Ruské geopolitické fantazmagórie
V ruskom myšlienkovom chaose sa dnes antihumánne denné snívanie mieša s politickým extrémizmom
Súčasné ani minulé ruské geopolitické fantazmagórie, literárne najpútavejšie podané svojho času Dostojevským, nepredstavujú realistickú rukoväť na riešenie historických a politických dilem.
Vdeň štátneho pohrebu ruského pravicového ultranacionalistického politika Vladimira Žirinovského, na ktorom sa začiatkom apríla v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa zúčastnil ruský prezident Vladimir Putin, neprejavili Rusi záujem o mŕtve telá vlastných vojakov, ktoré im chcela vydať bojujúca ukrajinská strana. Išlo o vojakov, ktorí položili životy za geopolitické fantazmagórie tak Putina, ako aj Žirinovského. Dnes už sa Putin poučil. Jeho režim dáva pochovávať obete vlastnej agresie s vojenskými poctami a vyznamenaniami in memoriam. A vyhlasuje ich za obete údajného ukrajinského fašizmu.
Už pred začiatkom ruskej agresie na Ukrajine sme vedeli, že vo fantáziách, ktoré spriadali ruskí politici a ideológovia, niet miesta pre hodnotu ľudského života. Od začiatku ruskej agresie si však uvedomujeme, že ruské geopolitické fantazmagórie nie sú len výplodom nihilistického denného snívania bezmocných, ale že v mysliach Rusov – tak ako kedysi hitlerovská ideológia v mysliach Nemcov – tak účinne nahradili realitu, že vytvorili priamy precedens na páchanie, legitimizáciu, no zároveň aj popieranie a prekrúcanie najstrašnejších zločinov proti ľudskosti. A že tento spôsob snívania, úplne cudzí súčasnému západnému politickému mysleniu, je evidentne hlbšie zakorenený v ruskej mentalite.
Na otázku, odkiaľ sa u bežných ľudí berie potreba deštruktívnych fantázií, možno odpovedať odkazom na kompenzačný mechanizmus, ktorým sa hlboko frustrované, zranené či v spoločnosti nedocenené indivíduum usiluje ochrániť osobnú integritu a presadiť ju aspoň pomyselne v prostredí, ktoré považuje voči svojej osobe za hostilné. Tento mechanizmus glorifikuje vo fantázii vlastné Ja na úkor okolia a toto okolie – rovnako vo fantázii – podriaďuje svojej vôli.
Je to mechanizmus vyplývajúci z neschopnosti pozitívne a v spolupráci s druhými meniť vonkajšiu skutočnosť, meniť ju s ohľadom na iných a pre dobro celku. Ruské dejiny ideí sú okrem iného dejinami frustrovaných snívajúcich subjektov, ktoré sa z nemožnosti pozitívne meniť anachronickú realitu uchyľujú ku kompenzácii myšlienkovými konceptmi naplnenými nenávisťou a agresiou voči údajným vonkajším nepriateľom.
STRACH Z NÁVRATU KATASTROFY
Traumatické spomienky na obdobie postsovietskej ekonomickej biedy z Jeľcinovej éry, ktorá vtrhla s divokým kapitalizmom do spoločnosti ako smršť, umožnili mnohým Rusom v otvorenom a dynamickom svete plnom životných rizík poľahky prijať akúkoľvek ideologickú absurditu, ktorá sľubovala, že zabráni možnosti návratu takejto katastrofy.
Predstavy vonkajších nepriateľov ohrozujúcich blahobyt (ten si však užívali len obyvatelia veľkých miest), ako aj fantázie o ich zničení, ktoré mali tvoriť záruku nezvratnej spoločenskej stability a individuálneho bezpečia, skladal Putin zo zvyškov fantómových obrazov, ktoré sa mu usadili v mysli počas pôsobenia v KGB, no ideologickú prácu prenechával z politickej vypočítavosti okrem iného takým „opozičným“politikom, akým bol populista Žirinovskij. Ten s obľubou a beztrestne viedol velikášske reči o ruskom znovuzískaní Aljašky, o nukleárnom údere na Nemecko a o zabratí Ukrajiny. Tieto reči sprevádzali detinské, no bezostyšné, ahistorické a fantazijné prekresľovania mapy Európy.
