Ako si Ukrajinky hľadajú prácu?

Ukrajinským utečencom na Slovensku neraz ponúkajú aj nižšiu ako minimálnu mzdu, iní naletia rôznym pokútnym vybavovacím firmám Som rada, že mám aspoň nejakú robotu. Určite je to lepšie než len tak sedieť a rozmýšľať nad tým, čo bude zajtra. Viktoria Máme

Viktória a Nataša prišli na Slovensko z Kyjiva. Sú v približne rovnakom veku, kým Viktoria má 9-ročnú dcéru, Nataša 17-ročného syna.

Obidve majú vysokú školu. Viktoria je právnička, v Kyjive pracovala v súkromnej firme, ekonómka Nataša zase v nadnárodnej spoločnosti. Keď sa začala vojna, ich firmy prerušili činnosť a obidve ženy sa po pár dňoch rozhodli odísť s deťmi na Slovensko. Ich muži zostali v Kyjive.

Kým Viktoria našla ubytovanie na Záhorí, Nataša býva so synom vo Vysokých Tatrách. Keďže nevedia po slovensky a majú len základy angličtiny, nájsť prácu v ich odbore je pre ne nereálne.

„Upratujem, pomáham s domácimi prácami, beriem na prechádzky psy,“vymenúva mi do telefónu právnička Viktoria, ktorú som zastihla práve pri prechádzke so psom. „Chodím von s dvomi, ale musím s každým zvlášť, lebo sú veľmi neposlušné,“vysvetľuje.

Uvedomuje si, že právnické vzdelanie je jej na Slovensku nanič. „Neovládam jazyk, navyše zákonodarstvo Ukrajiny je výrazne odlišné od slovenského,“hovorí. O trvalú prácu by ani nemala záujem, pretože na Slovensku neplánuje zostať – keď sa situácia v Kyjive upokojí, chce sa vrátiť domov.

„Som rada, že mám aspoň nejakú robotu. Určite je to lepšie než len tak sedieť a rozmýšľať nad tým, čo bude zajtra. Aj keď mám malú finančnú rezervu, nikto netuší, ako dlho bude trvať táto situácia na Ukrajine, a treba myslieť na to, ako si zabezpečiť živobytie. Zároveň sa pri práci aspoň trochu odpútate od toho, čo sa teraz deje doma,“hovorí Viktoria.

Nataša je trochu iný prípad. Jej syn tu začal chodiť do školy, na Slovensku je spokojný, a keďže má 17 rokov, Nataša si nevie predstaviť, že by sa mal teraz vrátiť na Ukrajinu. Ako 18-ročný by počas vojnového stavu nemohol opustiť krajinu.

Nataša si preto hľadá na Slovensku stabilnú prácu, ktorá by im pomohla osamostatniť sa a nebyť odkázaní na pomoc iných. „Ponúkajú mi prácu upratovačky, pomoc v kuchyni, v pekárni, jednoducho nekvalifikovanú prácu. Hlavným problémom je jazyková bariéra,“opisuje Nataša, ktorá sa intenzívne učí po slovensky.

„Bývame vo Vysokých Tatrách, kde je práca skôr sezónna. Hovoria, že v lete by to malo byť lepšie, ale teraz sú hotely prázdne. Doteraz som mala hlavne upratovanie.“

Pri upratovaní už zažila aj nepríjemný zážitok, ktorý ju pri hľadaní práce trochu zabrzdil. Týždeň upratovala u staršieho pána a už si myslela, že bude mať konečne aspoň nejaký stabilný príjem. „Po týždni mi však povedal, že v skutočnosti nehľadá len pomoc do domácnosti, ale hľadá pre seba ženu, s ktorou by mohol tráviť čas, cestovať a podobne. Teda dva v jednom – aj na prácu, aj na voľný čas,“hovorí Nataša.

Priznáva, že to pre ňu bolo veľmi nepríjemné. „Na začiatku sa tváril, že hľadá pani na upratovanie, a nie ženu. Nemôžem povedať, že by sa ku mne zle správal, ale keď konečne povedal, o čo mu naozaj ide, hneď som uňho skončila. Mrzelo ma, že ma takto vodil za nos,“vraví Nataša.

