Čo môžeme oproti Ukrajine stratiť my?

Narodil sa v Rusku, kde má stále rodičov, jeho manželka je Ukrajinka. Pre šéfdirigenta Slovenskej filharmónie je vojna veľmi osobná téma

Narodil sa a vyrastal v Sovietskom zväze, ktorý opustil v roku 1990. Má holandské občianstvo a žije v Amsterdame, momentálne je hudobným riaditeľom orchestra v kanadskom Winnipegu a šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. Vojnu na Ukrajine prežíva veľmi osobne, pretože jeho manželka pochádza z Charkova a jeho rodičia žijú v Petrohrade. Svoje postoje DANIEL RAISKIN (52) neskrýva v hudbe ani vo verejných vyjadreniach.

V prvý deň, keď Rusko napadlo Ukrajinu, ste v Bratislave mali koncert so Slovenskou filharmóniou a upravili ste program. Prečo z diela ruského skladateľa Prokofieva zaznela len jedna časť?

V týchto dňoch je veľmi dôležité ukázať citlivosť, pretože niektoré diela naozaj nie je vhodné uvádzať. Ja aj niektorí členovia orchestra a Slovenského filharmonického zboru sme osobne spojení s Ukrajinou a zasiahnutí touto barbarskou tragédiou. Prokofievova kantáta Alexander Nevský je dielo o historickom vojenskom víťazstve a v krajine, ktorá bojovala s fašizmom, malo dôležitý patriotický rozmer. No v 21. storočí, keď tá krajina sama pácha vojnové zločiny v susednej krajine, nedáva zmysel hrať túto skladbu. Na koncerte sme uviedli iba tú časť, v ktorej ženy oplakávajú padlých mužov. Je to silné univerzálne posolstvo.

Už sa objavili hlasy, že aj z ruských umelcov sa stali obete, pretože sa im začali rušiť koncerty a akcie v zahraničí. Ako to vnímate vy?

Vždy budem obhajovať nezmyselnosť plošného zakazovania ruskej kultúry a ruských umelcov. K ničomu to neprispieva. Najmä u ruských hudobníkov, ktorí nemajú nič spoločné s Putinovým režimom a veľmi otvorene odsúdili útok na Ukrajinu. Napríklad klaviristovi Andrejovi Gugninovi, ktorý nedávno hral aj v Slovenskej filharmónii a žije v Záhrebe, zrušili koncerty vo Švédsku iba preto, že je Rus. Pritom už v prvých dňoch protestoval proti vojne rovnako intenzívne ako ja alebo Alexej Volodin, s ktorým teraz hráme v Bratislave. Nechcem, samozrejme, robiť z Rusov obete. Najmä nie teraz, keď 75 percent populácie podporuje vojnu.

Moji rodičia sú osemdesiatnici, žijú v Petrohrade. Ja som veľmi otvorený na sociálnych sieťach aj v zahraničných médiách. Viem, že som monitorovaný ruskými orgánmi, čo môže mať dosah na mojich rodičov rovnako ako na Alexejovu mamu, ktorá žije sama v Moskve. V podobnej situácii sú dnes mnohí Rusi. Ale, úprimne povedané, čo môžu stratiť v porovnaní s Ukrajincami, ktorí prichádzajú o všetko?

Ako je možné, že Rusko je agresorom, ktorý napadol iný štát?

Je to predovšetkým o tom, že Putin sa úplne zbláznil. Je totálne pokrytecké, keď Rusi rozprávajú o tom, že budúcnosť Ruska je na Ukrajine. To je, ako keby ste povedali, že budúcnosť Nemecka je na Slovensku. Ale aj západný svet je čiastočne zodpovedný, pretože dlho ignoroval jasné fakty o tom, čo sa v posledných dvadsiatich rokoch deje v Rusku. Tá neuveriteľná závislosť od ruskej ropy a plynuaj peňazí, ktoré boli vedome pumpované do krajín západnej Európy, sú ako droga. Nedokážem počúvať reči o tom, že keď zakážeme import ruských nerastných surovín, spôsobí to nezamestnanosť a nárast cien. No a čo? Čo má vyššiu hodnotu? Že zaplatíte viac mesačne za plyn a liter benzínu alebo niečí život? Urobím všetko pre to, aby sa toto pokrytectvo zastavilo.

