Nemá v ruke zbraň, tak robí plagáty

Pero je môj kalašnikov. Ale keď bude treba, pôjdem brániť svoju krajinu, hovorí ukrajinský dizajnér Mykola Kovalenko

Každé ráno sa zobudí, prejde správy a urobí nový plagát. Ale niekedy správy ani nepozerá a urobí ho aj tak. Ráno či večer, na tom tiež nezáleží. Vie presne, čo chce povedať. V akúkoľvek hodinu dňa.

„Nenávidím Putina. Chcem, aby odišiel. Aby nechal Ukrajinu na pokoji. Aby sa vojna skončila,“vraví Mykola Kovalenko.

Ako grafický dizajnér začínal v Kyjeve v 90. rokoch, kde sa vypracoval na art directora a dizajnéra uznávaných reklamných agentúr s medzinárodným renomé. Od roku 2015 pôsobí v Bratislave.

Dnes je na Slovensku spolu s ním už aj jeho sestra, zvyšok rodiny a množstvo kamarátov je stále doma. Robia, čo sa dá. O to isté sa snaží aj on tu, tým, čo vie najlepšie. „Pero je môj kalašnikov. Ale keď bude treba, pôjdem brániť svoju krajinu.“

CELÁ KRAJINA SA NEDÁ VYMENIŤ

Správy o bombardovaní sa k nemu vo štvrtok 24. februára dostali cez facebook. Čítal a neveril. „Katastrofa. Ešte stále neverím, nerozumiem tomu,“hovorí Mykola Kovalenko.

Tam, kde vyrastal, sa už po uliciach premávajú ruské tanky. Pochádza zo Záporožia, študoval na univerzite v Donecku a neskôr na kyjevskom inštitúte umenia a dizajnu Mychajla Boyčuka.

„Ukrajina nie je Gruzínsko. Je to obrovská krajina, 40 miliónov ľudí. Nechápem, čo si Putin myslel, čo si myslia jeho generáli. Niektorých ľudí môžu vymeniť a dosadiť tam svojich, ale celú krajinu predsa nikdy nevymenia,“vraví Kovalenko.

S rozhovorom najprv trochu váha. Necíti sa ako ten, čo má o veciach väčší prehľad alebo dar reči. „Mojím jazykom je moja práca, dizajn je môj život. Nie som politik, som grafik – a aj na to, čo sa deje, sa pozerám skôr očami obyčajného človeka,“hovorí Kovalenko.

Jeho mama a druhá sestra s deťmi ostali doma. Mama by už kvôli veku takú dlhú cestu nezvládla. Komunikujú len občas, keď sa dá. V menšom meste, kde žijú, sú časté výpadky elektriny a internetu. V spojení je aj s viacerými kamarátmi, ktorí ostali brániť krajinu. Na povolávací rozkaz mnohí z nich zatiaľ stále čakajú, lebo stavy sú plné.

Na neho sa mobilizácia nevzťahuje, keďže na Slovensku žije už sedem rokov a má tu aj trvalý pobyt. Ale nad tým, že by sa vrátil, už rozmýšľal.

„Jasné,“odpovedá bez najmenšieho zaváhania, či si vie predstaviť bojovať. „Išiel by som. Chcel by som brániť Ukrajinu, aby bola opäť slobodná, normálna krajina. Súbežne však rozmýšľam aj nad tým, aká je moja úloha tu. Čo môžem urobiť teraz. Každý by mal robiť to, čo vie najlepšie. Preto robím plagáty, zbieram peniaze, ktoré posielame armáde a utečencom, ale keď bude treba, vezmem aj kalašnikov,“vraví Kovalenko.

Nedávno sa postaral aj o plagáty a vizuál kampane dobročinnej aukcie umenia, ktorú sprostredkoval aukčný dom Soga. Za diela viac než stovky domácich umelcov a umelkýň a dizajnérov sa vyzbieralo 70-tisíc eur. Celá suma išla organizácii Človek v ohrození.

(NE)POKOJNÁ KRAJINA

Nápad prísť na Slovensko mu pred rokmi vnukol jeden kamarát z Košíc. „V Kyjeve som robil v dobrých agentúrach, získali sme množstvo cien, ale chcel som si vyskúšať aj niečo iné,“vraví Mykola Kovalenko.

Keď sa pýtam, či to nesúviselo aj s udalosťami na Ukrajine, s okupovaním Krymu a revolúciou na Majdane, prikyvuje. „Na Majdan som chodil pravidelne. Takže áno, malo to súvis aj s tlakom politickej situácie u nás,“hovorí Kovalenko.

Aj ukrajinskí politici podľa neho v minulosti robili chyby, ale to nemôže byť vysvetlením pre všetko, čo sa stalo. „Viete, ja sa na to naozaj pozerám ako obyčajný človek, ale myslím, že to by možno pomohlo aj mnohým tu: Predstavte si, že príde Poľsko alebo Maďarsko a vezme si kus vašej krajiny, ako sa to stalo, keď do Ukrajiny prišlo Rusko a vzalo si Krym,“hovorí Kovalenko. To isté podľa neho platí pre oblasti Donecka a Luhanska. „Aj na Slovensku ľudia pri maďarských hraniciach hovoria maďarsky, možno majú k tej krajine aj bližšie, ale to neznamená, že si susedná krajina z vášho územia kus vezme. A ja dodnes nechápem, ako sa to mohlo stať,“dodáva.

Keď prišiel do Bratislavy, našiel tu pokoj na prácu, ktorý tak túžobne hľadal. Spočiatku to vraj nebolo úplne ľahké, najmä kvôi jazyku, ktorý neovládal, ale každým rokom je to lepšie. Na korupciu, ktorá bola donedávna jedným z najväčších problémov Ukrajiny, síce narážal aj tu, ale v oveľa menšej miere. O to viac ho šokovalo, keď vo februári 2018 došlo k vražde Jána Kuciaka.

„Bol to pre mňa divný, absolútne nepochopiteľný jav. Na Ukrajine zabíjali aj novinárov každú chvíľu, nebolo to nič výnimočné. Lenže sem som prišiel do pokojného prostredia a zrazu sa stalo to isté. Ako je to možné, ako sa to môže stať v krajine Európskej únie? Pýtal som sa. Bol som z toho v šoku,“vraví Kovalenko.

Aj vtedy sa zmobilizoval a robil to, čo vie najlepšie – plagáty. Zároveň oslovil dizajnérov a vytvoril iniciatívu Shut up!, do ktorej sa s plagátmi vyjadrujúcimi sa k téme slobody slova zapojili dizajnéri a dizajnérky z celého sveta. Putovná výstava