Staré nemecké lekcie pre súčasné Rusko
Ako občania agresorského štátu budú musieť Rusi čeliť následkom toho, čo ich krajina urobila, a pripomínať si vlastnú zodpovednosť
Putinova vojna proti Ukrajine bude mať pre mnohých ľudí závažné dôsledky – predovšetkým pre Ukrajincov. Ale či už si to uvedomujeme, alebo nie, obrovský vplyv bude mať vojna aj na Rusov. Je čas, aby sme si my, občania agresorského štátu, vyskúšali to, čo Nemci po 2. svetovej vojne. Mnohým sa to porovnanie bude zdať prehnané. Nacisti predsa spáchali genocídu vo veľkom meradle, zrovnali so zemou mestá v mnohých krajinách, zriadili tábory smrti. Akokoľvek by sa mohol snažiť, pre Putina je ťažké vyrovnať sa Hitlerovmu vražednému šialenstvu. Lenže píše sa rok 2022, nie 40. roky minulého storočia. Putinove vojnové zločiny sú okamžite zdokumentované na sociálnych sieťach a zmenilo sa aj vnímanie svetového publika: bez ohľadu na to, aké obmedzené môže byť bombardovanie civilistov, je neodpustiteľné od chvíle, keď prvá raketa zacieli na obytnú oblasť. Vzhľadom na množstvo dôkazov Rusko nemusí prehrať vojnu, no jeho ľudia – a nielen Putin osobne – budú niesť zodpovednosť dokonca aj v krajinách, ktoré sú od Ruska a Ukrajiny ďaleko.
VŠETCI ZA MIER
Mnohí Rusi – najmä tí, ktorí odchádzajú, aby unikli vojnovej hystérii a ekonomickým a životným následkom bezprecedentných západných sankcií – sa za vojnu neobviňujú. Rovnako ako mnoho ruských celebrít, ktoré zverejnili na sociálnych sieťach vyhlásenie „Nie vojne“alebo „Som za mier“bez toho, aby urobili ďalší krok, teda aby vyzvali na ukončenie Putinovej šialenej agresie, ani oni necítia žiadnu osobnú zodpovednosť za zrovnanie celých charkovských či mariupolských štvrtí so zemou. Všetci sú, samozrejme, za mier – dokonca aj Putin hovorí, že on takisto. No aj Hitler hovoril vo svojom prejave v Reichstagu 1. septembra 1939 o svojej „láske k mieru“, ako aj o zámere „nastoliť mier na východnej hranici“. Individuálna zodpovednosť závisí od toho, čo človek urobil, aby vojne zabránil, kým kolektívna zodpovednosť pramení z neschopnosti spoločnosti odvrátiť diktatúru, ktorá, ako teraz vidíme, nakoniec musí viesť k vojne. To je logika za tendenciou mnohých Ukrajincov, ktorí obviňujú ruský ľud, nielen Putina. Nový prieskum ukrajinskej agentúry Rating Group ukázal, že 38 percent respondentov tvrdí, že Rusi ako národ nesú spoločnú zodpovednosť za vojnu.
