Láska ruská ako pirohy a vodka

Ako dnes čítať ruského velikána? Nad románom ZOO alebo Listy vôbec nie o láske od Viktora Šklovského

Vzime roku 1978 Viktora Šklovského v Moskve viackrát navštívila talianska slavistka Serena Vitale. Nahrávala s ním na audiokazety dlhý rozhovor o živote a literatúre. Keď sa klasika ruskej literárnej vedy opýtala, prečo ho mladí Moskovčania považujú za príslušníka sovietskeho kultúrneho establišmentu, urazil sa tak, že ju vyhodil do treskúcej zimy.

Nebol to jej jediný incident, o pár dní neskôr ju na ulici prepadli agenti KGB a zmlátili ju tak, že jej zlomili dve rebrá. Šklovskij vedkyni odporučil, aby sa radšej urýchlene vrátila domov. Našťastie, nahrávky sa zachránili a prepis neskôr vyšiel knižne pod názvom Svedok epochy. Šklovskij mal so ZSSR po šesťdesiatich rokoch bohaté skúsenosti, koniec-koncov, patril k mladým intelektuálom, ktorí režim pomáhali nastoliť.

UDANIA? NIKDY!

Jeden z najsčítanejších bádateľov za svoju dlhú a plodnú kariéru vytvoril ohromujúco rozsiahle dielo. Veľmi mladý spísal teoretické základy formalizmu, priekopnícke eseje o kinematografii, neskôr vytvoril rozsiahle beletristicko-interpretačné životopisy filmára Sergeja Ejzenštejna či románopiscov Tolstého aj Dostojevského.

Živil sa aj scenármi pre medzivojnové snímky Pudovkina a iných režisérov, najmä propagandistických dokumentov o budovateľských rokoch Sovietskeho zväzu. Serene Vitale v interview tvrdil, že jediné, čo za celý život nepísal, bola poézia a udania. Hlavne to druhé však bolo medzi sovietskymi intelektuálmi častým javom.

Jeden z jeho životných súpútnikov, ale aj protivníkov, slávny jazykovedec Roman Jakobson pôsobil podľa novších historických výskumov ako tajný agent najmenej dvoch mocností. Aj Šklovskij nadobudol s hrôzami diktatúry bohaté skúsenosti, dvoch bratov mu zavraždili a sestra zahynula počas petrohradského hladomoru v občianskej vojne.

Mnohí kamaráti skončili v gulagoch, iní zomreli umučení či zastrelení vo väzniciach. Aj Šklovskému dvakrát hrozila poprava, keď sa s boľševikmi opäť raz nepohodol. Ako vojenský komisár bol v čele automobilovej jednotky, ktorá viedla imperiálne revolučné výboje do Ukrajiny aj Perzie. Počas bojov ho dvakrát ťažko zranili.

Nadežda Mandelštamová síce v pamätiach spomína, že jeho moskovský byt patril počas stalinských čistiek k posledným útočiskám prenasledovaných, iné svedectvá ho však obviňujú z kolaborácie. Viackrát sa musel podrobiť zdrvujúcej sebakritike. Určite aj preto neskôr zavrhol svoje radikálne rané avantgardné stanoviská a v druhej polovici života tvorivo rozvíjal skôr oficiálnu marxistickú estetiku.

Držal sa v ústraní, k odporcom totality sa zásadne nevyjadroval a do konca života nekriticky velebil svoju vlasť.

NÁVRAT MODERNÉHO KLASIKA

Teraz sa po tridsaťročnej prestávke moderný klasik vracia do slovenského kontextu, kde bol v minulosti hojne zastúpený. Ruskí formalisti pestovali vrúcne vzťahy k Československu, dnes však už vieme, že zďaleka neboli len vedecké, ale aj výrazne politické a ideologické.

Krátky epištolárny román ZOO alebo Listy vôbec nie o láske (BRaK 2022, preklad

Kristína Karabová) u nás už raz vyšiel, ale len časopisecky, v češtine roku 1965 aj knižne.

