Deti do roka sa nedajú rozmaznať
Má dieťa spať samo? Čo znamená plač? Môže s nami bábätko manipulovať? Psychologička a neurovedkyňa vysvetľuje fakty a mýty o výchove Kedysi sa razila teória, že plač dieťaťa netreba brať príliš vážne – že ak mu nebudeme venovať pozornosť, odnaučí sa to. A
Dieťa by malo mať pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby, hovorí Jana Bašnáková, ktorá je spoluautorkou knihy Psychológia pre milujúcich rodičov.
Kedy sa dá spraviť prvá výchovná chyba?
Nerada hovorím o výchovných chybách, navodzuje to pocit, že výchova dieťaťa je nejaký test. Aj v našej knihe sa rodičom snažíme dať pocit pohody a vyvolať dôveru v samého seba. Že ako rodič môžem dôverovať vlastnej intuícii, a ak za sebou nemám ťažké traumy, dokážem dieťa dobre vychovať. Veľmi nerada hovorím, čo rodičia nemajú robiť, vyvoláva to neistotu.
Dôležité je, aby dieťa pred narodením a v prvom roku malo bezpečné prostredie, dostávalo primerane veľa podnetov, ktoré však dostane prirodzene. Dieťa má tendenciu samo sa prirodzene zdravo vyvíjať. Rodičia nech si dávajú pozor, aby na dieťa primerane reagovali a boli citliví na signály, ktoré vysiela – aby sme ho príliš často neignorovali, no zas ani nezahlcovali. Dávala by som si pozor aj na to, aby dieťa stále malo vo svojom okolí osoby, s ktorými si dokáže vytvoriť láskyplný vzťah.
Čo je to láskyplný vzťah?
To, keď má dieťa s najbližšími osobami vytvorenú vzťahovú väzbu – vzťah plný dôvery, v ktorom sa cíti bezpečne. Z výskumov vieme, že ak sa dieťa cíti v zásade bezpečne a má jednu či niekoľko osôb, ktoré sú v jeho živote stabilné a správajú sa k nemu citlivo, v zásade sa vyvíja dobre a dokáže prekonať aj náročné situácie.
Ide hlavne o to, aby dieťa malo pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby. Dá sa to dosiahnuť rôznymi spôsobmi.
Samozrejme, ak rodičia príliš trestajú cez vydieranie, odopieranie lásky a pozornosti alebo používajú telesné tresty, veľa kričia a je tam neustále stres, ide o faktory, ktoré môžu väzbu narúšať a pre ktoré sa dieťa necíti bezpečne.
Niektorí hovoria, že aj tak je jedno, ako sa k dieťaťu správame v prvom roku života, veď aj tak si to nebude pamätať…
Svojím spôsobom je to pravda – mnohí dospelí si nepamätajú veci, ktoré sa stali medzi druhým až štvrtým rokom života, voláme to detská amnézia. Odohráva sa to však na inej úrovni. Dieťa si možno nebude pamätať, či vôbec malo oslavu svojich druhých narodenín, ale jeho telo si akoby bude pamätať, či v ranom veku vyrastalo v bezpečí alebo nie. Telo vám to v dospelosti spočíta. Ak ste vyrastali v prostredí, ktoré nebolo bezpečné a nebolo predvídateľné a trebárs tam bolo násilie, v dospelosti môžete mať automatické reakcie na situácie, o ktorých ani neviete, odkiaľ prišli. Ide napríklad o situácie, ktoré väčšina ľudí vyhodnotí ako neutrálne, ale vy ich vnímate ako hrozbu. Prostredie nastavuje nervový systém dieťaťa.
V posledných rokoch sa veľmi veľa hovorí o dôležitosti bondingu a postupne na to reagujú aj pôrodnice, aj keď stále nie všetky. Je naozaj také dôležité, aby sa nahé dieťa hneď po pôrode priložilo na nahú hruď matky?
