Ropa za životy

Zdôrazňovali, že nesmieme dopustiť, aby sa hrôzy vojny opakovali. Odrazu sa však veci opakujú

Ešte donedávna sa dali čítať knihy o druhej svetovej vojne a holokauste s pohľadom poučeného generála. Historici odhalili jasné príčiny a dôsledky a k tomu sa čitateľovi natískala iba jedna desivá otázka – ako to mohol svet dopustiť?

Z ťaživej nostalgie, obopínajúcej medzivojnové príbehy o zániku meštianstva a nástupe autoritárskych režimov na mňa dýchala bezmocnosť radového občana meniť stav vecí. Pri pohľade späť cez niekoľko desaťročí mi vtedajší politici z demokratickej časti kontinentu pripadali hlúpi, ľahkovážni a zbabelí vo svojich žabomyších sporoch a v ustupovaní požiadavkám nacistického Nemecka. Temno visiace nad Európou včas rozoznalo niekoľko intelektuálov. Dlho pred vojnou o hrozbách písali Thomas Mann alebo Stefan Zweig a uvedomovali si ich aj vlády, no zvolili naivnú politiku appeasementu, ktorá mala zachrániť svet pred apokalypsou. História nám dokázala nezmyselnosť takéhoto postoja. Druhá svetová vojna bola vysvetlená, poučili sme sa z nej a dokola zdôrazňovali, že nesmieme dopustiť, aby sa takéto hrôzy opakovali. Odrazu sa však veci opakujú a sledujeme genocídu v priamom prenose. Zažívame reprízu a napriek skúsenostiam sme zaskočení.

Obliehanie Mariupola vidíme detailne od prvých rakiet cez zbombardovanie divadla s podzemným krytom plným detí až po zábery ruských tankov, preháňajúcich sa po zvyškoch sídlisk a slepo páliacich na obhorené skelety budov. Mesto veľké ako Bratislava sa nám deň za dňom strácalo pred očami, až zmizlo zo zemského povrchu. Aktuálne nám zostali videá detí z podzemia oceliarne Azovstaľ. Hľadíme na ne s vedomím, že ich pravdepodobne vidíme naposledy živé. S vedomím, že svet nezasiahne, pretože opakuje politiku ústupkov, a vydieranie jadrovým gombíkom bude pokračovať.

Dnes sa na zdanlivú nevedomosť a naivitu bežných ľudí v uliciach medzivojnovej Európy pozerám ináč. Bol to len môj konštrukt a v skutočnosti sa veľmi pravdepodobne cítili rovnako bezmocne a frustrovane ako my dnes. S rozdielom, že naša frustrácia je obohatená o historickú skúsenosť a že sme vďaka médiám bezprostrednými svedkami hrôz.

Pre zakrytie neba nad Ukrajinou a vynútenie evakuačných koridorov existuje mnoho názorov pre a proti, ktorých relevantnosť nedokážem posúdiť. No opatrná taktika „hlavne konflikt neeskalovať“bude mať vo výsledku len ďalšie ruské územné nároky. Na rad príde Moldavsko, Pobaltie a potom my, všetko s hrozbou jadrového gombíka.

Absolútne nepochopiteľný je však pre mňa fakt, že aj dva mesiace od začiatku konfliktu Európa naďalej od nepriateľa dováža ropu a plyn a pravidelne za ne platí desiatky miliárd. Diskutuje sa o absurdnej otázke, koho by takýto krok postihol viac a koľko by nás to stálo. Zníženie životnej úrovne však čaká Európu tak či tak a bez ruských surovín bude o niečo drastickejšie. Nielen u nás na to obyvateľstvo nik nepripravuje. Nie sú tu analýzy dosahov zmien v energetickej politike. No hroziaca ďalšia hospodárska kríza a genocída sú veci, ktoré sa nedajú porovnávať.

Zmeniť náš spôsob života a hodnoty si už pýtali nastupujúce klimatické zmeny. Zákaz dovozu ruských nerastných surovín by nielen rýchlo odstavil tamojší nacistický režim od zdrojov financovania vojny, ale z dlhodobého hľadiska by nám ponúkol šancu urobiť svet krajším.