Prečo Vladimir Putin zjednocuje ľavý i pravý extrém
Dvaja moji starí priatelia kedysi stáli na opačných koncoch politického spektra. Jeden býval proamerickým liberálnym bojovníkom proti komunizmu a obhajcom vojny vo Vietname. Druhý bol do veľkej miery v ľavicovom tábore, bol celoživotným odporcom „amerického imperializmu“a oddaným antisionistom. Obaja sú teraz horlivými podporovateľmi propagandy Vladimira Putina: Ukrajina je pre nich bábkový štát USA, v ktorom dominujú nacisti, Putin je muž mieru, Rusko sa musí brániť proti vojnovým štváčom zo Severoatlantickej aliancie a tak ďalej. Ich blogové príspevky a videá na YouTube by sa dali ľahko odmietnuť ako rozhorčené táranie zatrpknutých starcov. Ale tak to celkom nie je. Ich názory sa totiž odrážajú od názorov prominentných politikov z ľavice i pravice a sú zosilňované vo veľkých médiách, ako je Fox News, a, samozrejme, aj v nespočetných sociálnych médiách ďaleko za hranicami Spojených štátov a Európy.
ČO ICH TO POSADLO?
Francúzsky krajne pravicový prezidentský kandidát Eric Zemmour ešte donedávna označoval Putina za odvážneho nacionalistu brániaceho svoju krajinu pred NATO. „Sníval by som o francúzskom Putinovi,“povedal raz. Jeho krajne ľavicový rival Jean-Luc Melenchon obhajoval ruské zverstvá v Sýrii a z invázie na Ukrajinu teraz obvinil NATO. Bývalý americký prezident Donald Trump nazval Putina „géniom“. Tucker Carlson, politický šoumen z Fox News, opísal ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského ako „poslušnú bábku ministerstva zahraničia“, ocenil Putina ako obhajcu bielych kresťanských hodnôt a opakoval ruskú propagandu o amerických biologických laboratóriách na Ukrajine. Čo posadlo týchto papagájov Putinovej propagandy? Ich obhajoba neobhájiteľného má väčšinou viac spoločného s domácou politikou než s akoukoľvek skutočnou láskou k Putinovi alebo Rusku. Zemmour chce byť francúzskym Putinom. Melenchon chce, aby Francúzsko vystúpilo z NATO. Carlson a jeho hrdina Trump nenávidia amerického prezidenta Joea Bidena natoľko, že budú brániť jeho najväčšieho nepriateľa. V tomto sa podobajú na „America Firsters“v 30. rokoch, ktorí považovali Franklina D. Roosevelta za nebezpečnejšieho nepriateľa ako Adolfa Hitlera. Aj títo izolacionisti cítili, že USA sú vtiahnuté do zahraničnej vojny – podľa ich názoru liberálmi a Židmi. Tí druhí slovami Charlesa Lindbergha predstavovali osobitné nebezpečenstvo pre „ich veľké bohatstvo a vplyv v našej kinematografii, v našej tlači, v našom rozhlase a v našej vláde“.
POCIT HLBOKEJ SEBAĽÚTOSTI
Aj dnes veľká časť proputinovskej rétoriky odráža odpor k tomu, čo sa považuje za zovretie „liberálnych elít“v médiách, vo financiách i v zahraničných záležitostiach. V Európe sú tieto elity spájané s byrokraciou Európskej únie, veľkorysou imigračnou politikou a toleranciou voči islamu. V USA sú to OSN, protirasistickí aktivisti, prisťahovalci a liberáli, ktorí veria, že povinnosťou USA je bojovať za globálnu slobodu a demokraciu. V rozvojových krajinách, ako je India, Putinovi podporovatelia odmietajú, keď ich západné mocnosti poučujú o ľudských právach. Dokonca aj škodlivé myšlienky niekedy obsahujú zrnko pravdy. Americké katastrofálne vojny na Blízkom východe, propagované republikánmi aj jastrabmi z radov demokratov ako veľké bitky za demokraciu, boli strašnými chybami. Chudobní Američania právom zanevreli na politikov, ktorí ich posielali bojovať do zahraničia. To pomáha vysvetliť, prečo sa na NATO, ktoré malo kedysi podporu oboch strán, teraz pozerá trumpistická pravica s takmer rovnakou nevraživosťou ako antiimperialistická ľavica. Najdôležitejšia vec, ktorú majú extrémisti na oboch stranách politického spektra spoločnú, je pocit hlbokej sebaľútosti. V svojich predstavách sú vždy „marginalizovaní“alebo ovládaní či ohrozovaní zdanlivo všemocným zriadením. V USA nevyhnutne zohráva v takýchto pocitoch veľkú úlohu rasa, hoci vľavo a vpravo z opačných dôvodov. Ľavicoví aktivisti sú nie celkom bezdôvodne posadnutí „bielou nadradenosťou“. Carlson sa vážne pýta: „Učí [Putin] moje deti, aby prijali rasovú diskrimináciu?“
OBETE ELÍT
Putin aj Trump sa radi vykresľujú ako obete alebo aspoň ako lídri, ktorí hovoria za obete liberálnych elít, arogantných internacionalistov, podporovateľov kritickej rasovej teórie alebo ľudí, ktorí nerešpektujú ruskú či americkú „veľkosť“. Práve s touto myšlienkou obete sa stotožňujú ľudia, najmä krajná pravica. Spomeňte si, do akej miery bola nacistická propaganda nasiaknutá sťažnosťami na zaobchádzanie s Nemeckom zo strany spojeneckých národov po prvej svetovej vojne, na dominanciu Židov, ktorí údajne ťahali za všetky nitky moci. Prvými oficiálnymi hrdinami nacistického hnutia boli „mučeníci“, ktorí zomreli pri pouličných bitkách s ľavičiarmi. Skutočné obete, samozrejme, existujú. Ale keď mocní muži využívajú strach z bezmocnosti na podnecovanie ľudového hnevu, stáva sa z toho nebezpečná sila, pretože je vždy zameraná na pomstu. Kde je pomsta, tam bude vždy aj krv.
Aj dnes veľká časť proputinovskej rétoriky odráža odpor k tomu, čo sa považuje za zovretie „liberálnych elít“v médiách, vo financiách i v zahraničných záležitostiach.