Dieťatko má prirodzený inštinkt, že ak ho tesne po pôrode priložíme na telo mamy, postupne sa „vyšplhá“hore, prvýkrát sa prisaje, s čím je spojený systém automatických správaní. Pre mamu aj dieťa to má veľmi priaznivé dôsledky. Spustí to kaskádu hormónov, vďaka ktorým má matka napríklad väčšiu šancu, že bude úspešne dojčiť alebo že bude citlivá na signály dieťaťa. Hoci je to niečo, čo je pomerne ľahko realizovateľné, nerobí sa to všade, aj keď nie je dôvod, aby sa to nerobilo.
Na druhej strane, zamilovanie sa rodiča do dieťaťa nie je niečo, čo musí prebehnúť hodinu po pôrode. Podľa rôznych výskumov pre viac ako polovicu párov trvá proces zamilovania sa do dieťaťa dni, týždne aj mesiace a je to úplne v poriadku. Dôležité je, aby rodičia nerezignovali, ak sa to nepodarí hneď po narodení. Pomalé „zamilovávanie sa“je to, keď s dieťaťom budú tráviť čas, budú v blízkom kontakte alebo sa mu budú pozerať do tváre.
Vieme, že benefity pripútania sa k dieťaťu sú mnohé – na biochemickej úrovni to závisí od hormónu oxytocínu, ktorý nám rodičom veľmi uľahčuje život. Napríklad nám pomáha lepšie spoznať signály dieťaťa. Dokonca ak mama, ktorá má vyššiu hladinu oxytocínu, počuje plač dieťaťa, na rozdiel od nerodiča v nej plač nevyvoláva paniku, ale empatiu. Aj otcovia – čím viac času trávia s dieťaťom, tým viac oxytocínu im koluje v tele a tým viac majú radosť z hry s dieťaťom.
Proces, ktorý naštartuje raný bonding, rodičom aj bábätku uľahčí spoločný štart do života, no ak sa to nepodarí, máme mnoho príležitostí na nápravu.
Mnoho ľudí sa bojí, že to zamilovanie nepríde. Je toto odkaz pre nich, že oxytocín ich zachráni?
Výchova je vždy náročná, určite prídu momenty, keď si poviete, že by ste radšej niekde boli s kamarátmi. Oxytocín to však výrazne uľahčuje. Môžem to potvrdiť na sebe – keď som mala malinké bábätká, ich plač mi znel úplne inak, ako keď teraz počujem cudzie bábätko. Hlavne u otcov, ktorí nezažili tehotenstvo a pôrod, je dôležité, aby s dieťaťom trávili čas. Ak to nerobia, oxytocín sa im v takej miere nevylučuje.
Hovoríte však, že ani po mesiacoch nie je neskoro. Môžeme tým upokojiť ženy, ktoré plánovali bonding, no museli absolvovať cisársky rez a dieťa sa k nim teda dostalo často až po 24 hodinách?
Nechcem to relativizovať a povedať, že je to úplne jedno, lebo prvý kontakt naozaj naštartuje procesy a je to výrazné uľahčenie. Ženám, ktorým to nebolo dopriate, často trvá dlhšie, kým si k dieťatku vytvoria vzťah. Môže im to trvať dlhšie a môžu mať problémy aj s naštartovaním dojčenia. Ak sme tvoriví, nie je problém mať bonding ani po cisárskom reze, v niektorých nemocniciach priložia bábätko k tvári alebo na nahú hruď otca. Ak sa to však nepodarí, nie je to koniec sveta a niečo, čo mám do konca života ľutovať.
Mnoho rodičov si pripraví pre novorodenca postieľku, no mnohí ju nikdy nevyužijú. Patrí dieťa do postieľky či do postele k rodičom?
Deti spia v rôznych kultúrach rôzne a drvivá väčšina z nich má zdravý spánok. Razíme tézu, že pokiaľ má dieťa bezpečný priestor na spanie, je vyspaté a čulé, má spať tak, aby bolo spokojné ono aj rodina. Pre mnohých rodičov práve spoločné spanie, hlavne na začiatku, výrazne uľahčuje nočné dojčenie. Bábätko upokojuje dych mamy aj vôňa niekoho, koho pozná. A aj mama sa často lepšie vyspí.
