Srbi vytiahli ako paralelu k Buči lož o „zinscenovanom masakri“
Propaganda, srbská či ruská, vyrába mýty s dlhou životnosťou
Račak či Buča, mašinéria vojnovej propagandy sa opakovane uchyľuje k neobhájiteľným tvrdeniam a bezočivým lžiam, ktorým časť publika uverí.
Vtedy (január 1999) mali Albánci údajne prezliecť svojich zabitých gerilových bojovníkov za dedinčanov. Teraz (apríl 2022) mali Ukrajinci údajne zinscenovať mŕtvoly „záhadne“hýbajúce rukami, ktoré sú pritom obeťou bližšie nešpecifikovaných britských jednotiek.
Osnova sa mení, vymyslený príbeh ostáva. A mnohí mu veria.
Buča, Boroďanka, Kramatorsk, Mariupol, najnovšie Kreminna a iné miesta v Donbase sa ocitli a ešte ocitnú v dlhom rade mien ruských vojnových zločinov voči ukrajinským civilistom. Časť srbskej politickej a mediálnej scény ani teraz neváha vytiahnuť dávno uzavretý príbeh dedinky na juhu Kosova – volá sa Račak.
Srbský politický provládny bulvár Informer.rs priamo porovnáva Buču s kosovským Račakom. Portál cituje aj ministra obrany Aleksandra Vulina, ktorý vlani v decembri povedal, že v Račaku išlo o „veľkú lož a strašný falzifikát“a tvrdenie, ktoré bolo ,,urážkou celého ľudstva“. Zavádzajúci výraz „scenár Račak“použil v súvislosti s Bučou aj pomerne seriózny belehradský denník Politika.
O čo išlo v Račaku?
V zime 1998 – 1999, tri mesiace pred náletmi NATO, zvádzali v Kosove boje srbské policajné, vojenské a polovojenské jednotky s gerilovou Kosovskou oslobodzovacou armádou (UÇK). Obete boli na oboch stranách.
Keď 8. januára Albánci zabili v dedinke pri Štimlje troch srbských policajtov, očakávala sa tvrdá odveta. Tá aj prišla o týždeň neskôr. Srbi obkľúčili Račak, odkiaľ však pár hodín predtým UÇK ustúpila. Keď policajti vstúpili do dediny, objavili v pivnici jedného domu skupinu 30 albánskych chlapcov a mužov. Ako neskôr vypovedal 12-ročný chlapec pre organizáciu Human Right Watch (HRW), keď ich policajti objavili, dedinčania kričali: „Nestrieľajte, sme civilisti.“
Srbská polícia mala podľa HRW príkaz dospelých mužov v dedine zabiť. Do tretej popoludní 23 z nich zastrelili.
O pár hodín neskôr prišli do Račaku členovia Kosovskej overovacej misie (KVM) z OBSE a odviedli piatich zranených. Dedinčania si mysleli, že zvyšných mužov odviedli Srbi na policajnú stanicu do Štimlje, ale o pár hodín neskôr objavili ich telá. Bolo zrejmé, že väčšina obetí bola zabitá z blízkosti bez toho, aby kládli odpor. Niektorí pri pokuse o útek. Všetci mali obuté gumáky typické pre farmárov, nie pre bojovníkov.
Správa HRW uvádza: „Ich šaty boli krvavé, s priestrelmi na tých istých miestach, kde boli priestrely tiel.“O tom, že nešlo o manipuláciu s telami, referoval aj uznávaný balkánsky korešpondent The Economist Tim Judah.
Srbské zdroje, niektoré západné (francúzske) médiá a na Slovensku napríklad Ján Čarnogurský však napriek tomu tvrdili – a niektorí tvrdia doteraz –, že nešlo o dedinčanov, ale dodatočne, potom, ako boli zabití, do civilu prezlečených bojovníkov UÇK.
Záverečná bilancia Račaku bola 45 zabitých mužov vrátane jedného chlapca.
Vedúci KVM Wiliam Walker na druhý deň z masakru obvinil juhoslovanské autority. O mesiac neskôr vedúca forenzného tímu EÚ v Kosove, fínska lekárka Helena Ranta uviedla do správy, že nie sú žiadne indície, že by zabití boli niekto iný ako neozbrojení civilisti. Belehrad v reakcii obvinil KVM z falšovania masakru a vyhostil Walkera z krajiny. Predsedníčka haagskeho tribunálu (ICTY) Luise Arbourová nedostala víza do Srbska a musela sa vrátiť z hraníc.
V marci 1999 nasledovalo bombardovanie Srbska zo strany NATO, ktoré trvalo 78 dní a prinútilo srbské jednotky stiahnuť sa z Kosova.
Račak či Buča, mašinéria vojnovej propagandy sa opakovane uchyľuje k neobhájiteľným tvrdeniam a bezočivým lžiam, ktorým časť publika uverí. Škoda, že ruský veľvyslanec Igor Bratčikov pohrdol slovenským parlamentom a neprijal pozvanie obhájiť pred poslancami oficiálnu kremeľskú verziu masakra v Buči. Možno by sme sa dozvedeli čosi zásadné, čo doteraz celému svetu uniká.