Aký zmysel má, že Macron telefonuje Putinovi, aby vyjadril svoje „vážne obavy“z bombardovania divadla, keď zároveň Renault v Moskve otvára novú továreň? Pretože keď sa mnohé západné firmy sťahujú z ruského trhu, iné tam vidia príležitosť zarobiť peniaze navyše. Mimochodom, už vlastnia aj balík akcií v ruskej automobilke VAZ, ktorá zároveň vyrába aj zbrane. Nerozumiem, čo sa ešte musí stať, aby sa celý Západ prebral a začal vnímať novú realitu. To nie je len o obave z toho, že Putin použije taktické nukleárne zbrane. Pravdepodobne to neurobí, pretože si, dúfam, ešte uvedomuje, že takýto útok na Kyjev by bol v okruhu 500 kilometrov, to znamená aj na značnom území za ukrajinskými hranicami. V Rusku by to znamenalo pustatinu.

Ruskí umelci ako dirigent Valerij Gergiev alebo operná speváčka Anna Netrebko už dlho podporovali Putina. Je dnes vôbec možné oddeľovať umenie a politiku?

Sú tu aj inštitúcie, napríklad ruské orchestre fungujúce z peňazí od štátu, ktoré pravidelne chodia koncertovať aj na Bratislavské hudobné slávnosti. Dnes už nie je možné povedať „Poďme rozlíšiť politiku od umenia“. To môže fungovať, keď nezúri vojna. Niektorí Rusi dnes pripomínajú, že aj v čase železnej opony fungovala nejaká kultúrna výmena. Áno, ale vtedy Rusko neokupovalo susedné krajiny a nezabíjalo tam aj civilistov. Je dôležité zachovať si etický a morálny prístup, jasne dať najavo svoje názory. Samozrejme, v Rusku má tradíciu aj kultúra, ktorá otvorene slúžila komunistickému režimu ako nacionalistický, šovinistický a imperiálny nástroj. A tá čiastočne aj pretrvala u niektorých konkrétnych umelcov. Keď Napoleon musel z Ruska odtiahnuť s potupnou porážkou, Čajkovskij skomponoval Slávnostnú predohru 1812 aj so zvukom kanónov. Hrať túto skladbu teraz by bolo totálne nevhodné. To je tá deliaca línia medzi politikou a umením, ktorá by mala byť zachovaná.

Už vyše 30 rokov žijete a pracujete v zahraničí. Nevyčítajú vám v Rusku, že ste zavrhli rodnú krajinu a pridali sa medzi rusofóbov?

Keď chce niekto v Rusku hovoriť o rusofóbii, musí pochopiť jednu vec. Existuje istý druh tlaku proti plošnej propagácii ruskej kultúry, ktorý často prichádza zvnútra ruskej umeleckej komunity na západe. Ja som opustil Sovietsky zväz v roku 1990, žil som v Amsterdame a už 27 rokov mám holandské občianstvo. Pozerám sa na veci inak. Neviem si predstaviť, že by som teraz vyšiel na pódium a dirigoval večerný program zostavený výlučne z hudby ruských skladateľov. Nemá to nič spoločného s rusofóbiou. Reprezentujem túto kultúru, vyrástol som v nej, na jej najlepších príkladoch humanistických hodnôt. Ale zobral som si Ukrajinku, ktorej mama je veľmi chorá a musela za dramatických okolností utekať z Charkova vlakom cez celú Ukrajinu. Cestou sa nakazila covidom a už desať dní je na ventilácii v bratislavskej nemocnici na JIS. Moja žena sa s ňou včera bola rozlúčiť. Preto sa teraz cítim nepríjemne ako Rus, bez ohľadu na to, kde žijem.

