Útesy pre vzácne vtáky dnes tvoria ľudia
Regulácia Moravy zničila možnosti hniezdenia vtákom, ktoré sú chránenými druhmi európskeho významu. Teraz sa úlohu rieky snažia nahradiť ochranári s vodohospodármi Vtáky to zvyčajne objavia rýchlo. Už sme takéto kopané svahy robili pri ústí rieky Myjavy d
Rieka Morava kedysi tiekla krajinou voľne. Vytvárala meandre a počas jarných povodní sa vylievala do širokého okolia. Povodne menili koryto rieky, obnažovali kolmé hlinené brehy, presúvali štrk a tvorili riečne ostrovy. Presne takéto špecifické miesta potrebujú na svoje hniezdenie viaceré vtáky chránené v európskom meradle – brehuľa hnedá, rybárik riečny aj rybár riečny.
Začiatkom 20. storočia však ľudia začali Moravu regulovať. Tok napriamili a odrezali ho od bočných ramien. „Skrátili ho o 18 kilometrov,“hovorí Tomáš Olšovský, riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Záhorie. Brehy sa spevnili betónovými kockami.
V bočných ramenách prestali byť vhodné podmienky na rozmnožovanie rýb aj obojživelníkov. Voda sa do nich nedostane, rýchlo odtečie do Dunaja hlavným korytom. Koryto sa postupne zahlbuje nižšie a nižšie, zatiaľ čo bočné ramená ostávajú v pôvodnej nadmorskej výške. Krajina sa vysušuje.
Rieka v regulovanom koryte už nepresúva štrk a nevytvára riečne ostrovy. Rybáre sa presťahovali na umelé ostrovy, ktoré im ochranári vytvorili na vodnej nádrži Gabčíkovo.
Ani brehule a rybáriky by už na Slovensku bez ľudskej pomoci nehniezdili. Potrebujú kolmý hlinený breh, do ktorého si vyhrabávajú nory. Do betónových kociek a dlažieb to nejde. Na Morave sa však našlo aspoň obmedzené riešenie. Kolmé brehy na dvoch malých úsekoch chystajú pred hniezdnym obdobím ochranári s vodohospodármi.
BREHÚĽ JE MÁLO, LEBO NEMAJÚ KDE HNIEZDIŤ
S pracovníkmi Správy Chránenej krajinnej oblasti Záhorie mám dohodnuté stretnutie za Malými Levármi. Prichádzam prvá a prezliekam sa do nepremokavého oblečenia a gumených čižiem. Ticho zrazu prerušujú neomylné zvuky z neďalekého lesa. Vydávajú ich žeriavy. Tie na Záhorí zahniezdili len nedávno a milujú pokoj, preto treba mať šťastie na to, aby ich človek počul či dokonca videl. Takto zreteľne a dlho ich počujem po prvý raz.
Ďalej k Morave sa dá pokračovať len terénnym autom. Neďaleko rieky vyberáme lopaty, rýle a čakan. Z okraja hlineného valu zoskakujeme do ďalšej hliny tesne nad hladinou. Úlohou nasledujúcich hodín bude „predĺžiť” tento val na kolmý útes, taký vysoký, aby od brehu nemohla k hniezdam vyskočiť líška alebo kuna.
Kde sa tu nabral hlinený val, keď breh Moravy je spevnený? Tomáš Olšovský vysvetľuje, že hlinu sem dlhodobo naplavuje rieka. Od betónových kociek nás delia tri-štyri výškové metre. Val je však zarastený trávou a kríkmi, chýbajú pravidelné povodne, ktoré by ich odstránili a umožnili vtákom prístup k hlinenej stene. Voda tu takto pripravila vhodné podmienky na ich hniezdenie len na jednom mieste. Ďalšie dva úseky budujú v rámci projektu LIFE BeeSandFish štátni ochranári, mimovládni ochranári z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia a Slovenský vodohospodársky podnik.
Tieto lokality ležia nad a pod existujúcim hniezdiskom, brehule sa teda budú mať kam rozširovať. „Vtáky to zvyčajne objavia rýchlo. Už sme takéto kopané svahy robili pri ústí rieky Myjavy do Moravy. Okamžite tam bolo asi 200 brehúľ,“hovorí ornitológ Rudolf Jureček.
