Keď padali bomby, syn prestal rozprávať
Rusi po Jevgenijovi Volkovovi strieľali, lebo bol oblečený v čiernom a považovali ho za fašistu. Ukrajinskí vojaci ho zase takmer zastrelili, lebo sa narodil na Sibíri a v ukrajinskom pase má uvedené, že je Rus Žili sme ako šťastná päťčlenná rodina, nič n
Vonku leje, keď štartujem auto a smerujem za našu dedinu do chatovej oblasti. Z hlavnej cesty odbočka vpravo, potom vľavo, prudká cesta do kopca a zrazu samé chatky. Postavené boli ešte za komunizmu a všetky ich spája jedna vec – v každej z nich je do kopcovitého terénu vyhĺbená rozsiahla vínna pivnica. A pred všetkými chatkami rastie, ako inak, vinič.
Zastavím pri chatke takmer úplne na kopci, zaparkujem a zatrúbim. V okne sa zjaví Máša a s úsmevom zakýva. Keď som bol u nich prvýkrát, zvnútra sa po zatrúbení vyrútili dve malé deti, vliezli mi do auta a vytiahnuť sme ich z neho dokázali až o dve hodiny pri odchode domov.
Päťročný Dima s trojročným Danielom autá milujú, a tak v nich testujú všetko, čo objavia. V kopcovitom teréne sme vtedy všetci ocenili, že im nenapadlo zaradiť neutrál a vypnúť ručnú brzdu. Dcéra Anna Maria nevybehla do auta len preto, že má 1,5 roka a práve spala.
Teraz sú dve staršie deti v škôlke, a tak si v pokoji môžeme prejsť príbeh ukrajinskej rodiny, ktorá na Slovensku začína nový život.
NASPÄŤ SA UŽ NEVRÁTIA
Maria Volkova alias Máša má 33 rokov. Je to presne ten typ človeka, ktorý druhých objíma najsrdečnejšie, ako sa len dá. Do jej objatia sa dá priam schovať a hovieť si v ňom. Jej o viac ako dve hlavy vyšší manžel, 38-ročný Jevgenij, ktorého všetci volajú Žeňa, to vie. Sú spolu už sedem rokov.
Človek si ich nemôže neobľúbiť – sú hlasní, srdeční, priami a veľmi citliví. Keď im človek prinesie čokoľvek drobné na živobytie, dokáže ich to rozplakať. Z tých, ktorých poznám, sú to jediní Ukrajinci, ktorí sa rozhodli navždy ostať na Slovensku. Na Ukrajine už žiť nechcú.
Rodičov tam nemajú – Mášini rodičia sa o ňu od detstva nezaujímali, a tak nie sú v kontakte. Žeňa sa zase narodil ukrajinským rodičom na Sibíri v Rusku. Časť života preto strávil na Sibíri, dodnes tam žije jeho otec aj sestra. Naposledy sa videli pred šiestimi rokmi. Keď spolu telefonujú, cítiť, že o tom, čo sa deje, nemôžu hovoriť otvorene. „Informácie v Rusku cenzurujú, riskovali by.“
Žeňa má, samozrejme, v ukrajinskom pase priznané, že je Rus. Takmer preto počas aktuálnej vojny prišiel o život, k tomu však ešte prídeme.
DOMA NÁM NIČ NECHÝBALO
Volkovovci spokojne žili v dvojposchodovom dome v desaťtisícovej dedine Kolonščyna vzdialenej 25 kilometrov od
Kyjiva a asi 20 kilometrov od neslávne preslávenej Buče aj Boroďanky, kde sa ruskí vojaci k civilistom správali horšie ako zvieratá. Ich jedenapolročná dcéra Anna Maria sa v Boroďanke narodila.
Žeňa pracoval ako technik v rôznych oblastiach, Máša ako pokladníčka v potravinách v Kyjive. Zoznámili sa vďaka kamarátom, žili spolu v hlavnom meste, a keď čakali Dimu, pochopili, že potrebujú viac miesta. Kúpili preto holodom v neďalekej Kolonščyne. Keďže Máša vlastnila byt spolu so svojou krstnou mamou, predali ho, peniaze si rozdelili a Mášin podiel investovali do dokončenia a zariadenia domu. „Žili
sme ako šťastná päťčlenná rodina, nič nám nechýbalo. Nikdy by nám nenapadlo, že raz budeme vydedenci v cudzej krajine, vo všetkom odkázaní na pomoc druhých,“hovorí Máša.
OTVORIL SOM OKNO A POCÍTIL TLAKOVÉ VLNY
Na 24. február 2022, konkrétne na pol piatu ráno, nikdy nezabudnú. „Bola to zvláštna noc. Naše deti spávali na poschodí, my na prízemí. Deti obvykle prespia celú noc, o druhej v noci však zrazu Dima začal kričať. Nevedeli sme ho upokojiť. Na mňa vôbec nereagoval, a tak ma vystriedal Žeňa, ktorý ho nakoniec uspal,“spomína Máša.
Rodičia už do rána nezaspali. O pol piatej započuli zvláštne zvuky. Nevedeli ich identifikovať. Žeňa si myslel, že ich z postieľky vydáva malá Anna, Máša však ihneď skonštatovala, že by musela byť slonom, že to je vylúčené.
