Poľsko ide proti Putinovi aj proti obetiam jeho agresie
V Národnej rade sú teraz dva poslanecké návrhy, ktoré by spôsobili to isté aj u nás.
Aj najkrajšie prejavy ľudskosti či najodvážnejšie politické skutky môže veľmi rýchlo pokaziť to, ak sa do pomoci ľuďom v núdzi primieša toxická dávka bigotnosti a ideologickej zaslepenosti. Ukazuje to napríklad Poľsko, ktoré je verným a hlasným politickým spojencom Ukrajiny aj v zásade žičlivým hostiteľom ľudí, ktorí odtiaľ utekajú pred ruskou agresiou. Pomoc blížnemu v núdzi však má jednu výnimku. Nevzťahuje sa na tehotné Ukrajinky, ktoré si vo svojom tehotenstve neželajú pokračovať. Dokonca ani na tie, ktoré znásilnili ruskí vojaci. Táto poznámka, samozrejme, neznamená znižovanie závažnosti iných dôvodov, pre ktoré sa žena utečenka rozhodne nepokračovať vo svojom tehotenstve. Stále treba pamätať na to, že reprodukčné voľby má v rukách žena. No odmietnuť pomoc znásilnenej žene je ako opakované znásilnenie a je len ďalším pokračovaním neľudského zaobchádzania, ktorému bola vystavená.
UKRAJINKY: NEROZUMIEME TOMU
Poľské aktivistky v oblasti ženských práv čoraz častejšie upozorňujú na to, ako sa drakonický poľský interrupčný zákon začína dotýkať aj ukrajinských utečeniek. Informujú aj o tom, že napríklad ženy z Buče, kde sa odohrali až beštiálne skutky, váhajú prísť do Poľska, lebo sa obávajú, že by im tam neumožnili interrupciu. Na Ukrajine majú obdobnú legislatívu ako (zatiaľ) u nás. Interrupcia do 12. týždňa je legálna a „na požiadanie“, neskôr je možná v prípadoch ťažkého poškodenia plodu či ohrozenia života alebo zdravia ženy. V Poľsku sú interrupcie takmer nemožné a vzťahujú sa len na prípady, keď tehotenstvo spôsobil trestný čin alebo keď je v ohrození zdravie alebo život ženy. Hoci Ukrajinky, ktoré boli znásilnené, by mohli v Poľsku požiadať o interrupciu, má to háčik. Je to totiž možné len v prípade, že sa už začalo policajné vyšetrovanie a žena to môže dokázať. Čiže v súčasnej situácii je to neexistujúca možnosť. Lebo asi naozaj nikto nepredpokladá, že kým sa znásilnená žena vydá na útek z vlasti, ešte si zájde na policajnú stanicu a podrobne opíše, čo sa jej stalo, a policajt jej vydá potvrdenie, že sa tým bude zaoberať. A navyše je vysoko pravdepodobné, že mnohé ženy, ktoré si neželajú pokračovať v tehotenstve, nebudú chcieť hovoriť o znásilnení nepriateľskými vojakmi, lebo to vnímajú ako maximálne poníženie a celoživotnú stigmu. V Poľsku sa týmto ženám snažia pomôcť tak, že im vybavujú tranzit do inej krajiny, kde je iná legislatíva, alebo im zabezpečia tabletkovú antikoncepciu, čo je aj odporúčanie WHO. Lenže aj „potratové tabletky“sú v Poľsku ilegálne a tí, ktorí chcú Ukrajinkám pomôcť, riskujú väzenie. Už len tým, že tabletky objednajú zo svojho počítača a zaplatia svojou kreditnou kartou napríklad pre ženu, ktorej poskytli útočisko vo svojom dome. Alebo tým, že uvedú svoju adresu, aby mala objednávka zo zahraničia kam prísť, keďže utečenky nemajú v Poľsku stálu adresu. A toto nie je len teoretická hrozba. Aktivistku Justynu Wydrzyńskú, ktorá pomáhala Poľkám a posledné týždne aj Ukrajinkám dostať sa k tabletkovej antikoncepcii, nedávno obvinili z toho, že počas pandémie pomohla obeti domáceho násilia s doručením tabletiek. Manžel ženy, ktorá nechcela mať dieťa s násilníkom, totiž zásielku „zachytil“a Wydrzyńskú udal na polícii. Hrozia jej tri roky za mrežami.
MÁME TAKÝCH AJ U NÁS
Ale aby to nevyzeralo tak, že len v Poľsku sú niečie predstavy o tom, ktorí ľudia na úteku si zaslúžia pomoc a ktorí jednoducho musia zaťať zuby a pretrpieť aj hroznú traumu, lebo „život nadovšetko“, nadradené bazálnemu súcitu. V čase, keď prichádza čoraz viac správ o systematickom znásilňovaní ukrajinských žien a keď je zrejmé, že sa budú vyskytovať prípady, keď ženy nebudú chcieť pokračovať v tehotenstve, lebo sa ocitnú v rozpoložení, že budú samy, náhle ovdovené, v zlej sociálnej, rodinnej, zdravotnej či psychickej situácii, sa v slovenskom parlamente objavili dva návrhy zákonov na sprísnenie interrupcií z dielne nezaradeného poslanca Martina Čepčeka a poslanca Rastislava Schlosára a poslankyne Magdalény Sulanovej za ĽSNS. Kým poslanci za ĽSNS presadzujú jedinú zmenu, a to, aby sa zakázalo vykonávať interrupcie cudzinkám, poslanec Čepček opakovane navrhuje, aby neboli možné interrupcie na požiadanie, aby podobne ako v Poľsku ženy, ktoré otehotneli pri znásilnení či inceste, museli mať doklad od prokuratúry, že je dôvodné podozrenie, že bol na nich spáchaný trestný čin. Takisto chce, aby sa interrupcie mohli vykonávať cudzinkám len v prípade, že „nie je možné inak zachrániť život matky“či „inak zabrániť vážnemu a trvalému poškodeniu zdravia matky“, ale nie v prípade znásilnenia. Okrem toho, že na Slovensku už každých šesť mesiacov prichádza sezóna potratovej legislatívy, čo začína byť pomerne otravné, to, že poslanci predkladajú návrhy namierené aj proti cudzinkám, sa v súčasnej situácii nedá označiť inak ako podlosť a napomáhanie agresorovi. Necitlivosť k (znásilneným) ženám na úteku sa nemusí prejavovať rovno návrhmi zákonov, ale napríklad aj tak, ako sa to podarilo podpredsedníčke vlády Veronike Remišovej, ktorá po marcovom leteckom útoku na pôrodnicu v Mariupole na Facebooku napísala, že všetci sa snažia pomôcť ukrajinským ženám a deťom zachrániť si holý život, len Progresívne Slovensko im rozdáva letáčiky o potratoch. Okrem nepodareného útoku na politického súpera (letáčiky rozdávali aktivistky, nie PS), to ukazuje dve veci, ktoré charakterizujú bigotnosť – do očí bijúci nedostatok empatie a povýšenecké presvedčenie o tom, že my najlepšie vieme, čo je pre ostatných dobré a ktorá obeť si zaslúži našu pomoc a súcit.
Na Ukrajine majú obdobnú legislatívu ako (zatiaľ) u nás. Interrupcia do 12. týždňa je legálna a „na požiadanie“, neskôr je možná v prípadoch ťažkého poškodenia plodu či ohrozenia života alebo zdravia ženy.