Nevzdáva to však a hľadá ďalej. Niektoré ponuky ju však nepríjemne zaskočili. Pred pár dňami bola na konkurze na pozíciu, kde by musela pracovať od šiestej ráno do šiestej večer. Ponúkli jej za to mesačný plat 520 eur v čistom. „U nás by to nazvali vykorisťovaním. Ako by to nazvali na Slovensku?“

Teraz býva so synom v byte, kde majiteľ dostáva kompenzáciu od štátu. „Nájomné by ma inak vyšlo na 500-600 eur. Ako by som ho mohla zaplatiť z 500-eurového platu? A z čoho by sme potom žili?“pýta sa Nataša.

„Ľudia na Slovensku nám veľmi pomáhajú, ale nemôžu pomáhať donekonečna. Musíme sa postaviť na vlastné nohy, lenže za týchto podmienok to nedokážeme,“dodáva.

PRACOVALI BY STE ZA DVE EURÁ NA HODINU?

V Banskej Štiavnici pomáha ľuďom z Ukrajiny hľadať prácu podnikateľ Martin Macharik, ktorý vedie miestne integračné centrum. V rámci neho organizujú aj kurzy slovenčiny a angličtiny, o ktoré majú Ukrajinky veľký záujem.

„Každej kladiem na srdce, nech sa učia po slovensky. Teraz sa začína turistická sezóna, bude viac práce v službách, takže to môžu využiť. Aj pomocná kuchárka potrebuje aspoň základy slovenčiny. Už vidíme prvé výsledky, viaceré si už našli prácu,“hovorí Macharik.

Jazyk je podľa neho základ. „Bez neho môžete maximálne tak upratovať alebo čistiť zemiaky. Máme aj Ukrajinky s vysokou školou, ktoré tu robia upratovačky, lebo ešte nevedia po slovensky. Berú aj nekvalifikovanú prácu. Sú vďačné za akúkoľvek prácu, žiadna z nich neohŕňa nos.“

Ukrajinky sú podľa neho veľmi pracovité a prácu v službách si môžu nájsť relatívne ľahko. Horšie je to so „sofistikovanejšími“zamestnaniami – také miesta v ich regióne veľmi nie sú. Učiteľku z Ukrajiny, ktorá viedla v Charkive jazykovú agentúru, však ihneď zamestnali v integračnom centre, kde teraz učí angličtinu.

Ďalších šesť až osem Ukrajiniek sa Martin Macharik chystá zamestnať vo svojich dvoch reštauráciách. Jednu z nich sa na letnú sezónu pôvodne ani nechystal otvoriť, lebo dva

roky pandémie natoľko zdecimovali gastro, že nevedel nájsť ľudí. „Ale teraz to vyzerá tak, že vďaka Ukrajinkám ju nakoniec otvoríme. Nie je to teda tak, že by Ukrajinci brali našim ľuďom prácu. Je to práca, ktorú by tu nemal kto robiť,“hovorí. „Nám Ukrajinky reálne pomohli. Ak tu zostanú do konca augusta, pre nás to bude len veľké plus.“

Výhodu majú aj tie, ktoré vedia remeslo. Napríklad dve šičky sa rýchlo zamestnali v miestnom podniku. „Už nám odtiaľ volali, či nemáme ďalšie,“vraví Macharik.

Mnohé firmy sa podľa neho snažia vyjsť ľuďom z Ukrajiny v ústrety, ale sú aj také, ktoré zneužívajú ich náročnú situáciu. „Stalo sa nám to aj v Štiavnici. Mama s dcérou boli asi štyrikrát upratovať v jednom zariadení, ale mal som pocit, že je to otrokárstvo, tak sme ich potom odtiaľ stiahli. Ony samy cítili, že to nie je v poriadku, lebo robili veľmi veľa, a keď si to zrátali, zistili, že vo výsledku dostávajú dve eurá na hodinu. Tak sme im radšej našli niečo iné.“Štátne orgány na také prípady často nemajú ako prísť. „Ukrajinci to určite nebudú chodiť hlásiť, ale verím, že si s tým trh poradí. Ak človek zistí, že za 8 hodín práce dostane 16 eur, tak pôjde inam. Samozrejme, ak má kam,“dodáva Macharik.

