Denysa nepopravili, len ho zabili
Márnic a pojazdných chladiacich boxov, ktoré navštívila rodina Rudenkovcov, bolo mnoho. Ako opisuje reporáž Petry Procházkovej, otec a strýko nakoniec svojho Denysa našli
Doteraz bolo v obciach, ktoré ležali pozdĺž línie postupu ruských vojsk na ukrajinskú metropolu Kyjiv, nájdených 1126 tiel. Mužov, žien, detí.
Mimochodom, detí bolo štyridsať. Zostali po nich rodičia, ktorí Rusom už zrejme nikdy neodpustia, že sa v marci 2022 usadili v obciach na severozápad od Kyjiva. Najskôr ich ostreľovali a bombardovali a potom do nich vošli s tankami a obrnenými transportérmi, strieľali okolo seba a niekde aj popravovali.
Denysa nepopravili. Len ho zabili.
Denys bol dobrovoľník. Vlastne sa ani nikam neprihlásil. Jednoducho vzal auto, a keď boli mestá okolo Kyjiva pod paľbou, pendloval medzi devastovanými oblasťami a o niečo bezpečnejším Kyjivom. Do vojny prázdny, naspäť s toľkými ľuďmi, koľko sa mu ich do auta napchalo.
KEĎ RUSI USTÚPILI, ZAČALO SA HĽADANIE
Matke sa naposledy ozval 5. marca. Dovtedy jej pravidelne telefonoval, aby bola pokojná.
Skúšala mu volať. Neodpovedal. Ani na ďalší deň, ani na ten nasledujúci.
Najprijateľnejšia myšlienka, ktorá rodičom v takej chvíli opanuje myseľ, je, že bol zajatý alebo zranený, ale určite sa z toho dostane.
Rodina začala hľadať Denysa až po tom, čo ruské vojská zaradili spiatočku a už bez podstatnej časti vojenskej techniky odtiahli smerom k bieloruským hraniciam. Zanechali po sebe spúšť v podobe ruín, zhorených áut, vyrabovaných domov, ale aj množstva provizórnych hrobov na všetkých možných miestach.
Nie v každej obci či meste totiž ostali mŕtvoly ležať na uliciach ako v dnes svetoznámej Buči. Často ich ľudia pochovávali, hoci narýchlo, aspoň do plytkých hrobov pred domom, obchodom, v priekope pri ceste, po ktorej išli a nedosiahli cieľ.
Teraz nastal čas dočasné útočiská zosnulých otvoriť, odovzdať telá patológom a zistiť, či zomreli po náhodnej strele, zásahu črepinou alebo boli popravení. A či ich pred smrťou mučili, prípadne znásilnili.
Dvaja bratia, jeden z nich je Denysovým otcom, sa rozhodli, že je čas konať. Do pátrania sa pustili 2. apríla. Práve v tom čase začala Buča odhaľovať svetu, čo zostalo po ruskej armáde.
Z ulíc sa telá premiestňujú do márnic a chladiacich vozidiel. Teraz nastal čas pochovať ich. Na cintoríne okolo Kyjiva sú už vykopané stovky hrobov, nad ktorými ešte chýbajú kríže s menami.
„Jazdili sme s bratom celé dni a hľadali Denysa,“opisuje Alexander, strýko mŕtveho. „Vždy nás pustili do márnice a my sme hľadali. Nevedeli sme, či naozaj zahynul, a ak áno, kde sa to stalo ani kam ho mohli odviezť. Tiel bolo veľa, odvážali ich niekedy aj ďalej… A tak sme išli aj do márnice v Bilej Cerkvi. Ale nebol tam. Potom sme sa sústredili na chladiace vozidlá. Aj tam by mohol byť, hovorili sme si. Ale nič. Stále nič.“
„Trvalo to celý mesiac. Až pred troma dňami sme sa rozhodli zase skontrolovať márnice v Buči. Pretože vykopávajú ďalšie a ďalšie telá. Policajti nás priviedli k chladiacemu vozidlu. Otvorili ho. Boli tam štyri neidentifikované telá. Všetky v čiernych vreciach.
Policajti nás priviedli k chladiacemu vozidlu. Otvorili ho. Boli tam štyri neidentifikované telá. Všetky v čiernych vreciach. V prvom nebol. Keď nám otvorili to druhé, brat vykríkol. Bol to náš Denys. Alexander strýko zabitého Denysa
V prvom nebol. Keď nám otvorili to druhé, brat vykríkol. Bol to náš Denys.“
Počty mŕtvol nájdených väčšinou v hromadných hroboch alebo narýchlo vykopaných jamách pozdĺž ciest i ruín domov vo štvrtok potvrdil prezident Volodymyr Zelenskyj. Aj on však vie, že sa tento údaj bude ďalej meniť.