Na druhej strane sú rodiny, kde to jednoducho nejde, pretože majú napríklad ďalšie malé deti. Alebo sú ženy, ktoré sa nevyspia, ak je pri nich bábätko, lebo sú celú noc v strehu. Sú aj rodiny, kde s tým partner nesúhlasí. Vtedy je dôležité, aby celá rodina bola uzrozumená s tým, ako sa to bude diať.
Nedá sa teda paušálne určiť, či je lepšia samostatná posteľ alebo spánok s rodinou. S dvomi výnimkami – ak spí rodina spolu, musí to byť naozaj bezpečné. A nie je vhodné, aby úplne malé
dieťa bolo v samostatnej posteli v samostatnej izbe, treba ho počuť a ideálne aj vidieť a cítiť.
Čo je to detský plač?
Jeden z prvých zvukov, ktoré dieťa vydá, a zo začiatku jeden z mála jeho komunikačných nástrojov. Kedysi sa razila teória, že plač dieťaťa netreba brať príliš vážne – že ak mu nebudeme venovať pozornosť, odnaučí sa to. Alebo ľudia hovorili, že je len rozmaznané. Mnohé výskumy však ukázali, že tento predpoklad nie je správny. To hlavné, čo má rodič robiť, je citlivo reagovať na signály dieťaťa, a v začiatkoch je jedným z hlavných signálov plač. Rodič sa postupne naučí rozoznávať, o aký plač ide. Plač vždy vyjadruje nejakú potrebu a na začiatku treba brať vážne úplne každý, kým sa rodič nenaučí, čo ten-ktorý vyjadruje. Neskôr už vie, kedy len mrnká, kedy je frustrované a môže si dovoliť počkať, nech sa naučí samo trochu upokojiť. Keď však je v panike a je to poplach, treba zasiahnuť hneď. Nikdy by však nemal ignorovať signály vlastného dieťaťa a plač je jedným z takých signálov.
Veľmi veľa výskumov dokazuje, že dospelí, ktorých rodičia boli citlivejší, sú na tom rozumovo, emočne a dokonca aj fyzicky lepšie – majú lepšiu imunitu či menej kardiovaskulárnych chorôb. Rodičia reagovaním na plač priamo ovplyvňujú vývin detského mozgu, určí sa tým napríklad to, ktoré gény sa „zapnú“a „vypnú“alebo koľko receptorov využívajúcich oxytocín bude mať dieťa v mozgu.
Citlivým reagovaním dieťaťu naozaj pomáham. Neznamená to však, že musím od narodenia až do konca puberty všetkému vyhovieť. Plačom mi dieťa dáva najavo svoju potrebu a tú potrebu sa buď môžem snažiť splniť, alebo to môžem nechať na dieťa, ak viem, že to už dokáže samo.
Ako máme rozumieť tomu, že novorodenci v sirotincoch neplačú?
Samozrejme, netýka sa to každého sirotinca a u nás ani nie je dovolené, aby najmenšie bábätká boli v nejakých inštitúciách. Asi narážate na to, že keď v Rumunsku padol komunistický režim, zistilo sa, ako fungovala populačná kontrola – nebola žiadna. Ženy boli podporované, aby mali veľa detí, ale keďže sa o ne nemali ako postarať, vzniklo veľa inštitúcií, do ktorých deti mohli odložiť. V mnohých síce deti dostávali jesť aj ošatenie, ale nikto sa im nevenoval. Bola to postieľka na postieľke bez stálej opatrovateľky. Ukázalo sa, že pokiaľ zo sirotinca neboli odobrané dostatočne včas, v neskoršom živote mali veľmi vážne problémy s emocionalitou, pamäťou, pozornosťou či učením sa. To nám poukazuje na fakt, že dieťaťu vyslovene škodí, ak naň nereagujeme. Nestačí ho nakŕmiť a prebaliť, ale treba reagovať na jeho signály. Najviac sa aj tak naučí z toho, že má pri sebe dospelého, ktorý naň dokáže reagovať a zrkadlí jeho emócie.