Vodohospodári už pomocou bagra urobili hrubé práce. Pokosili trávu a vybagrovali hlinu tak, aby tvorila útes. Zvyšok však treba dorobiť ručne. Krompáčom kopeme do spodku hlinenej steny a potom mäkkú hlinu presúvame lopatami dostatočne ďaleko za chrbát. Spodok sa ešte zarovnáva rýľom, aby na svahu neboli žiadne stupienky uľahčujúce predátorom prístup k norám.
„Brehuľa vždy hniezdi v strmých vyvýšených brehoch, kde si vytvára nory. Okrem toho potrebuje z času na čas novú stenu, lebo po niekoľkých rokoch sa tam rozmnožia parazity,” hovorí ornitológ Rudolf Jureček.
Brehule hnedé pripomínajú lastovičky. Majú biele bruško a hnedý chrbát, no sú menšie ako lastovičky či belorítky. Sú rovnako ako ony sťahovavé vtáky, ktoré sa živia hmyzom, preto na zimu odlietajú do Afriky. Vzácne sú práve preto, že ich tu hniezdi už len málo.
Brehule prilietajú v apríli a hniezdia v máji. Mávajú približne štyri mladé. Okrem brehúľ využívajú kolmé brehy na hniezdenie aj včeláriky a rybáriky. Včelárik je pestrofarebný vták, ktorý rád hniezdi aj v pieskových útesoch, no nepohrdne ani týmito. Tiež sa živí hmyzom a na zimu odlieta.
Rybárik riečny je podobne nápadný vták ako včelárik, no
na Slovensku ostáva po celý rok, pretože jeho hlavnou potravou sú ryby. Ak mu domovská lokalita zamrzne, presunie sa k tečúcej vode, napríklad k Dunaju.
Všetky tieto druhy sú dáždnikové. Znamená to, že okrem nich tento biotop využíva mnoho ďalších živočíchov, napríklad veľa druhov hmyzu.
Naplavenú stenu netvorí len hlina, ale aj piesok. Piesok sa odhadzuje oveľa ľahšie. Vrstvy sa striedajú a vytvárajú štruktúru pripomínajúcu mramorový koláč. Tomáš Olšovský vysvetľuje, že každá piesková vrstva predstavuje povodeň a taká poriadna tu nebola už 15 rokov.
Oneskorená jarná povodeň však môže vtáky ohroziť. „V máji, keď hniezdia, už obvykle býva po jarných povodniach z topiaceho sa snehu.“Nejde len o to, čo príde po rieke zhora, hladina sa tu dvíha aj vtedy, ak je povodeň na Dunaji a vysoká voda sa tlačí späť do Moravy.
Tento rok zatiaľ veľká voda neprišla a ochranári vďaka nepredvídateľnému počasiu a čoraz extrémnejším priebehom zrážok nevedia, čo môžu čakať. Ak sa priženie povodeň, nory vyplaví, nebude sa dať nič robiť.
PARADOX ŽELEZNEJ OPONY
Nachádzame sa v chránenej krajinnej oblasti Záhorie. Pri tomto type chráneného územia je dôležité zachovať nielen vzácne druhy a biotopy, ale aj charakteristický ráz krajiny. Tu je to lužná krajina s mäkkými a tvrdými lužnými lesmi, s mŕtvymi ramenami, so zaplavovanými lúkami a s mokraďami. Tieto miesta sa zachovali relatívne neporušené, ak si odmyslíme reguláciu vodného toku, aj vďaka tomu, že tadiaľto viedla železná opona, hranica medzi Východom a Západom.
Miesto, kde teraz kopeme, je zároveň územím európskeho významu – Gajarské alúvium Moravy. Rieka Morava je samostatným územím európskeho významu. Žije tu veľa druhov vodného vtáctva, okrem žeriavov bučiačik močiarny, volavky biele či kačice divé. Z dravcov sa tu dá vidieť haja červená, haja tmavá, sokol rároh alebo orliak morský. Žijú tu aj bobry a netopiere.
