. Poďme trocha dobehnúť, čo sme vymeškali, keď sme sa ulievali z hodín proletárskeho internacionalizmu, vraveli sme si. Nič veľké, len výmena praktických informácií a zosieťovanie tých, ktorí u nás už nejaký čas žijú, s tými, ktorí práve prišli. Polina bola medzi nimi, v meste je už pár dní, predtým desať dní strávila na ceste. Nepýtaj sa, prečo tu s malým Glebom nie je jeho matka a kde má otca, neopováž sa, prikazoval som si s nemou zúrivosťou za lebečnou kosťou. Fortepiano, povedala malému Glebovi, keď ukázal na klavír. Ťukla do klávesu. Ty hráš na klavíri? opýtal som sa. Niečo som sa opýtať jednoducho musel. Prikývla. Zahráš nám? Po chvíli váhania prikývla opäť. Vzápätí privrela oči a ustrnula v sústredení. Chodbami školy sa ozvali tóny Šostakovičovho valčíka, toho najznámejšieho. Toho, ktorý použili americkí tvorcovia filmovej adaptácie Tolstého Vojny a mieru. Všimol si si, ako krásne mala postavené ruky? opýtal sa ma kolega, učiteľ klavíra, keď sa Polina a ostatní susedia, starí aj noví, rozišli. Nevšimol. Bojoval som. So slzami, zúfalstvom, s tým neuchopiteľným a nesmiernym úžasom nad tým, prečo sa to čosi usiluje o Polinu, jej malého synovca Gleba, o zdravý rozum nás všetkých. Dobrá správa je, že v ten večer som neprehral. Vďaka tebe, Polina.