Obnovené spojenectvo demokracií nemusí vojnu na Ukrajine prežiť
Spojené štáty a Európa sa tak ako v minulosti spojili, aby podporili Kyjiv, no už dnes sa prejavujú trhliny v ich solidarite. Nie každý je ochotný robiť všetko, čo robí ten druhý
Celá táto nejednoznačnosť ukazuje, že predvídateľné postoje z čias studenej vojny sa dnes čakať nedajú. Je, skrátka, ťažké predvídať, ktoré národy zaujmú aký postoj k danej medzinárodnej otázke.
Rusko napadlo a devastuje Ukrajinu bez toho, že by ho susedná krajina akokoľvek provokovala. Väčšina krajín Severoatlantickej aliancie, chvalabohu, pod vedením USA (pred dvomi rokmi sme od Bieleho domu nemohli očakávať nič) sa pripojila k odsúdeniu agresie prezidenta Vladimira Putina. Niektoré poskytujú aj vojenskú pomoc.
Napriek tomu, pokiaľ ide o politickú reakciu, v Európe ani inde neexistuje nič ako jednomyseľnosť. Staré istoty studenej vojny, precízne pripravené plány na vytvorenie spoločných scenárov konfrontácie medzi Sovietskym zväzom a Západom už neexistujú.
SAMÉ VÝHRADY
Zdá sa, že Francúzsko je nebezpečne blízko k tomu, aby za prezidentku zvolilo Marine Le Penovú, ktorá otvorene obdivovala Putina a minulý týždeň vyzvala na zblíženie s Ruskom, keď sa vojna na Ukrajine skončí. Pred druhým kolom volieb, v ktorom sa stretne so súčasným prezidentom Emmanuelom Macronom, údajne hovorila o vyvedení Francúzska z integrovanej armády NATO a odmieta tvrdenia Západu o ruských zverstvách na Ukrajine.
Novozvolený maďarský premiér Viktor Orbán ostro kritizuje kyjivskú vládu. Nemecko tvrdí, že podporuje akcie NATO, ale zatiaľ neposkytlo zmysluplnú vojenskú pomoc a financuje Putinovo vojnové úsilie tým, že pokračuje v nákupe jeho plynu a ropy.
Izrael sa nápadne dištancuje od NATO, pretože považuje svoj obranný vzťah s Ruskom za príliš dôležitý na to, aby riskoval. India nadšene nakupuje zľavnenú ruskú energiu a odmieta zaujať stanovisko po boku Západu, a to aj napriek jej údajnej podpore aliancie Quad pod vedením USA, ktorej cieľom je obmedziť dlhoročného rivala – Čínu.
Rovnako odmieta postoj NATO aj Pakistan, ktorý sa len zriedkavo zhodne s Indiou aj na tom, či je pondelok alebo utorok. Imran Khan, dnes už bývalý predseda vlády, sa dôrazne pýtal západných veľvyslancov: „Sme vaši otroci, aby sme plnili vaše rozkazy?
Južná Afrika bráni Rusko. Brazília a Mexiko sa odmietli pripojiť k uvaleniu sankcií, pričom mexický prezident ponúkol odôvodnenie, ktorého cieľom je nikoho neuraziť: „Chceme mať dobré vzťahy so všetkými vládami na svete“.
Čína, ktorá nie je ochotná rozísť sa s Ruskom, nikdy nezakolísala vo svojom deklarovanom záväzku použiť silu na presadzovanie základných národných záujmov.
PREDVÍDATEĽNOSŤ NEČAKAJTE
Starý globálny poriadok závisel od dvoch superveľmocí, ktoré mali vplyv na množstvo klientských štátov. USA mali veľký vplyv vo väčšine Latinskej Ameriky, rovnako ako Sovietsky zväz vo svojom východoeurópskom impériu i v niektorých štátoch Blízkeho východu. Až do konca 20. storočia sa aj také mocnosti strednej veľkosti ako Británia a Francúzsko mohli spoľahnúť na vlády mnohých bývalých kolónií, aby podporili ich zahraničnopolitické ciele. Dnes sa tento vplyv a dokonca aj možnosť dialógu drasticky znížili. De facto vládca Saudskej Arábie, odporný korunný princ Mohammed bin Salmán, je znechutený západnou kritikou jeho porušovania ľudských práv a odmieta zvýšiť produkciu ropy vo svojej krajine, aby tým zmiernil energetickú krízu.
Ďalší autokrat, turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, podporil v OSN odsúdenie Ruska za inváziu na Ukrajinu, ale odmieta sa podieľať na sankciách. Čiastočne to, samozrejme, odráža zložité vzťahy Turecka s Ruskom v občianskej vojne v Sýrii i turecký nákup ruských rakiet zem – vzduch S-400.