PUTINOVI NEVOĽNÍCI
V roku 2014 – po tom, čo som práve emigroval z Ruska pre nesúhlas s anexiou Krymu – som sa vždy naježil, keď mi Ukrajinci hovorili, že tento krok nezmazal moju zodpovednosť. Bol som si istý, že som nemohol urobiť nič, aby som zmenil povahu ruského režimu. „Choďte bojovať proti Putinovi,“zavrčal som späť na svojich ukrajinských žalobcov. „Uvidíte, kam sa s tým dostanete.“Napĺňa ma hanbou, keď si na to teraz spomínam, pretože keď toto píšem, oni s ním, samozrejme, bojujú, kým my sme to v skutočnosti neurobili ani vtedy, keď to nebolo také nebezpečné ako v súčasnej atmosfére krutého potlačovania protestov. Keď Hitler v roku 1933 prevzal moc, urobil tak na základe 44 percent hlasov odovzdaných vo voľbách, čo znamená, že väčšina Nemcov ho nepodporila. Len rok predtým nemal ani tretinu hlasov. Ešte nebolo neskoro ho zastaviť, no zaujímalo to primálo Nemcov. To isté platí aj pre nás. V roku 2011 sme prepáčili nehorázne ukradnuté voľby, a hoci sme organizovali pôsobivo veľké protesty, boli príliš jemné na to, aby na nich záležalo. Prepáčili sme aj postupné dusenie nezávislých médií. Vykašľali sme sa na masívnu korupciu a čoraz hysterickejšiu „vlasteneckú výchovu“našich detí. Prispôsobili sme sa, keď sa vláda stala jediným zmysluplným ekonomickým hráčom a keď sa nafúkol policajný štát, ktorý sa priživoval na našej bezmocnosti a vlastnej beztrestnosti. Celkovo sme sa podvolili invázii na Krym. Ruské celebrity vymýšľali najrôznejšie kreatívne odpovede, keď sa ich Ukrajinci na kameru pýtali, komu Krym skutočne patrí. Medzitým si priveľa z nás užívalo zdanie normálnosti – značky, kluby, mrakodrapy, technika, peniaze. Teraz sa to všetko zrútilo ako lepenková scéna, ktorá to všetko vždy zakrývala. Premenili sme sa na Putinových pasívnych nevoľníkov, prípadne rovnako pasívnych, bezmocných pozorovateľov spoza ruských hraníc. Jednoducho tí z nás, ktorí odišli, si to, čo sa dialo doma, často racionalizovali a normalizovali. Viem, že to tak bolo. To my sme umožnili Putina, urobili sme si ho vlastným, aj keď sme sa od neho dištancovali. Dovolili sme mu určovať pravidlá, aj keď sme sa držali ilúzie, že my podľa nich nehráme. Inými slovami, dnes nezáleží na tom, že som bol proti všetkému. Som vinný z toho, že som neurobil dosť na to, aby som svoj nesúhlas presadil. Namiesto boja som utiekol. To ma robí zodpovedným. Tí, ktorí teraz v panike utekajú z Ruska – a mnoho ľudí, ktorých poznám, si kupuje letenky tam, kam ruské lietadlá ešte lietajú, prípadne všetko opúšťajú, aby sa dostali na hranicu iným spôsobom –, tiež nemôžu zo seba zhodiť spoločnú zodpovednosť.
ODPLATA
Keď Hitler prehral vojnu a víťazní spojenci začali dávať Nemcom, vrátane civilistov, najavo, že aj oni nesú zodpovednosť za jeho zverstvá, mnohí sa postavili na odpor a tvrdili, že predsa nikdy nepodporovali nacistov, nežehnali ich zverstvám a dokonca o nich ani nevedeli. Trpeli tým, čo psychológovia Alexander a Margarete Mitscherlichovci nazvali „neschopnosťou smútiť“za obeťami nacistických zločinov; tento druh smútku vystriedala ľútosť nad vlastnými stratami. „Nemci neprejavujú ani stopy zmyslu pre zodpovednosť, nieto ešte pre vinu,“napísal spisovateľ Klaus Mann po svojom povojnovom návrate z USA do Nemecka. „Nechápu, že ich súčasná bieda je nevyhnutným výsledkom toho, čo nemecký ľud urobil svetu v posledných rokoch.“Jeho trpká predpoveď v liste otcovi Thomasovi Mannovi bola, že „tento žalostný, hrozný národ bude fyzicky a morálne zmrzačený a zničený na celé generácie“. Svojím spôsobom mal pravdu – niektoré príznaky znetvorenia ešte dodnes nezmizli. Mali by sme si dávať pozor – rovnaké príznaky vidím u mnohých Rusov, ktorých čítam alebo s ktorými sa rozprávam. Odplatou pre tých, čo zostali, nie je nedostatok dovezeného alkoholu, bankomaty bez eur alebo kreditná karta, ktorá už nefunguje, pretože banka, ktorá ju vydala, bola odstrihnutá od systému SWIFT. Mnohí Rusi si ešte stále pamätajú, ako vyzerá takmer autarkická ekonomika. Tým, ktorí sa rozhodli zostať v Putinlande, sa rýchlo vrátia sovietske zvyky.