Exhumácie stále pokračujú, patológovia a zamestnanci pohrebných služieb sú teraz popri vojakoch najvyťaženejšími pracovníkmi v krajine.
Napriek tomu sa do miest, kadiaľ si to Rusi namierili na Kyjiv, vracia život. Pred piatimi dňami pri vjazde do Vorzeľa otvorili čerpaciu stanicu.
Oblasť, ktorá sa teší z dodávok elektrického prúdu, sa síce končí pár metrov pred ňou, ale benzín tu už tečie a párky v rožku idú na odbyt.
Okrem pohrebných služieb majú teraz plné ruky práce aj duchovní. A nie je to pre pravoslávnu Veľkú noc, ktorá na Ukrajinu prichádza o týždeň neskôr ako k nám.
Kňaz Viktor z Kyjivského patriarchátu ukrajinskej pravoslávnej cirkvi teraz pochováva častejšie ako kedykoľvek predtým. Je zachmúrený a priznáva, aké ťažké je rodičom detí – hoci už boli dospelými mužmi – vysvetliť, že ich smrť mala zmysel.
DESIATKY ČERSTVÝCH HROBOV
Ako Denysova smrť. „Zahynul rukami agresora. Ale vo chvíli, keď zachraňoval iných,“hovorí kňaz a mračí sa.
Doteraz vraj nikdy nepomáhal pri toľkých rozlúčkach s potomkami a nikdy nevidel toľko zúfalých rodičov ako teraz.
Okolo nás sú na cintoríne v Buči desiatky čerstvých hrobov, v ktorých už ležia väčšinou mladí muži. Zostali po nich vdovy a matky.
„Viete, nechcem to hovoriť. Ale poviem,“odhodlá sa otec Viktor. „Tu v Buči bolo za dva roky nemeckej okupácie zavraždených jedenásť civilných obyvateľov. Teraz sme ich po Rusoch našli už vyše štyristo.“
Na pohreboch je vraj teraz málo pozostalých. Aj my vidíme obrady, na ktorých sa zúčastňuje päť-šesť ľudí. „Je toho veľa,“vysvetľuje pop.
„Nebudete chodiť každý deň na pohreb susedovi. A rodiny sa rozpŕchli, odišli odtiaľto a ešte neveria, že je po všetkom. Život sa sem vracia len veľmi pomaly.“
ŽENY S METLAMI, MUŽI S LOPATAMI
Medzi mŕtvymi je veľa dobrovoľníkov, ktorí sa počas najťažších bojov o prístupové cesty ku Kyjivu snažili evakuovať iných. Alebo voziť vodu a jedlo tým, ktorí sa zo svojej pivnice nechceli pohnúť.
Robil to aj štyridsaťtriročný Andrej z Boroďanky. Bývalý vojak, ktorý bojoval aj v Donbase. V marci 2022 niesol do paneláka na Námestí Tarasa Ševčenka zásoby, ktoré mali jeho obyvateľom pomôcť prežiť.
Bol vnútri vo chvíli, keď dom zasiahla raketa. Časť ruín pochovala všetkých, ktorým prišiel pomôcť. Aj jeho telo objavili až teraz. Spolu s ďalšími ho vyhrabali priamo z pivnice.
Pohreby, ruiny a vrakoviská plné obhorených áut. To je prvé, čo udrie do očí každému, kto vojde do donedávna pomerne výstavných kyjivských satelitov.
Ale už sa objavujú aj ženy s metlami a muži s lopatami. Upratujú, odvážajú vraky, hľadajú míny, otvárajú benzínky, stavajú provizórne mosty. A kopú hroby.
20. apríla v Irpini narazil na mínu malý nákladiak a jeho vodič zahynul. Aj on pomáhal s prácami, ktoré majú oblasť vrátiť k normálnemu životu.
21. apríla boli v Boroďanke nájdené ďalšie hroby s telami civilistov. Spolu deväť obetí, medzi nimi pätnásťročné dievča. Ležalo vedľa zhruba tridsaťpäťročného muža. Ešte sa nevie, kto sú a kto im pôjde na pohreb.
Vo vedľajšom hrobe ležali štyria muži a dve ženy. Miestnych sa už podarilo identifikovať. Dvaja mŕtvi z tohto provizórneho hrobu však na svoj pohreb a rozlúčku s rodinou stále čakajú.
Podľa náčelníka polície Kyjivskej oblasti Andrija Nebytova je smutným lídrom v počte civilných obetí stále Buča. Mŕtvych tu bolo nájdených už vyše 400. Nikto z nich nenosil uniformu. Niektorým z nich vojaci pred smrťou zviazali ruky.