Je to rafinovaná, a vonkoncom nie nevinná kniha. Fikcia sa komplikovane mieša s realitou, teória literatúry s autorskou praxou, skutoční ľudia s vymyslenými postavami. Šklovskij totiž nielen interpretoval diela iných, ale aj sám písal, hlavne memoárovú prózu (Spomienky na spomienky), pričom sa držal svojej koncepcie, čiže pracoval v kontexte iných diel a literárnej tradície, s vedomím ozvláštnenia a hlbokým chápaním toho, „ako je dielo urobené“.

Kým realistickejšie poňatá Sentimentálna cesta z rovnakého tvorivého obdobia vychádzala hlavne z obdivu k Laurencovi Sternovi, ZOO prináša poctu mestu a avantgarde. Dejiskom je Berlín, po Paríži druhé hlavné stredisko ruskej emigrácie v dvadsiatych rokoch minulého storočia.

Začiatkom roka 1922 Šklovského obvinili z kontrarevolučnej činnosti, preto dramaticky ušiel po zamrznutom mori do Fínska a odtiaľ do Nemecka. Okolo stanice metra ZOO vznikla ruská exilová kolónia s viacerými časopismi, divadlami, kabaretmi, politickými záujmami a prepletenými osudmi.

VYHNANSTVO A TÚŽBA PO NÁVRATE

Literatúru na úteku zastupovali Nabokov, Cvetajevová, Erenburg, Gorkij či Pasternak, ktorí si dokonca vytvorili svoj „klub pisatelej“. Miestni si už hovorili, že sa zrodil Charlottengrad. Dynamike metropoly zodpovedá závratné tempo prózy, prudké zvraty, strihy, technika montáže.

Šklovskij akcentuje erotickú a estetickú urbánnu skúsenosť, no tematizuje aj vyhnanstvo a túžbu po návrate, rozpory medzi slobodou a diktatúrou. Bláznivo – „láskou ruskou ako pirohy a vodka“– sa zamiluje do Elsy Trioletovej, ruskej židovskej autorky, neskoršej manželky Louisa Aragona. Jej sestra Lilja Brik, režisérka a sochárka, síce žila v manželstve, ale zároveň bola milenkou básnika Majakovského, ktorého Šklovskij velebil i zatracoval a desaťročia podrobne rozoberal.

Román sa tvári ako skutočná korešpondencia, ale skôr ide o provokatívnu aj ironickú hru so žánrom, ktorá sa viacerými vydaniami, úpravami a škrtmi (autor i cenzori) značne komplikuje. Niektoré pasáže poburujú, predovšetkým ospravedlňovanie revolučného násilia, či dokonca znásilňovania!? Niektoré skratkovité vety majú výpovednú silu aforizmov, iné šokujú sovietskym koloniálnym myslením. Vynikajú portrétne skice básnikov, prozaikov a umelkýň.

Kľúčový sa mi vidí tridsiaty list, adresovaný Všeruskému ústrednému výkonnému výboru. Rozprávač priznáva, že si cit aj ženu vymyslel, a prosí o povolenie vrátiť sa do Ruska bez trestu. „Všetko, čo bolo, je preč… Vzdávam sa.“Bojí sa, že ho zabijú, ale ani to nenapíše priamo, pomôže si starou legendou. Lúči sa s láskou i Európou, žiada o milosť. „Šialenstvo… samovražda… osud ruskej inteligencie… Ako koberec, ležal som ti pri nohách, Aľa!“Adresátom je však už milovaná i nenávidená štátostrana.

Román sa tvári ako skutočná korešpondencia, ale skôr ide o provokatívnu aj ironickú hru so žánrom, ktorá sa viacerými vydaniami, úpravami a škrtmi značne komplikuje. Niektoré pasáže poburujú, predovšetkým ospravedlňovanie revolučného násilia, či dokonca znásilňovania.