MNOHÉ NEVEDIA O MINIMÁLNEJ MZDE

Problémom je, že mnohé ukrajinské utečenky ani netušia, aké sú na Slovensku pracovnoprávne normy. Napríklad keď som sa vo facebookovej skupine, kde si ľudia z Ukrajiny hľadajú prácu, spýtala, či im už niekto zo slovenských zamestnávateľov ponúkal nižšiu ako minimálnu mzdu, viacerí sa ma vzápätí pýtali na výšku minimálnej mzdy. Niekoľko žien potom priznalo, že dostávajú menej.

Ďalšie priznali, že im zamestnávateľ nechce dať pracovnú zmluvu. „Pracujem už dva týždne, od prvého dňa som žiadala od zamestnávateľa pracovnú zmluvu,“opisuje Olena.

Zamestnávateľ nakoniec zmluvu doniesol, ale hovoril, že sa veľmi ponáhľa, takže jej ani nedal čas, aby si zmluvu pred podpísaním poriadne prečítala.

Hoci boli dohodnutí, že Olena bude pracovať 40 hodín týždenne za čistý mesačný plat 800 eur, keď si doma prečítala zmluvu, bol tam uvedený plat 3,72 eura za hodinu a maximálny počet hodín 30. „Keď som prišla s touto zmluvou do poisťovne, poslali ma preč s tým, že to nie je pracovná zmluva,“hovorí Olena.

Je rozhodnutá dať výpoveď. „Chcem pracovať legálne, bez podvodov,“vysvetľuje.

VYBAVOVACIE FIRMY ŤAŽIA Z NEVEDOMOSTI

Bezplatné právne poradenstvo ponúka ľuďom z Ukrajiny Liga za ľudské práva, ktorá pôsobí aj v Asistenčnom centre pomoci na Bottovej v Bratislave. Jej riaditeľka Zuzana Števulová hovorí, že mnohí cudzinci nepoznajú náš pracovnolegislatívny systém, a ľahko sa preto nechajú nachytať rôznymi pokútnymi firmami, ktoré ponúkajú pomoc s vybavením pobytov.

„Nazývajú to vybavením dokladov k pobytu, ale v skutočnosti sú to často právne služby, ktoré by mali na Slovensku poskytovať len advokáti,“hovorí Števulová. „Tieto firmy to navyše robia za veľmi vysoké poplatky. Mnohí ľudia z Ukrajiny pritom nevedia, že tu existujú aj bezplatné formy pomoci.“

Mnohé takéto firmy fungujú na rovnakom princípe a sprostredkúvajú hlavne prechodný pobyt na účely podnikania, ktorý sa dá získať ľahšie ako prechodný pobyt na účely zamestnania. „No hoci cudzinec získa prechodný pobyt na účely podnikania, v skutočnosti ho potom firma pridelí k zamestnávateľovi, kde vykonáva druh práce, ktorý je zjavne pracovným pomerom,“opisuje právnička.

Vybavovacia firma uzavrie s cudzincom zmluvu, na základe ktorej je povinný zaplatiť za sprostredkovanie pobytu, vybavovanie účtovníctva a ďalších vecí. „Nemá pritom vôbec kontrolu nad svojím podnikaním, nevie sa ani dostať do svojej elektronickej schránky, nevie, čo všetko podpisujú jeho menom a ako narábajú s jeho podnikaním.“

V podobných schémach podľa Števulovej na Slovensku funguje veľa cudzincov, ktorých nevedomosť tieto firmy využívajú. „Mnohí potom pracujú za veľmi nízku odmenu alebo mzdu, často odpracujú aj viac hodín, ako by mali podľa Zákonníka práce. Alebo musia časť mzdy odvádzať sprostredkovateľovi. Keďže sú úplne pod kontrolou sprostredkovateľov, nevedia, na koho sa môžu obrátiť a ako svoju situáciu riešiť.“

Riaditeľka Ligy za ľudské práva upozorňuje, že z Ukrajiny k nám prichádzajú hlavne matky s deťmi. Ak nenájdu pre svoje deti škôlku, nájsť dôstojné zamestnanie, ktoré by sa dalo skĺbiť so starostlivosťou o deti, môže byť veľmi ťažké.