„Zo zástupcov hmyzu sa tu nachádza vzácna vážka jasnoškvrnná. Žijú tu chrobáky fúzač veľký, plocháč červený či pižmovec hnedý, ktoré sú viazané na odumreté drevo. Vo vodných biotopoch žije pijavica lekárska, ktorá je čoraz vzácnejšia,” vymenúva Tomáš Olšovský.
Vo zvyškoch ramien s plytkou vodou, ktoré sú čiastočne zarastené vegetáciou, žijú významné nížinné druhy ako mlok dunajský alebo žabka kunka červenobruchá. A ryby. „Rieka Morava je jednou z najvýznamnejších riek, čo sa týka množstva rôznych druhov rýb. Jednak tie, ktoré sú viazané na prúdiacu vodu, napríklad kolok veľký, hrebenačka balónová, hrebenačka pásavá, hrúz bieloplutvý.
A potom ryby, ktoré majú rady bahnité dno,“hovorí zoológ Jozef Tomeček.
Ako typický príklad uvádza číka európskeho a blatniaka škvrnitého. „Blatniak je starobylá ryba príbuzná šťuke, je viazaná na biotopy, ktoré sú dosť ohrozené, najmä teraz, keď v krajine chýba voda.“
Nielen vtáky, ale aj ryby by potrebovali, aby sa Morava vrátila do prirodzenej podoby. Pre niektoré druhy je dôležitý štrkový breh, kde je pomalší prúd, teplejšia voda a nedostanú sa tam predátori.
Jozef Tomeček hovorí, že veľa druhov rýb potrebuje aj prepojenie medzi hlavným tokom a bočnými ramenami, ktoré tu dosť chýba. Chodia sa do nich rozmnožovať a mladé ryby navyše nemajú takú silu, aby vedeli plávať v prúde. Vo vode, ktorá sa povylieva pri záplavách, majú aj dosť potravy. Záplavy sú však teraz sporadické, náhle a nepravidelné.
Momentálne sa pripravujú viaceré projekty zamerané na obnovu pôvodnej ramennej sústavy a jej napojenia na hlavný tok. Takéto pokusy už boli, no stroskotali. Keďže rieka leží nižšie než mŕtve ramená, darmo prebagrovali ich ústie, vždy sa opäť upchalo nánosmi. Podľa Tomáša Olšovského bude najlepším riešením úplná obnova pôvodných meandrov. Nasmerovať rieku tam, kde tiekla predtým.
„Tadiaľto tieklo rameno,“mávne Tomáš Olšovský rukou k rozľahlej lúke, ktorá je pred nami. „Vodu by sme pustili doň a tento úsek,“– ukáže na súčasné koryto – „by sa odstavil.“
V oblasti Moravského Jána je už spracovaná dokumentácia k meandrom, ktoré by sa mohli obnoviť ako prvé. Financovalo by sa to z plánu obnovy. V menšej miere sa takéto opatrenia už podľa Olšovského realizovali na rakúskej strane Moravy. Odstránilo sa opevnenie brehu, kamenné prehradenia aj dlažba. Výsledkom je prirodzený breh. Okrem toho v úseku, kde Morava ústi do Dunaja, obnovili aj vnútornú ramennú sústavu.
Kľúčová je dohoda s vlastníkmi pozemkov a slovo má aj hraničná komisia. Slovný opis hranice hovorí, že hranica vedie stredom rieky Morava. Bude potrebné dohodnúť sa na tom, že hranica ostane, kde je, bez ohľadu na to, kde práve bude rieka.
Asi po troch hodinách práce brigády teplota stúpla a hlina sa začína lepiť na náradie. Ochranári si doteraz pochvaľovali, že praktická ochrana prírody je oveľa príjemnejšia než tá za počítačom. No dnes to už ďalej nejde, hlina ostáva na lopate a nedá sa odhadzovať, len zoškriabať. Našťastie, drvivú väčšinu práce sme stihli. Dvojfarebné útesy sú pripravené, brehule a rybáriky môžu prísť hniezdiť. Kto by ich chcel vidieť, môže sa vybrať na jarný splav Moravy a na 56. riečnom kilometri sa pozerať doľava.