Užhorod skúša žiť normálne

Mestu na západe Ukrajiny sa zatiaľ vyhli rakety. Ak by Moskva zaútočila na letisko v Užhorode, mohla by zasiahnuť aj Slovensko

Keď si v navigácii vyťukáte medzinárodné letisko v Užhorode a prstom prejdete po jeho pristávacej dráhe, zastavíte sa priamo na hraniciach so Slovenskom.

Keď tam lietadlá vzlietajú, vchádzajú automaticky do nášho vzdušného priestoru, a ak by ho náhodou Putinova armáda chcela zasiahnuť, riskovala by, že trafí územie členského štátu NATO. Stačilo by, aby sa strela odchýlila o niekoľko desiatok metrov.

Napriek tomu je podľa slovenského ministra obrany Jaroslava Naďa takáto možnosť reálna. „V dohľadnom čase očakávame aj priame vojenské útoky Ruska na letisko Užhorod,“vyhlásil nedávno Naď.

Cítia však takú hrozbu Ukrajinci?

KARLOVKA PLNÁ UTEČENCOV

aj

Pre desaťtisíce utečencov je metropola Zakarpatskej oblasti považovaná za bezpečné útočisko alebo prinajmenšom dočasné bydlisko, kým sa nedostanú ďalej, na západ. Napríklad na Slovensko a potom ďalej. Do Česka, Rakúska, Nemecka či Izraela.

Doteraz sa mestu, ktoré sa dotýka slovenských hraníc, útoky ruskej armády vyhýbali. Malá Julia z Dnipra, ktorá stojí ukážkovo na špičkách, keď cvičí gymnastiku vo veľkej telocvični v športovej hale, sa usmieva. V Užhorode sa cíti bezpečne.

Oľga, ktorá so svojou dcérou Aňou ušla z kyjevskej štvrti Obolon pred desivými ruskými raketami a svojho muža nechala brániť hlavné mesto, to vidí rovnako.

A podobne aj sedemročná Nela s trošku starším bratom Valerom, ktorí sa do bezprostrednej blízkosti slovenských hraníc dostali cez Kyjev až z Donecka, a teraz spávajú ako sardinky natlačené na matracoch v športovej hale. Pre vojnu, ktorú už mesiac neúspešne vedie Rusko proti Ukrajine, sa z nich stali utečenci.

Podobne ako ďalších vyše šesť miliónov ľudí, ktorí sa pobrali do bezpečnejších miest, a ďalších tri a pol milióna Ukrajincov, ktorým sa podarilo opustiť hranice krajiny. Strach pred Putinovými raketami im ubral z komfortu, no v Užhorode sa cítia bezpečne.

Denne mestom prechádza desaťtisíc ľudí, pol milióna prešlo Zakarpatskou oblasťou za hranice a 200-tisíc v nej zostalo.

Predstavte si, že by celé bratislavské sídlisko Karlova Ves, teda okolo 30-tisíc ľudí, tvorili iba ukrajinskí utečenci. Ale s tým, že 120-tisícový Užhorod má na rozdiel od Bratislavy približne trikrát menej obyvateľov.

Každý piaty obyvateľ mesta je momentálne človek, čo uteká pred vojnou.

IDYLKA V MESTE

„Sme na hranici možného, je to maximum, čo vieme zvládnuť civilizovane: to znamená, že im ešte vieme zabezpečiť posteľ, hygienu aj jedlo,“rozpráva Roman Moldavčuk zo Zakarpatskej regionálnej administratívy. Inými slovami, ak sa to zhorší, mesto podľa neho začne kolabovať.

Teraz však vyzerá Užhorod v porovnaní s vojnovou zónou, kde padajú ruské rakety a znejú sirény, ako idylické mesto s príjemnou promenádou vedľa rieky Uh.

Hrejivé jarné slnko vyhnalo ľudí na prechádzky a kaviarne sú plné ľudí, čo mu vystavujú tvár. Reštaurácie sú otvorené, v benzínových staniciach sa netvoria rady, obchody sú plné a mestom neznejú sirény. Obrovský kontrast oproti mestám, ako sú Kyjev, Charkov či Odesa. Tu sa prechádza aj po desiatej večer a cez deň si civili môžu kúpiť víno aj pivo.