„Vidím tam veľké riziko, že sa mnohé firmy budú snažiť zneužiť ich náročnú situáciu – budú sa im snažiť sprostredkovať nízko platenú prácu, budú nútené pracovať viac hodín, ako je povolené. Problém je, že tieto ženy nemajú všetky potrebné informácie a nie sú natoľko jazykovo zdatné, aby si dokázali zistiť, aké u nás platia normy,“upozorňuje Števulová.

AKO SA TO DÁ RIEŠIŤ?

Ľudia, ktorí sa stali obeťami vybavovacích firiem alebo vykorisťovania zo strany zamestnávateľa, by sa mali v prvom rade obrátiť na inšpektorát práce. Ten by mal mať podľa Zuzany Števulovej dostupné informácie aj v iných jazykoch, nielen v slovenčine.

„Aby sa naň mohli cudzinci obrátiť bez obáv, že budú sami vystavení postihom, pretože oni sú v skutočnosti obeťami týchto nekalých praktík,“vysvetľuje právnička.

V prípade väčšieho zamestnávateľa by mali pomáhať aj odbory, ktoré by v prvom rade mali dbať na to, aby ľudia za takýchto podmienok nepracovali. „Odbory by mali zohrávať aktívnejšiu úlohu aj pri ochrane práv cudzincov,“zdôrazňuje Števulová.

Okrem toho sa dá obrátiť aj na políciu. Cudzinci sa však často obávajú, že by tým mohli uškodiť aj sebe, napríklad že by mohli prísť o pobyt. Polícia aj inšpektorát práce sú často vnímané len ako represívne orgány.

„Pokiaľ samotné tieto orgány nezačnú aktívne informovať o tom, že cudzinci sa na nich môžu v takýchto situáciách s dôverou obrátiť, že naozaj majú svoje práva a že nebudú sami postihnutí za konanie niekoho iného, kto len využil ich neznalosť a nevedomosť, tak to samotní cudzinci určite ani nebudú nahlasovať. Obávam sa, že dnes si na to nikto z nich netrúfne,“hovorí Števulová.

Slovensko by podľa nej malo legislatívne napomôcť aj tomu, aby sa vysokokvalifikovaní ľudia z Ukrajiny mohli u nás realizovať vo svojom odbore. Aby vysokoškolsky vzdelané ženy neboli odkázané na prácu upratovačky a pomoc v kuchyni.

„Keď prídeme o tieto talenty, bude to pre nás na škodu. Dlhodobo sa napríklad diskutuje o uznávaní diplomov zo zahraničných vysokých škôl a kvalifikácie v medicíne a zdravotníckych profesiách, ale žiadne efektívne riešenie zatiaľ nie je,“hovorí Števulová. „Ak im na Slovensku nedokážeme nájsť vhodné zamestnanie, budú odtiaľto odchádzať a budú z nich benefitovať iné krajiny.“

ZOBERIEM TO, VEĽMI POTREBUJEM PENIAZE

Žiadna z ukrajinských žien, s ktorými som sa rozprávala, nebola ochotná nahlásiť neférového zamestnávateľa na inšpektorát práce.

Keď som článok dokončovala, ozvala sa mi Kateryna, ktorá prišla na Slovensko zo Žytomyrskej oblasti na severe Ukrajiny. Všimla si moju výzvu vo facebookovej skupine a chcela sa poradiť, či má prijať pracovnú ponuku, ktorá jej práve prišla.

„Ponúkajú mi 15 eur za upratovanie bytov, robila by som od 8.00 do 18.00,“napísala mi.

„15 eur za 10 hodín práce? Je to zdieranie. Dúfam, že ste to nezobrali,“odpísala som jej.

Na ďalší deň mi od nej prišla odpoveď: „Asi to zoberiem. U nás v meste nemám inú možnosť. Veľmi potrebujem peniaze.“