Celá táto nejednoznačnosť ukazuje, že predvídateľné postoje z čias studenej vojny sa dnes čakať nedajú. Je, skrátka, ťažké predvídať, ktoré národy zaujmú aký postoj k danej medzinárodnej otázke.
Aj keď naši politici a médiá zdôrazňujú, že najnovšiu ruskú agresiu „svet“odsúdil, oveľa väčšej časti národov, ako by sme radi priznali, sa toto odsudzovanie Ruska nepáči a pohoršujú sa nad údajnou aroganciou Západu. Niektoré sa nestarajú o Ukrajinu, ale obdivujú Putina za to, že vzdoruje západnej hegemónii, rovnako ako radi obchodujú s Čínou, napriek hroznému výsledku v oblasti ľudských práv.
Od prijatia Národnej bezpečnostnej stratégie Bieleho domu z roku 2002 sa svet posunul ďaleko, no nie smerom, ktorý väčšina z nás víta. Na tomto vrchole arogancie po studenej vojne USA vyhlásili, že existuje „jediný udržateľný model národného úspechu: sloboda, demokracia a slobodné podnikanie. Administratíva prezidenta Georgea W. Busha tvrdila, že podpora slobodných inštitúcií ponúka „najlepšiu šancu od vzniku národného štátu v 17. storočí na vybudovanie sveta, v ktorom veľmoci súťažia v mieri namiesto neustálej prípravy na vojnu“.
GLOBÁLNY NEPORIADOK
Tá túžba bola obdivuhodná. Odvtedy sme však zistili, že zatiaľ čo takýto prístup vyhovuje spoločnostiam, ktoré silne prosperujú zo slobody, technológií, podnikania a liberalizmu, absolútne nevyhovuje tým, ktorým takéto zručnosti chýbajú alebo takéto slobody odmietajú.
Štatistici nám hovoria, že merané počtom ľudí, ktorí zomierajú v konfliktoch, sa svet stáva menej násilným miestom. To môže byť pravda, ale takéto čísla neberú do úvahy stovky miliónov ľudí, ktoré sa musia podriadiť útlaku pre inštitucionalizovanú hrozbu násilia.
Vstúpili sme do éry globálneho neporiadku, do multipolárneho vesmíru, ako bolo štandardom počas veľkej časti histórie pred druhou svetovou vojnou, ale zmizlo to v priebehu nepriateľskej jadrovej stability, ktorú vytvorila studená vojna.
Veľký historik z Yaleovej univerzity Paul Kennedy, autor knihy Vzostup a pád veľmocí, vo svojej novej knihe o boji na mori v rokoch 1939 – 1945 poznamenáva, že také kaleidoskopické obdobie zmien v medzinárodných vzťahoch, aké nastalo medzi júnom 1940 a decembrom 1941, nenastalo nikdy.
Na začiatku boli Francúzsko a Británia vo vojne s Nemeckom, zatiaľ čo Stalin bol Hitlerovým efektívnym zločineckým partnerom. Potom vypadlo Francúzsko a pridalo sa Taliansko, aby sa postavilo proti Británii. Potom Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, ktorý sa náhle stal spojencom Británie. Potom Japonsko zaútočilo na americké a európske impérium, čo viedlo k tomu, čo Winston Churchill nazval „Veľká aliancia“.
Toto neľahké partnerstvo, ktoré spôsobilo, že starý premiér smutne poznamenal, že jedinou vecou, ktorá je horšia ako boj so spojencami, je boj bez nich, pretrvalo až do porážky Talianska, Nemecka a Japonska.
Potom sa však Sovietsky zväz stal nepriateľom Západu a zostal ním až do roku 1991, pričom ho do veľkej miery sprevádzala Čína. Táto situácia sa sotva dala opísať ako šťastná alebo priateľská, pretože svet žil v tieni jadrového Armagedonu. Ale vytvorilo to stabilitu, na ktorú sa pozerajú s nostalgiou mnohí moderní štátnici a velitelia.
AMERICKÁ ERÓZIA
Dnes sú staré spojenectvá neisté a vytvárajú sa nové partnerstvá, a to spôsobom menej predvídateľným, a teda nebezpečnejším ako kedykoľvek od druhej svetovej vojny. Najväčšou zmenou od rozpadu Sovietskeho zväzu je, samozrejme, pokles vnímanej dominancie USA.
V roku 1992 som Rayovi Seitzovi, vtedajšiemu skvelému americkému veľvyslancovi v Londýne, hovoril, ako by sme si mohli usporiadať život vo svete s jedinou superveľmocou. Seitz predvídavo odpovedal: „Vaša otázka predpokladá, že Spojené štáty sú ochotné túto úlohu plniť.“
Navyše, v nasledujúcich troch desaťročiach sa síce vojenská sila USA nezmenšila, no ostatné národy dramaticky vyrástli. Dnes si kladieme otázky, ktoré boli na prelome tisícročí nemysliteľné – otázky o amerických prostriedkoch a vôli zvíťaziť.
