Ako sa Heger nenarodil
Minimálne riziko, maximálny zisk, mohli sme v ňom objaviť štátnika
Pri Eduardovi Hegerovi radšej pozerám na poloplný ako poloprázdny pohár. Ani neviem prečo. Mám ho radšej ako väčšina ľudí z môjho okolia a robím to nie ako človek, ktorý furt o niečom mudruje, ale normálne ako občan.
Celkom mi napríklad imponuje jeho zmierlivosť a ochota hľadať kompromisy. Po Igorovi Matovičovi je to príjemná zmena. Neviem o nikom, kto by o ňom hovoril niečo vyložene zlé. Aj to je po Igorovi Matovičovi príjemná zmena. Ak mu niečo vyčítajú, tak nevýraznosť. No dobre, možno aj neschopnosť, ale ostaňme pri nevýraznosti.
Tu sa totiž zrazu naskytne možnosť ísť do Kyjeva – a Eduard Heger nejde. Veď pekne sa ospravedlnil a aj mu to verím, že druhýkrát by išiel, ale žiadny druhýkrát už nebude. A to je tak trochu problém.
Naskytne sa vám generačná šanca, čo generačná, väčšina politikov takúto šancu nedostane nikdy v živote a vy? Keď ste Eduard Heger, môže vám byť akurát tak ľúto, že ste ju nevyužili.
Česi v Nepále hovoria, že aj Nepálci sa o tej ceste rozprávajú. Poliaci v Japonsku hovoria, že aj Japonci sa o tej ceste rozprávajú. Bola všade. Tí traja ľudia boli vo všetkých správach a na titulných stranách všetkých novín.
Chápete: vyzeralo to ako z vojnového filmu, ako tam v tom kupé sedeli nad mapami. Churchill by sa nemusel hanbiť. Nielenže cestovali vlakom, ale cestovali, lebo si povedali, že nič teraz nie je dôležitejšie. A cestovali tam za nás všetkých. Bolo to síce len deklaratívne, ale mimoriadne silné gesto.
A Eduarda Hegera si história zapamätá ako toho, ktorý tam nebol. Čiže si ho vlastne nezapamätá.
Minimálne riziko, maximálny zisk a Heger nikde. Za Matoviča sme sa hanbili, lebo nám okrem iného robil hanbu vo svete. Hegera sme mohli objaviť ako štátnika, pretože by nám vo svete urobil meno.
Na Slovensku by si automaticky získal aj sympatie tých, ktorí s ním inak nesympatizujú, lebo by ukázal odvahu, ochotu riskovať, rozhodnosť a principiálnosť, teda vlastnosti, ktoré štátnikov odlišujú od obyčajných politikov. Zapísal by sa do svetových dejín, čo sa slovenskému politikovi nepodarí prakticky nikdy, teda ak sa nedopustí nejakého veľkého zverstva. Osobnostne by sa narodil. Emancipoval by sa.
Aj o toto totiž ide: mohol sa emancipovať od Igora Matoviča, takto je stále jeho dvojkou. Ukázal by, že je štátnik, nie ako Matovič, ktorý by aj v prípade vojny v prvom rade ľutoval sám seba.
Mohol sa dôveryhodne a ozajstne postaviť voči všetkým tým bláznom v Smere a u oboch fašistov. Ja som bol v Kyjeve a vy ste zatiaľ vypisovali sprostosti na Facebook. To ako vážne? A všetci by museli uznať, že má pravdu.
Skrátka, mohol sa jedným jednoduchým ťahom postaviť do čela, vyskočiť vo všetkých rebríčkoch popularity a potom už len sledovať, aké všetky možnosti mu táto nová situácia zrazu otvorila. Ale to by do toho Kyjeva musel ísť. A on nešiel. Veď dobre, je mu to ľúto, ale ľudí, ktorým je ľúto, čo všetko neurobili, je plný politický cintorín. Komické, aké drobnosti rozhodujú o osude, však? Asi to nakoniec predsa len bude tá neschopnosť.