Plošné zakazovanie ruskej kultúry a ruských umelcov k ničomu to neprispieva. Najmä u ruských hudobníkov, ktorí nemajú nič spoločné s Putinovým režimom a veľmi otvorene odsúdili útok na Ukrajinu.

Cítite to ako morálnu povinnosť k miliónom Ukrajincom, ktorí museli utiecť a netušia, kedy sa budú môcť vrátiť domov?

Áno, cítim. Som si úplne istý, že 85 percent emigrantov sa raz vráti, pretože v tomto sa Putin prerátal. Už nie je rok 2014, keď v referende za pripojenie Krymu väčšina miestnych obyvateľov hlasovala a ani mnohí Ukrajinci v tom nemali jasno. Teraz sa celý národ zjednotil. Aj mestá s etnickou väčšinou Rusov ako Charkov alebo Mariupol sa s neuveriteľnou odvahou postavili proti okupácii. Pretože chcú žiť v slobodnej krajine – Ukrajine. So slobodou slova, médií, s rôznorodosťou politických strán. Niektoré sú extrémistické, ale tak je to aj v iných štátoch. Putin však neokupuje len Ukrajinu, ale aj Rusko. Ruský politický systém v posledných rokoch úplne vykoreňuje akúkoľvek opozíciu a liberálov, zablokoval nezávislé médiá aj Facebook a YouTube, zostáva iba vládna propaganda. Už to vyzerá ako za Stalina alebo ako v hitlerovskom Nemecku. Bolo desivé vidieť zábery z tej masovej manifestácie na moskovskom štadióne Lužniki. Keď protestuje proti režimu sto alebo tisíc ľudí, skončia vo väzení. Ale keď ich do ulíc vyjde stotisíc, skončí sa ten režim.

Protesty sú zatiaľ najsilnejšie v Petrohrade, kde žijú aj vaši rodičia. Nechceli ste ich presťahovať k sebe domov do Amsterdamu?

Sú z generácie, ktorá vyrastala počas druhej svetovej vojny. Vedia, čo znamená byť v úkryte pred bombami alebo čo je evakuácia. Cítia však ako povinnosť zostať v rodnej krajine, nechcú utekať. Nejde len o ten akt občianskej odvahy. Samozrejme, desí ich, že sa možno už neuvidíme, už majú dosť rokov a teraz pre Rusov nie je možné tak ľahko získať európske víza. A keby som chcel prísť ja za nimi, pravdepodobne by som skončil pod policajným dozorom. Všetci umelci v Rusku, ktorí urobili verejné vyhlásenia proti vojne s Ukrajinou, sú už postihovaní. Nazývajú nás zradcami a nepriateľmi národa. Mal som rozpracované plány a pozvania do Ruska, ale všetko som sa rozhodol zrušiť. Aj keby zajtra padol Putin, tak rýchlo sa do Ruska nevrátim. Matka mojej manželky musela pred bombardovaním utiecť z Charkova vo veľmi zlom zdravotnom stave, po chemoterapiách, a cestovať 48 hodín vlakom. Nakazila sa covidom, ktorý sa rozvinul do zápalu pľúc, takže teraz zomiera. Toto sú veci, ktoré nedokážete tak ľahko odpustiť.

Takže pre vás je vojna dvojnásobne osobná.