V roku 2018 výbor pre národnú obrannú stratégiu USA uznal, že sa „regionálna vojenská rovnováha vo východnej Európe, na Blízkom východe a v západnom Tichomorí posunula rozhodne nepriaznivým spôsobom“. Tieto trendy podkopávajú americkú schopnosť odstrašovať protivníkov, ale tiež dôveru amerických spojencov. Americká armáda môže mať problém vyhrať alebo by dokonca mohla vojnu proti Číne alebo Rusku prehrať.
Brad Roberts, riaditeľ Centra pre výskum globálnej bezpečnosti, v roku 2020 napísal: „Dôveryhodnosť USA sľubujúcich brániť svojich spojencov pred útokom a reagovať podľa potreby možno aj jadrovými zbraňami, ak budú ohrozené životne dôležité záujmy týchto spojencov, v posledných rokoch erodovala.“
Hoci z ruskej deštrukcie na Ukrajine možno odvodiť len málo dobrých správ, môže nás povzbudiť aspoň spôsob, akým mnohé vlády precitli a docenili nevyhnutnosť spojenectiev.
Dokonca aj niektorí republikánski priaznivci bývalého prezidenta Donalda Trumpa, ktorí sú inštinktívne izolacionistickí a spochybňujú prednosti NATO, sa zdajú ochotnejší uznať, že naša bezpečnosť – dokonca aj samotná americká bezpečnosť – musí závisieť od vzťahov s inými národmi, ktoré zdieľajú aspoň časť amerických hodnôt.
ZNOVUZRODENIE NATO
Henry Kissinger napísal: „Svetový poriadok nemôže dosiahnuť jedna jediná krajina sama… Jeho súčasti si môžu zachovať vlastné hodnoty, no potrebujú tiež nadobudnúť druhú kultúru, ktorá je globálna, štrukturálna a právna… Cieľom našej éry musí byť dosiahnutie tejto rovnováhy a zároveň obmedzenie rizika vojny.“
Britov od začiatku ukrajinskej krízy teší, že opäť vedú rozhovory so svojimi americkými náprotivkami, najmä v oblasti spravodajstva, a to intímnejšie než dovtedy. Šéfovia americkej Ústrednej spravodajskej služby a Národnej bezpečnostnej agentúry sú presvedčení, že šéfovia britskej Tajnej spravodajskej služby známejšej ako MI6 a Vládneho komunikačného ústredia GCHQ budú udržiavať ich tajomstvá v bezpečí a naopak.
Keď pred tromi rokmi Emmanuel Macron povedal novinárom, že „to, čo v súčasnosti zažívame, je mozgová smrť NATO“, mnohí z nás s ním súhlasili. Žiadne európske štáty okrem Spojeného kráľovstva a Francúzska neudržiavali seriózne ozbrojené sily, a dokonca aj tie strácali alarmujúcou rýchlosťou svoju silu.
Dnes sa takmer každý európsky štát prikláňa k NATO a sľubuje drastické posilnenie svojej obrany s vervou, aká bola pred Ukrajinou nemysliteľná. Fínsko a Švédsko po desaťročiach neutrality zvažujú vstup do Aliancie, a to možno už toto leto. Nemci, ktorí sa po roku 1991 fakticky odzbrojili, sa urýchlene zaviazali k masívnemu navýšeniu obranného rozpočtu.
To všetko vítajú tí z nás, ktorí berú bezpečnosť vážne, aj keď bude trvať roky, kým budú európske armády opäť schopné boja. Doposiaľ prisľúbená hotovosť bude stačiť len na opravu najkrikľavejších nedostatkov existujúcich zariadení, tankov, lietadiel a iných zbraňových systémov a na platy vojakov. No schopnosť armád to nezvýši.
BEZPEČNOSŤ NIE JE DANÁ
Okrem toho visí vo vzduchu veľká otázka, či európska jednota a sila vyplývajúca zo spoločného cieľa vydržia, keď sa konflikt na Ukrajine bude vliecť a keď bude pretrvávať globálna energetická kríza. Putin sa pozerá na západné spoločnosti s opovrhnutím, pretože nás považuje za dekadentných, na rozdiel od Rusov, ktorých mužnosť sa tak živo prejavila v devastácii Čečenska, Sýrie a najnovšie Ukrajiny.
Zdá sa, že mnohí z nás sú rozmaznaní. Na rozdiel od našich predkov zvyknutých na utrpenie a obete sme dlho považovali pohodlie, bezpečnosť a prosperitu za svoje práva od narodenia. Myšlienka, že máme povinnosť bojovať, uchýliť sa vo veľmocenskom konflikte k zbraniam, aby sme zachovali náš spôsob života, nepatrí do modernej západnej skúsenosti.