Ich obdobu aj inšpiráciu nachádzame v bludných predstavách eurázijských fanfarónov, historických pseudofilozofov a ideológov Leva Gumiľova a Alexandra Dugina, prekrúcajúcich a domýšľajúcich staršieho fantastu, panslavistu a ideológa eurázijstva Nikolaja Danilovského. Podobnou geopolitickou fantastikou boli posadnutí v medzivojnovom období ruskí avantgardní lingvisti Roman Jakobson, Nikolaj Trubeckoj a geograf Peter Savickij. Zo všetkého, čo si títo neraz vzdelaní muži vysnívali a čo posplietali zo svojich denných snov, bolo a je možné vytvoriť konglomerát narkotizujúcich obrazov pre mnohých Rusov mentálne zakorenených v sovietskej minulosti, zasnívaných do ideálnej budúcnosti, no nevnímajúcich proporcie súčasnej reality.
Kto by si pomyslel, že ruské antihumánne a deštruktívne geopolitické fantázie sa stanú priamym vodidlom politického konania?
Pomyslel by si to asi každý, kto pozná históriu ideí a pozná duchovné pozadie hitlerizmu. Každý, kto vie, že Zánik Západu nemeckého pseudofilozofa Oswalda Spenglera z roku 1918 nebol len cynický pseudovedecký bestseller, ale že naň prisahali ideológovia nacistickej teritoriálnej expanzie. Každý, kto vie, že objemom a bezbrehými ambíciami rovnako mohutné Základy 19. storočia (1899) v Nemecku naturalizovaného Angličana Houstona S. Chamberlaina sa spolu s Esejou o nerovnosti ľudských plemien francúzskeho literáta a pofidérneho sociológa Arthura de Gobineau z polovice 19. storočia stali neskôr ideovými oporami rasizmu.
Každý, komu je jasné, že tento druh megalomanskej literatúry neskôr spolu s Hitlerovým Mein Kampfom kompenzoval frustrácie čitateľov tým, že dovoľoval zabudnúť na zložitosť reálnych riešení problémov vlastnej krajiny aj sveta a uvoľňoval nenávisť k údajným vonkajším nepriateľom. Ak aj po zničení európskeho fašizmu takéto fantázie ani literatúra celkom nevymizli, v západnej Európe, kde sa presadila etika a politika národnej a názorovej znášanlivosti ako predpoklad mierovej spolupráce, sa ocitli na najkrajnejšom okraji spoločenského záujmu.
Tradície ruských fantazmagórií, ktoré sa usilujú o svoje presadenie v žitej realite, sú bohaté a pestré. Už v druhej polovici 19. storočia ich s miernou iróniu (ale aj s infernálnym porozumením) vykreslil v mnohých svojich románových postavách Dostojevskij. Svojich protagonistov stvárnil ako vtelenia neraz extrémne odlišných ideí a ako celok to zakaždým bola síce dobre komponovaná, no nikam nevedúca mätež hlasov, nekonštruktívny pseudodialóg, na ktorého konci sa zvyčajne presadila beštiálna brutalita alebo apokatastáza, teda náboženská spása a obnovenie života v pôvodnej nevinnosti a dokonalosti po spáchaní aj tých najohavnejších zločinov.
NIE JE TO REALISTICKÁ RUKOVÄŤ
Súčasné ani minulé ruské geopolitické fantazmagórie, literárne najpútavejšie podané svojho času Dostojevským, nepredstavujú realistickú rukoväť na riešenie historických a politických dilem ani pre etiku každodenného života Ruska a už vôbec nie Európy. Okrem toho, že nezamedzujú tomu, aby konajúce subjekty dejín za sebou nezanechávali krvavú stopu a ani aby ju jej svedkovia neprehliadali, odsúvajú na okraj tú najpodstatnejšiu perspektívu: perspektívu obetí.
Je otázka, nakoľko bude možné vniesť poriadok do ruského myšlienkového chaosu, v ktorom sa dnes antihumánne denné snívanie mieša s politickým extrémizmom propagovaným štátnymi médiami, a dramaticky ich zvýrazňujú zákazy slobody prejavu, ako aj fakt, že od roku 1991 do roku 2022 odišli z Ruska tí najlepší akademici a mnohí slobodne mysliaci ľudia. Bude možné v krajine, ktorá sa dlhodobo prepadá do intelektuálnej priemernosti až podpriemernosti, neutralizovať spoločenský účinok nebezpečných geopolitických fantázií? Bude ich možné nahradiť konštruktívnym a kooperatívnym myslením a etikou, ktorej nie je ľahostajná perspektíva náprotivku ako potenciálnej i reálnej obete vlastného konania i denného snívania, nahrádzajúceho u mnohých myslenie? Bude to úloha prinajmenšom rovnako veľká ako znovuvybudovanie Rusmi zničenej Ukrajiny.