Dá sa to zjednodušiť takto: som dieťa, plačem, ale nikto nepríde, tak nabudúce už nebudem plakať – veď načo? A môže sa to s ním niesť celý život, že sa potom domnieva, že naň nikto nemyslí, že ho nik nemá rád?
Naučia sa bezmocnosti – že svoje prostredie nedokážu nijako kontrolovať, je nepredvídateľné a nemá zmysel volať o pomoc. To, že neplačú, však neznamená, že im je dobre. Zistilo sa, že takéto deti sú v neustálom strese, lebo dieťa je evolučne nastavené tak, že potrebuje, aby naň niekto reagoval.
Od staršej generácie často počuť rady, že dieťa treba nechať vyplakať samo v izbe, potom zaspí a nabudúce bude aj samo dobre zaspávať. Čo si o tom myslíte?
Nie je to len staršia generácia, v niektorých krajinách je aj v súčasnosti normálne rozmýšľať o spánku detí tak, že ich naň treba trénovať. Niektorí ľudia chcú docieliť, aby dieťa samo zaspávalo, tým, že nereagujú na jeho plač pri zaspávaní. Na základe výskumov je však veľmi ťažké povedať, či je to vyslovene dobré alebo vyslovene zlé, pretože ani pre jednu stranu nemáme dostatočne presvedčivé výskumy.
Na druhej strane nemáme žiadne dôkazy, že vyplakaním sa dieťa naozaj naučí samo upokojiť. Samoupokojenie vyžaduje schopnosti, ktoré ešte nemá, tie sa vyvíjajú pomerne dlhý čas v prvom roku života a aj neskôr. A vyvíjajú sa skôr tým, že je dieťa v bezpečnom prostredí. Vyplakanie je niečo, čo síce u mnohých detí pravdepodobne funguje, na druhej strane však nevieme, aké to má dlhodobé účinky. A niektoré deti budú plakať aj desiatu noc. Často sa stane, že ak dieťa takto „natrénujeme“, niečo sa zmení, napríklad sa naučí loziť a celý spánkový tréning bol zbytočný, pretože sa znova začne budiť.
Niekedy stačí len chvíľu počkať alebo zmieriť sa s tým, že štvormesačné dieťa nemá prespať celú noc, dokonca je bežné, že ani ročné dieťa neprespí celú noc. Veď aj dospelí sa v noci budia, len sa väčšinou sami dokážu uspať.
Ak už máme potrebu spánok dieťaťa nejako nastavovať – napríklad vstávame do práce – snažíme sa o malé zásahy. Napríklad dieťa sa často prebudí medzi spánkovými cyklami, teda zhruba každých 90 minút, vtedy ho nezačnem hneď dojčiť, ale počkám, či sa chce naozaj dojčiť, alebo či len troška pomrnká a znova zaspí. Menšie zásahy sú „bezpečnejšie“.
Plačú naozaj niektoré deti viac ako iné? Dokonca o tých, ktoré plačú menej, ľudia hovorievajú, že sú „dobré“, a tie, ktoré plačú viac, sú zase „zlé“.
Áno, niektoré naozaj plačú viac, ale vôbec to nehovorí nič o ich charaktere, či sú dobré alebo zlé. Každé dieťa má iný temperament, teda vrodené základy svojej neskoršej povahy. Niektoré deti napríklad neznášajú zmeny, a to aj dobré zmeny ako nová hračka. Niektoré sú nadšené, iné sa rozplačú, lebo je to nová situácia. Niektoré deti jednoducho viac plačú, to však neznamená, že by sme to mali brať osobne, že nám dieťa chce robiť zle alebo s nami manipuluje. Je to prirodzená variabilita medzi ľuďmi. Deti plačú, lebo je to ich komunikačný nástroj. Potrebujú nám vtedy niečo povedať, často niečo o svojich potrebách.
Čo s dieťaťom, ktoré viac plače?