Z KOPY TROSIEK
Na tých, ktorí odišli, zrejme nečaká žiadna odplata v podobe mikroagresie či nových foriem šikanovania, ktoré musia ruské deti znášať od spolužiakov, ktorých rodičia s nimi diskutujú o tom, čo sa deje. Pravdepodobne nedôjde k žiadnemu vážnemu úderu v štýle 20. storočia – žiadne hromadné vyhosťovanie, žiadne internačné tábory. Aj keď sa Západ konfrontuje s Ruskom, jeho lídri dbajú na to, aby neobviňovali Rusov ako ľud. To je zvlášť dôležité pre Nemcov, ktorí sú sami terčom podobných postojov už desaťročia. „Viem, aká ťažká je táto situácia pre občanov našej krajiny, ktorí sa narodili na Ukrajine alebo v Rusku,“povedal minulý týždeň nemecký kancelár Olaf Scholz. „Takže nedopustíme, aby tento konflikt medzi Putinom a slobodným svetom otvoril staré rany alebo viedol k novým deformáciám.“Okrem toho u väčšiny ľudí, ktorých sa vojnové zločiny priamo nedotknú, negatívny obraz národa, čo ich spáchal, pomerne rýchlo vybledne. Štúdia o postojoch k Nemcom na Novom Zélande zistila, že ich negatívne vnímanie vyvrcholilo v prvých povojnových rokoch, keď sa všeobecne hovorilo o hrôzach koncentračných táborov; do roku 1953 však tento pocit klesol na „úroveň ľahostajnosti“. Rok alebo dva po skončení vojny – a to bez ohľadu na to, kto ju z vojenského hľadiska vyhrá – Rusi pravdepodobne už nebudú pre každého vyvrheľmi. Len na Ukrajine pretrvá postoj, že rozbité mestá a mŕtvi vojaci nezostanú zabudnutí na celé generácie. Skutočná odplata prichádza v podobe toho, že musíme začať odznova – nie od nuly, ale z kopy trosiek. Všetko, čo sme urobili od opojných dní roku 1991, keď padali múry a svet sa zdal byť pripravený nás objať, nás k tomu viedlo. Výsledkom sú rakety zaryté do charkovských chodníkov, výbuchy duniace prázdnymi kyjevskými ulicami, utečenecké vlaky vezúce biedu smerom na západ. Kam sa dá ísť z vrcholu tej hory sutín? Nemám dobrú odpoveď. Nanajvýš si môžem pohmkávať Detskú hymnu (Kinderhymne) od Bertolta Brechta a Hansa Eislera – pieseň, ktorú mnohí Nemci kedysi chceli ako hymnu znovuzjednotenej krajiny. Bez ohľadu na Brechtov komunizmus je to veľmi post-putinovská pieseň, ktorú môžeme spievať my Rusi, s nádejou… Že ľudia nebudú uhýbať pred zločinmi, ktoré vyvolávame, a načiahnu ruku v priateľstve, ako to robia iným ľuďom. A pretože ho urobíme lepším, strážme si a milujme svoj domov, milujme ho ako našu najdrahšiu krajinu, ako ostatní milujú tú svoju.
To my sme umožnili Putina, urobili sme si ho vlastným, aj keď sme sa od neho dištancovali. Dovolili sme mu určovať pravidlá, aj keď sme sa držali ilúzie, že my podľa nich nehráme.