Musíme ešte raz uznať veľkú starú pravdu, že cenou za mier je neustála bdelosť spolu s ochotou bojovať, zabíjať a v prípade potreby aj zomrieť (alebo k tomu zaviazať aj iných) za obranu našich životných záujmov.
Po druhej svetovej vojne bolo vytvorených viacero medzinárodných inštitúcií (OSN, Medzinárodný menový fond a Svetová banka, po ktorých neskôr nasledovala Svetová obchodná organizácia) s cieľom pomáhať mierovému riešeniu sporov, podporovať voľný obchod v celom svete. Keď sa obzrieme späť, je pozoruhodné, koľko toho tieto orgány dosiahli a ako dlho sa ich morálna a ekonomická autorita uplatňovala.
Ale starý povojnový poriadok je preč a nedá sa vrátiť späť. Richard N. Haass, predseda Rady pre zahraničné vzťahy, napísal: „Krajiny na celom svete čoraz viac odolávajú americkému postaveniu prvej svetovej veľmoci… Tvárou v tvár silám, o ktorých majú pocit, že nad nimi majú len malú kontrolu a ktorými sa cítia ohrozené, či už ekonomicky, kultúrne alebo politicky, ľudia presadzujú svoju národnú identitu.“
Nie je naivné, aby tí z nás, ktorí sú oddaní slobode a demokracii, zdôrazňovali svoju túžbu po americkom líderstve. Na to, aby sme mohli v našom zlom svete robiť veci po svojom, sú stále potrebné svaly.
UŽ NEDOSIAHNEME VŠETKO
Daniel Deudney a G. John Ikenberry nedávno v časopise International Institute for Strategic Studies napísali: „Konečné prežitie demokracie v Amerike a v širšej oblasti bude závisieť od vytvorenia nového politického jadra, ktoré bude konfrontovať a prekonávať antiliberálne a protidemokratické sily, ktoré využil trumpizmus. Veľká väčšina Američanov bude musieť zanechať svoje vnútorné spory ohľadom rôznych slobôd a obmedzení a vytvoriť inú verziu „životne dôležitého centra“, ktoré… „bolo zriadené koncom 40. rokov 20. storočia s cieľom čeliť fašistickej pravici a komunistickej ľavici“.
Historik David Kaiser potvrdzuje to, čo je zrejmé, keď hovorí, že „riešenie problémov Ruska a Číny v štýle druhej svetovej vojne, teda ich dobytie, je zjavne nemožné“. Ale dodáva tiež: „Musíme prísť na to, čo môžeme urobiť a čo sme ochotní urobiť vojensky, aby sme zastavili ich expanziu.“
Na nový svet sa musíme pozerať s rozvahou, pretože je to nebezpečnejšie miesto ako v nedávnej minulosti. Ako historika ma však potešila úvaha, že veľké liberálne štáty dosahujú mimoriadne úspechy pri vytváraní stratégií na prekonanie tyranií, čo bolo najvýraznejšie vidieť v druhej svetovej vojne a v studenej vojne.
Čína aj Rusko budú potrebovať viac stimulov, aby sa v zahraničí správali lepšie, aj keď máme len mizivú vyhliadku, že doma sa stanú menej represívnymi spoločnosťami. USA a ich spojenci už nemajú silu dosiahnuť viac ako len časť toho, čo chceme, a to kdekoľvek na svete.
Západná diplomacia by sa mala snažiť vyhnúť tomu, aby sa tieto dve autokracie dostali do spoločného kúta vyvrheľov. Sú príliš veľké a nebezpečné na to, aby sme si dopriali takýto únik. Hoci to musí byť uprostred krviprelievania na Ukrajine bolestivé, je nevyhnutné pokračovať v rozhovoroch tak s Moskvou, ako aj s Pekingom.
Naša planéta bola počas väčšiny svojej civilizovanej histórie charakteristická geopolitickým neporiadkom a možno návrat k tomuto stavu nebude taký zlý, ako sa obávame. Je však tragédiou, že obnovená konfrontácia so superveľmocenskými nepriateľmi spôsobí obrovskú ranu tomu, čo by malo byť spoločnou výzvou pre ľudstvo: spolupráci, aby sa zabránilo tomu, nech zmena klímy nezničí našich potomkov, aj keď by sa tak malo udiať určite pomalšie ako v rámci jadrového konfliktu.
Musíme ešte raz uznať veľkú starú pravdu, že cenou za mier je neustála bdelosť spolu s ochotou bojovať, zabíjať a v prípade potreby aj zomrieť (alebo k tomu zaviazať aj iných) za obranu našich životných záujmov.