Ak naňho budeme citlivo reagovať a snažiť sa prísť na to, čo je jeho potreba, nebude plačlivé navždy. Dokonca sa ukazuje, že veľmi citlivé deti majú takpovediac výhodu, lebo rodič sa im viac venuje. Naopak, dieťa, ktoré je jednoducho vychovateľné, si často ani netreba všímať. A potom z detí, ktoré viac plačú, vyrastú veľmi citliví dospelí v pozitívnom zmysle slova. V malom množstve prípadov však môže byť veľmi intenzívny neutíchajúci plač príznakom problému, ktorý musíme riešiť.
Má plač vždy dôvod?
Pre dieťa áno, no nie vždy s tým rodič vie niečo urobiť. Hlavne na začiatku sa môže stať, že novorodenec plače a my to nevieme vyriešiť, lebo dieťa má všeobecný pocit nepohody alebo je prestimulované a nevie zaspať. Vždy je dôvod brať plač vážne, no niekedy stačí, aby sme tam boli s ním a čakali, ako sa to vyvinie. Nedokážeme to vyriešiť a je to tak v poriadku.
Stále sa rozprávame o dieťati do roka života. Niektorí tvrdia, že aj takéto deti nás plačom chcú zmanipulovať, aby dostali pozornosť.
Takéto dieťa nevie manipulovať. Naozaj to dokáže až vtedy, keď má približne štyri roky. Ani dvoj- či trojročné dieťa vás stále nevie oklamať. Napríklad je zamazané od čokolády, ale bude tvrdiť, že ju nejedlo, ale vôbec mu neprekáža, že všade vidno stopy. Nerozumie tomu, že vy máte inú perspektívu. Keď som svojmu synovi povedala, že teraz nejeme keksíky, on reagoval: „Tak sa teraz nepozeraj“. Nerozumejú, čo sa odohráva v hlave rodiča, a nevedia, ako jeho myšlienky ovplyvniť vo svoj prospech. Na druhej strane, už aj ročné dieťa vie, že keď zaplače, niekto príde, a dokáže s tým pracovať. Manipulácia tam však nie je. Toto trošku zazlievam staršej generácii, tiež som sa napočúvala, že ma dieťa len manipuluje a že sa nemám dať.
Tiež sa hovorieva, že ak dieťa dostane veľa pozornosti, bude rozmaznané. Dá sa dieťa rozmaznať v prvom roku života?
To je tiež mýtus, veľmi sa toho bojíme, ale v skutočnosti ani nevieme povedať, čo je to rozmaznané bábätko. Také bábätko v podstate neexistuje. Bábätko potrebuje, aby sme naň reagovali, no čím je staršie, tým pomalšie si môžeme dovoliť reagovať, a nie vždy musíme splniť to, čo chce. Napríklad keď chce niečo nebezpečné, tak mu to nesplníme a chvíľu bude plakať.
Nevieme ho však rozmaznať tým, že mu venujeme pozornosť. Dieťa vieme rozmaznať tým, že mu nedovolíme byť samostatným alebo že ho nenecháme veci vyskúšať, čím mu ukážeme, že mu nedôverujeme. Keď sa ho pýtame, čo chce, ale potom ani nepočúvame, čo povedalo. Keď všetko robíme zaň. Bábätká veľmi rady robia veci samy, aj keď im to nejde. Ideálne je všimnúť si, čo dieťatko už vie, a postupne to podporovať. Napríklad keď sa učí jesť, necháme ho držať lyžičku, postupne si môže naberať samo. Je to veľmi dlhý proces, ale po každom úspechu sa dieťa naučí, že je schopné a kompetentné. Ak však všetko robíme zaň, napríklad ho obliekame do troch rokov alebo nerešpektujeme jeho vôľu, skôr takto vychováme rozmaznané, nesamostatné dieťa. Keď zaň o všetkom rozhodujeme a nenecháme mu zážitky samostatnosti. Ak to dieťaťu dovolíte, odmení sa tým, že naozaj bude samostatné. Samostatnou témou sú hranice, ktoré môžeme začať dieťaťu dávať už aj v prvom roku, no veľmi citlivo a postupne.