Otázka ruskej viny a poučenie pre nás
Ruská spoločnosť je príkladom, že morálne apely majú opačný efekt a len radikalizujú zlo
Každý Maďar môže za to, že je Maďar,“vyhlásil sapér Vodička a rezolútne odmietol Švejkov pokus zmierniť odsudok vetou, že „niektorý Maďar za to nemôže“.
Otázku viny, ktorú v slávnom dialógu položil Jaroslav Hašek, si dnes kladú šokovaní Rusi. Sú zaskočení reakciou Západu, ktorý sankciami a bojkotom kolektívne trestá všetkých Rusov za vraždenie Ukrajincov a ktorý sa v podstate zhoduje so sapérom Vodičkom, že „každý Rus môže za to, že je Rus“.
Nie je to spravodlivé voči mnohým Rusom, ktorí celé roky protestovali proti diktatúre Vladimira Putina. Napokon aj Alexej Navaľnyj, ktorého práve odsúdili na ďalších deväť rokov väzenia, je Rus.
Vojna však vyhrocuje všetky podstatné morálne výzvy a otázka viny je jednou z nich. Nemecký filozof Karl Jaspers Nemcom pomohol ujasniť si mieru svojej viny po druhej svetovej vojne, keď ju odstupňoval (od kriminálnej po politickú) a nemeckému národu ako celku prisúdil metafyzickú vinu, čím v podstate jemne potvrdil názor, že „každý Nemec môže za to, že je Nemec“.
ZRADNÝ POCIT VINY
Lenže ruský filozof Antemy Magun si myslí, že Jaspersov prístup dnes Rusom nepomôže, a jeho prenikavý pohľad je zaujímavý aj pre nás na Slovensku. Magun si kladie otázku, za čo dnes nesú ruskí intelektuáli (a celá liberálna stredná vrstva) zodpovednosť.
„Intelektuálne ju nesú za podcenenie démonického potenciálu dejín,“teda za to, že nebrali dosť vážne Putinovu posadnutosť historickým údelom Ruska. Morálne je potom ruská elita zodpovedná za
„štiepenie medzi intelektuálmi a ľudom“, keď mu z morálnej nadradenosti vnucovala pocity viny.
Ruská skúsenosť je poučná aj pre Slovensko. Magun tvrdí, že Jaspers sa mýlil, ak si myslel, že pocit viny je dobrý pre dušu. „Možno je to práve naopak,“píše Magun. Človek sa nechce cítiť vinný, a ak na neho vyviniete morálny tlak, bude sa brániť tak, že sa uchýli „k radikálnemu zlu“.
Toho sme svedkami aj na Slovensku. Voliči fašistov či Roberta Fica sa radšej vydajú po ceste k radikálnemu zlu, než aby si priznali, že demokrati mali pravdu, ak im predhadzovali ich obdiv k Putinovi.
Magun dúfa, že „humanistický prístup“, teda viera v šírenie dobra, je vhodnejší. Aj ten má však svoje riziká, pretože zlyháva v priamom strete s aktom zla. „My dobrí ľudia podceňujeme tých zlých,“píše. Sme teda vinní, lebo sme voči nim tolerantní.
Lenže ak na druhej strane odmietneme zlo tolerovať, nie sme potom zasa zodpovední za to, že časť populácie sa pod tlakom obviňovania odcudzí liberálnym demokratom, teda že ju „zatlačíme k extrémnej pravici“?
Čo s tým? Magun nepozná odpoveď, vie len to, že na „rozťatie tohto etického uzla“budeme potrebovať novú teóriu tolerancie.
DESIVÝ DIALÓG
Rusko je dnes jedným obrovským laboratóriom, v ktorom zlo bujnie do obludných rozmerov, a my môžeme priamo sledovať, ako morálne výzvy toto zlo len ďalej radikalizujú.
Natalia Sindejeva je ruská novinárka a zakladateľka nezávislej televízie Dožď, ktorú Putinov režim nedávno zakázal. Sindejeva publikovala v Novej Gazete (ešte stále relatívne nezávislých novinách) otvorený list svojim trom bývalým priateľkám, televíznym celebritám, ktoré vystúpili na podporu Putina a vojny na Ukrajine počas organizovaného mítingu na štadióne v Lužnikách minulý týždeň.
„Už dávno sme sa ocitli na opačných stranách,“píše Sindejeva, ale „všetky sme matky“. A na Ukrajine zomierajú deti. „Viem, že máte prístup k všetkým informáciám, že poznáte pravdu. A napriek tomu podporujete vojnu. Ako matka vás prosím, zastavte sa.“
Sindejeva sa teda s najlepším úmyslom pokúsila o morálny apel na svoje bývalé priateľky.
Jedna z troch oslovených – hviezda televíznych šou Tina Kandelaki – jej odpísala a jej odpoveď potvrdzuje Magunove obavy, že ľudia obrátia svoj pocit viny proti tým, ktorí sa ju pokúsia pomenovať.
„Napísala si to profesionálne,“píše Kandelaki a zaraďuje ju medzi tých, ktorí „vedia profesionálne produkovať emócie“. To je podľa nej dnešná móda jej podobných s „ruským pasom“: utiecť z Ruska, „sypať si popol na hlavu a obviňovať celý národ z toho najhoršieho“.
Každý z týchto emigrujúcich Rusov sa usiluje „zaprieť svoju ruskosť“. A prečo? „Ty to dobre vieš, Nataša. Ten úžasný Západ neprijme každého, len tých, ktorí pošlú Rusko čo najhlasnejšie do pekla,“píše Kandelaki.
„Snažíš sa hovoriť o našej vine,“pokračuje. „Chápem, ty a tvoji kolegovia sediaci niekde v Tbilisi či v Rige popíjajúc dobré víno, kde nelietajú guľky, ale duša sa ide roztrhať za ‚progresívnu‘ humanitu.“
Kandelaki sa posmieva Sindejevovej tak kruto, že z toho behá mráz po chrbte. Z nášho západného pohľadu je stelesnením ironického a diabolského zla, lenže ona ponúka bežným Rusom východisko: pohŕdajte moralistami, nech si idú na ten prehnitý Západ, nebudeme hrať ich falošnú hru na dobro a zlo.
Vojna vždy radikalizuje morálne postoje a väčšina Rusov dnes – mlčky alebo nahlas – stojí na strane absolútneho zla. Na Slovensku sa môžeme utešovať, že amorálna je zatiaľ ešte stále len menšina, ale zhubný proces tu prebieha už po celé dekády. Morálne apely nezabrali, ale nezabrala ani tolerancia. Kým sa nezrodí nová „teória tolerancie“, mali by sme byť voči zlu netolerantní a nestrácať čas a energiu vyvolávaním pocitu viny u tých, ktorí o to nestoja.
Budúcnosť ukáže, či sme ako národ obstáli alebo či budeme jedného dňa počúvať, že každý Slovák môže za to, že je Slovák.
Toho sme svedkami aj na Slovensku. Voliči fašistov či Roberta Fica sa radšej vydajú po ceste k radikálnemu zlu, než aby si priznali, že demokrati mali pravdu, ak im predhadzovali ich obdiv k Putinovi.