„Je to vinárska oblasť,“vysvetľuje Moldavčuk a hneď dodáva, že pre vojakov to neplatí. Vo väčšine krajiny totiž platí zákaz predávania alkoholu, v Užhorode len tvrdého. Na Zakarpatí funguje viac-menej pohoda, ktorú narúšajú iba pieskové vrecia, ktorými obložili dvere do sídla regionálnej vlády, a strážnici so samopalmi.

NIE ZA KAŽDÝM DYMOM JE RUSKÁ RAKETA

Do oblasti dokonca začali chodiť veľké ukrajinské spoločnosti, ktoré museli prerušiť svoju činnosť vo vojnovej zóne. „Snažíme sa ich prilákať, aby tu mohli dať prácu ľuďom, ktorých vyhnala z domov vojna,“vysvetľuje mladý Ukrajinec z Užhorodu. Jedinou podmienkou je podľa neho len to, aby nezaťažovali životné prostredie.

Napriek zdanlivej pohode je však cítiť napätie. Aj v tomto meste sú bilbordy, ktoré želajú ukrajinským vojakom úspech, detské kresby volajúce po mierumilovnej jari a prepísané tabule, kde je namiesto smeru na hlavné ťahy nápis do p*** , znovu do p*** a do Ruska do p***.

Aj v Užhorode sme počuli zvuky výbuchov – avšak, ako sa ukáže, nešlo o ruské ostreľovanie, ale zrejme o cvičenie teritoriálnej obrany.

A veľké stĺpce dymu, ktoré vyzerajú na prvý pohľad desivo ako dôsledok ruského útoku, sú v užhorodských reáliách, ak si odmyslíme dôsledky pre znečistené ovzdušie, nevinnou záležitosťou.

„To horí spálená tráva,“smejú sa cestári, ktorí plnia deravé cesty asfaltom, keď ukazujeme na stúpajúce kúdoly dymu v pozadí. Ani pred vchodom do letiska s ošúchanými písmenkami AEROPORT to nevyzerá dramaticky. Stoja tam dvaja znudení vojaci a nad nimi sem tam vzlietnu ukrajinské vrtuľníky.

Na západnom fronte je nateraz kľud, ak nerátame zásady neďaleko Ľvova, kde sa uchýlilo mnoho obyvateľov Kyjeva.

Mohli by ruské rakety zablúdiť až sem, k hraniciami Slovenska, ktoré ako členský štát NATO chráni článok číslo 5 o obrannej Aliancii?

„Ak sa pozrieme na ruské bojové akcie, je jasné, že nerešpektujú zákony vojny: Všetci sme sledovali skazu v Mariupole, je im to jedno, či trpia starí ľudia či deti. Sú schopní všetkého a nemajú žiadne červené čiary, ktoré by nemohli prekročiť,“obáva sa Moldavčuk.

Ak však neráta odhalené diverzné skupiny, Užhorod je zatiaľ bezpečný. „Hybridné útoky a informačnú vojnu tu máme už dlho, ale ľudia nepotrebujú ich hru na nezávislé republiky, čo by sa chceli odtrhnúť od Kyjeva,“vraví.

Chaja Jakubovič, ktorej časť rodiny zahynula počas holokaustu, neverí, že by mal Putin záujem dôjsť až sem. Keď príde reč na jeho slová, ako chce denacifikovať Ukrajinu, chytá sa za hlavu, vraví, že to nemá v hlave v poriadku, a spomína rodinnú historku, ako jej mama a babka prežili druhú svetovú vojnu.

„Moja mama mala vtedy tri roky, keď babku museli vlakom poslať do Kazachstanu. Lenže ochorela a babka s ňou musela ísť v Kyjeve do nemocnice a vlak, v ktorom mala ísť do strednej Ázie, trafili nacisti,“spomína Chaja. „Keď mi je ťažko, naučila som sa veriť, že bude lepšie, tak ako choroba mojej mamy zachránila moju babku a vlastne mi aj dala život,“vraví.

