Priestor pre kriklúňov
Česi nikdy nemali väčšiu šancu pomstiť sa imperiálnemu Rusku ako teraz
Minulý týždeň som bol už tretíkrát od začiatku vojny na Ukrajine. Tentoraz to bola veľmi krátka návšteva, viezol som sa s delegáciou českých senátorov a v Kyjive a okolitých dedinách sme strávili len dvanásť hodín. Priamo zo železničnej stanice sme v sprievode veľkého počtu ozbrojených mužov vyrazili do miest, ktorých mená pozná každý – Buča, Irpiň, Boroďanka. Ukrajinci sem privádzajú západných politikov celkom zámerne. Chcú, aby videli, čo sa tam stalo a ako to tam vyzerá. Aby to malo vplyv na ich rozhodovanie. Je to súčasť informačnej vojny, ktorú Ukrajina zatiaľ bez problémov vyhráva.
Ale ako novinár som sa mohol rozprávať s kýmkoľvek. Žiadne obmedzenia, žiadne podmienky. Na námestí v Boroďanke som sa dal do reči s dôchodcom Valentinom. Stáli sme pod rozstrieľanou sochou ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka. Bard sa pozeral smerom k obhoreným obytným blokom, v ktorých žil dôchodca Valentin. Pred vojnou. Teraz si prišiel do bytu po oblečenie pre vnuka a vracal sa do Užhorodu, kde našiel dočasné útočisko. „Keď sme utekali, Rusi tu boli už týždeň, prežili sme, ale nikomu neprajem, aby to zažil.“
Valentinovi dôveruje viac ľudí v Českej republike ako na Slovensku. Podľa rôznych prieskumov verejnej mienky. Už to, že výskumníci skúmajú, či si myslíme, že ide o mŕtvych civilistov alebo o postavy nastrčené ukrajinskou tajnou službou, je samo osebe bizarné. Za seba môžem povedať, že som nevidel nikoho ležať na ulici v Buči, musel by som byť hrdina a prísť o dva týždne skôr, ale masový hrob bol plný tiel v čiernych vreciach. Niektoré z nich boli roztrhané, nebol to pekný pohľad a bolo to cítiť. Na zápach hnijúceho mäsa sa nedá zabudnúť. Ale aj tak sa teraz cítim ako idiot, keď znovu opisujem takú jasnú a zrejmú skutočnosť, akou sú civilné obete ruskej okupácie.
Je úplne jedno, či tomu verí viac Čechov, Slovákov alebo Maďarov. Dnes sa každý analytik pýta, prečo ľudia všade na svete neprijímajú zjavné fakty. Nemôžem to vyriešiť v tomto krátkom texte, ani v dlhom. S kolegami o tom občas diskutujeme pri pive a nikam to nevedie. Ale v piatok som sedel v dedinskej krčme, hral karty a jedným uchom počúval, ako štamgasti pri druhom stole nadávajú na Ukrajincov. Obávajú sa o traktor? Trápia ich rastúce ceny? Iste, títo ľudia všetko prepočítavajú na peniaze, takže aj vo vojne hľadajú, kto na nej zarobí. Oni to nebudú, a preto sú nahnevaní.
Ale mám pocit, že týmto krikľúňom dávame príliš veľa priestoru. Ešte významnejšia je správa, že Česká republika je jedným z najväčších darcov pomoci Ukrajine. Samotní občania doteraz vyzbierali viac ako dve miliardy korún. Osobne si však myslím, že častejšie ako o pomoc Ukrajine ide o gesto odporu voči Kremľu. Česi nikdy nemali väčšiu šancu pomstiť sa imperiálnemu Rusku ako teraz. Veď kto by si pred dvoma mesiacmi zobral do bytu chudobnú Ukrajinku s tromi deťmi, že? Teraz je to vlastne vojnová pozícia.
Nikto však nebude nenávidieť Rusko tak ako rusky hovoriaci obyvatelia Ukrajiny. Práve na nich sa Putin dopustil svojej najväčšej zrady. Valentin stojí na námestí s dvoma taškami v rukách a chystá sa nastúpiť na vlak do Užhorodu. „Nikdy som si nedokázal predstaviť, čoho sú Rusi schopní. Horšie ako fašisti, horšie. Mojím rodným jazykom je ruština, ale teraz ju chcem zabudnúť. Budeme hovoriť ukrajinsky.