Moja žena vyrastala v Charkove. Ešte nedávno sa prechádzala ulicami rozkvitajúceho mesta, jedného z najkrajších na Ukrajine. A teraz je barbarsky ničené. Keď videla fotografie z ruského náletu na budovu radnice, úplne ju to vzalo, pretože len päť dní predtým bola presne na tom mieste. Cíti až fyzickú bolesť a mňa to tiež devastuje, pretože sú to príslušníci môjho národa, ktorí páchajú toto zlo. Snažíme sa pomáhať Ukrajine, ako sa len dá, a mali by to robiť všetci. Celý západný svet. Musíme byť schopní znížiť svoj komfort, obmedziť sa a byť solidárni. Koľko ukrajinských žien a detí ešte musí emigrovať, koľko nevinných obetí zomrieť, aby sa toto šialenstvo zastavilo? Na Rusko treba dnes vyvinúť bezprecedentný tlak. Bez špekulovania o tom, ktorým bankám vypnúť SWIFT, bez výnimiek na dodávky ropy a plynu, skončiť s obchodovaním, zhabať ruský majetok v cudzine, neposkytovať víza, prerušiť diplomatické vzťahy. Musí nastať naozaj silná izolácia. Pretože len sankcie, ktoré budú ešte tvrdšie než počas studenej vojny aj pri anexii Krymu, majú zmysel. Keď si Rusi otvoria doma chladničku a bude prázdna, štátna televízna propaganda ich už nenakŕmi. Až vtedy vyrazia do ulíc a vezmú veci do svojich rúk. Čo sa stalo v polovici 80. rokov, keď Sovietsky zväz už nedokázal vojensky ani ekonomicky súperiť s USA? Onedlho sa rozpadol, ani Gorbačov s tým nedokázal nič urobiť.

V apríli budete dirigovať benefičný koncert pre Ukrajinu v nemeckom Koblenzi. Chystáte niečo špeciálne aj so Slovenskou filharmóniou?

K Brahmsovi a Beethovenovi sme na koncert v stredu 23. marca pridali ešte jedno dielo. Krátku skladbu Modlitba za Ukrajinu od Valentina Silvestrova. Je to skladateľ ruského pôvodu, ktorý žil v Kyjeve a po napadnutí krajiny musel utiecť do Berlína. Napísal ju ešte v roku 2014 ako reakciu na Majdan. Pôvodne je určená pre zbor, ale máme krásne spracovanie pre sláčikové nástroje. Chceli by sme ju zahrať so Slovenskou filharmóniou aj počas ďalších dní na turné v Nemecku a Rakúsku. V Redute ešte 2. apríla plánujeme Koncert pre deti z Ukrajiny a na najbližšej porade s vedením orchestra sa chcem rozprávať o možnostiach hudobného vzdelávania ukrajinských detí, ktoré sú na Slovensku. Aj hudba dokáže pomôcť pri úľave od bolesti, ktorú prežívate. Som veľmi rád, že na Slovensku aj v Poľsku vznikla veľká vlna solidarity s ukrajinskými utečencami. Empatia nikdy nevychádza z hnevu, ale z toho dobrého, čo je v nás. A práve na empatii by sme mali stavať aj do budúcnosti. To minimum, čo dnes môžeme robiť my, je vydržať zvýšené ceny za benzín a za plyn alebo napríklad tu v Bratislave si objednať taxislužbu Uber pre Ukrajinu, ktorá je o euro drahšia. Čím viac takýchto gest dokážeme urobiť, tým efektívnejší tlak na ukončenie vojny dokážeme vyvinúť. Môžete byť ako Rus v Rusku akýmkoľvek silným patriotom, ale keď budete prinútený bojovať o základné potraviny a lieky, začnete premýšľať, prečo sa to vlastne deje a čo s tým môžete robiť. Týmto spôsobom by sa dal rozobrať putinovský režim zvnútra. Aj oligarchovia majú len jeden život, nechcú nadlho stratiť možnosť užívať si bohatstvo a výhody.

Musíme byť schopní znížiť svoj komfort a byť solidárni. Koľko Ukrajincov ešte musí zomrieť, aby sa toto šialenstvo zastavilo? Na Rusko treba vyvinúť bezprecedentný tlak.