Sama robí pre ukrajinské železnice, ktoré neprestali fungovať ani v čase vojny a ktorými prúdia utečenci až sem do Užhorodu. Niektorých sa ujala miestna malá židovská obec – utečenci spali priamo v synagóge alebo v detských jasliach, kým sa dostali za hranice, kde sa ich ujala napríklad aj bratislavská obec. Tí mali šťastie.

V športovej hale v Užhorode sú tí najchudobnejší.

Utekali len s niekoľkými vecami v taške a bez peňazí. Mnohí prišli z Donbasu. Ako malá Nela a jej brat Valer. V telocvični si už našla kamarátku, no školu zatiaľ

Sme na hranici možného, je to maximum, čo vieme zvládnuť civilizovane.

Roman Moldavčuk predstaviteľ Zakarpatskej regionálnej administratívy

vynecháva. Nie všetko klape ako hodinky, nie všetko sa dá zvládnuť. Dôsledky vojny sú príliš veľké aj tu na Zakarpatí.

POKUS O NORMÁLNY ŽIVOT V ČASE VOJNY

Utečenecká kríza už teraz obyvateľom zmenila pracovný rytmus a mnohí podobne ako Roman z regionálnej administratívy prišli o voľné víkendy. Kriminalita v meste pritom podľa neho paradoxne poklesla a darí sa aj šikovne distribuovať prúdiacu humanitárnu pomoc, ktorej prešlo cez Zakarpatie 25-tisíc ton.

Dá sa v čase vojny žiť normálne? Tu sa o to pokúšajú aj napriek narastajúcej humanitárnej kríze, ktorá miestami pripomína obrázky, na aké sme zvyknutí skôr z Blízkeho východu či na hraniciach EÚ na gréckych ostrovoch.

V blízkom Solomonove, v priemyselnom automobilovom parku, vidíme, ako tam vyrastá stanové mestečko. Dvadsať hangárov aj so zariadením priviezli na džípoch Švédi.

A vedľa ich modro-žltej vlajky je na paletách zoznam ako z Ikey, čo všetko bude v ich zariadení. Od úložného priestoru po lampy. V jednom veľkom stane sa zmestí osem ľudí, tak dve-tri rodiny.

Obrázok, pri ktorom si spomeniem na čečenskú vojnu a utečencov, ktorí kedysi pred vojnou utekali do susedného Ingušska v Ruskej federácii. Akurát teraz urobili Rusi z Mariupola svoj Groznyj a snažia sa rozložiť celú krajinu, no zatiaľ sa im podaril skôr opak.

Roman Moldavčuk sa snaží byť optimista. „Chceme, aby celá ekonomika pracovala, aby sa platili dane a ľudia, ktorí sa sem uchýlili, mohli pracovať a dostávať platy,“vraví Moldavčuk. Na rozdiel od Kyjeva, kde od pondelka večera do stredy rána platil zákaz vychádzania, sa Ukrajinci promenádovali v Užhorode aj po desiatej večer.

Prúd utečencov mesto na prvý pohľad zvláda v poriadku. Oľga skúša malej Ani topánočky v centre, kde utečenci dostanú pomoc všetkého druhu. Od ubytovania cez oblečenie a hračky až po jedlo zadarmo. Z reštaurácie Dolphin sa stala vývarovňa, kam chodí na obedy zadarmo.

Stretávame tam utečencov z Charkova, Dnipra, Donbasu aj Kyjeva. Väčšinou ženy a deti, ktoré sú spokojnejšie ako v podvaloch, kde sa schovávali počas leteckých poplachov.

Oľga žila v Kyjeve na sídlisku Obolon, ktoré sa často ocitlo pod paľbou, a nechala tam muža. Pridal sa do teritoriálnej obrany a bráni hlavné mesto pred ruským útočníkom. Tak ako Romanov kamarát Vasilij, ktorý sem paradoxne prišiel zo západu.

Žil v Česku, kde úspešne podnikal. Najskôr sponzoroval humanitárnu pomoc, potom sa mu to zdalo málo a zapojil sa do bojov. Teraz je súčasťou príbehu o obyvateľoch mesta, ktoré je vo vojne, hoci je od nej ešte stále pomerne ďaleko.