Do zvláštneho hukotu sa zrazu v istých intervaloch začal ozývať ďalší zvuk. „Pripomínal nám výbuchy, tak som otvoril okno. Len čo som to urobil, akoby na mne začalo viať tričko. A potom znovu, po každom výbuchu. Šlo o tlakové vlny,“vysvetľuje Žeňa. „Vtedy som však tomu nerozumel.“
DVA TÝŽDNE BEZMOCNOSTI
Hneď ráno vypukla medzi obyvateľmi panika. O deviatej dopoludnia už na čerpacích staniciach nebol žiadny benzín. Ľudia ho vykúpili. Obchody s potravinami aj škôlky sa zatvorili. Máša sa pokúsila ísť na nákup do neďalekého mesta Makariv, vzala si taxík, no domov sa už nevedela dostať – prestali jazdiť autobusy. Vrátila sa stopom.
Po ceste videla valiť sa obrovské množstvo ukrajinských bojových vozidiel – presúvali sa práve do Makariva. To už obaja so Žeňom definitívne pochopili, čo sa stalo – začala sa vojna, o ktorej sa medzi ľuďmi hovorilo dlhšie. „Ešte večer predtým sme čítali správy, kde sa predpokladalo, že vojna sa začne 23. februára o 22.30 hod.
Ďalšie noci už počúvali hrozivé zvuky bojových lietadiel a vrtuľníkov. „Vyšiel som von, sledoval som ich a premýšľal, čo s nami bude,“láme sa hlas Žeňovi. „Leteli na Irpiň aj Makariv. Človek je totálne bezmocný, nevie, čo má robiť, uvedomuje si, že o živote jeho rodiny rozhodujú iní. Nemali sme ani pivnicu, do ktorej by sme sa schovali. V totálnom strachu sme prežili dva týždne.“
Hrôza rodičov premkla 26. februára, keď sa vojenská technika objavila priamo v ich dedine. „Prechádzali cez ňu vojenské autá, obrnené transportéry, tanky, pričom totálne rozbili naše cesty. Na takú váhu neboli prispôsobené. Dodnes nevieme, či to boli naši alebo Rusi, lebo neboli označení,“vraví Máša.
KÚSOK OD ICH DOMU ZOSTRELILI LIETADLO
Od 27. februára v dedine nefungovala elektrina, voda tiekla občas, nekúrilo sa. Domáci mrzli. A potom prišiel moment, keď Volkovovci pochopili, že musia utiecť. Žeňa chcel ísť druhého marca do dediny nakúpiť potraviny, keďže im dochádzali, miesto toho však uvidel, ako sa blízko ich domu rúti na zem zostrelené ruské lietadlo. „Bolo hnusné počasie. Najskôr som počul silnú ranu, potom sa z oblakov vynorilo čudne rotujúce a dymiace lietadlo, ktorému zvláštne reval motor, a zrazu padlo na zem neďaleko našich domov. Pilot sa katapultoval, dopadol niekam v lese, no hoci za ním okamžite vyrazili naši ľudia, nenašli ho.“
Na mieste pádu sa vyzbieralo viac ako tisíc častí rozpadnutého lietadla. „Vrátane dvoch 250-kilogramových bômb, ktoré záhadne nevybuchli. Odviezť a zneškodniť ich museli špecialisti.“
Piateho marca sa pokúsili odísť. „Nik zvonku nám nepomáhal, všetko sa pokúšali organizovať miestni občania. Vojaci nám však odmietli vytvoriť koridor, vraj to teraz nie je bezpečné. Deň predtým sa o to pokúsil jeden muž so ženou zo susednej dediny autom. Auto im vojaci rozstrieľali a ďalej museli ísť peši.“
RUSI: STRIEĽAME NA ĽUDÍ SO SVASTIKOU ALEBO V ČIERNOM OBLEČENÍ
Nikdy z hlavy nevymažú moment, keď zrazu pred ich domom stáli ruskí vojaci. Žeňa sa s nimi pokúšal rozprávať. „Vysvetľoval som im, že máme tri malé deti a potrebujeme odísť. Ani oni nám to neodporúčali, obe trasy mali pod kontrolou ich kolegovia.“
Pýtal sa ich aj na to, čo robia na Ukrajine. „Vysvetľovali mi, že ich poslali na cvičenie do Bieloruska, potom sa mali vrátiť domov. Miesto toho ich poslali na Ukrajinu. Sami nerozumeli, prečo tam musia byť. Vraveli, že je to príkaz.“
Súčasťou príkazu podľa ich slov bolo zastreliť každého, kto má na tele vytetovanú svastiku alebo je oblečený celý v čiernom. „Takto identifikovali údajných fašistov. Že to myslia vážne, som zažil už pár dní predtým, keď som šiel na bicykli pozrieť na kraj dediny, čo sa deje. Stála tam naša domobrana, medzi nimi jeden môj známy. Pýtal som sa ho na novinky.“
Keď odchádzal domov, Žeňa zrazu zbadal kolónu ruských vozidiel a začul štyri výstrely. „Mal som oblečenú čiernu bundu, ktorá bola imitáciou vojenskej. Nosil som ju rád, lebo bola teplá. Nenapadlo mi, že je to zakázané. K nej som mal oblečené čierne tepláky, ktoré mám na sebe aj teraz. Guľky mi presvišťali nad hlavou. Pochopil som, že strieľajú po mne.“Keď po návrate domov Máša zistila, čo sa stalo, zakázala Žeňovi vychádzať z domu.
PÄŤROČNÝ DIMA PRESTAL ROZPRÁVAŤ
Jednotlivé noci pred odchodom boli podľa Máše ťažké. „Streľba, výbuchy, potom sa to už dialo aj cez deň. Vedeli sme, že nesmieme nikam ísť, lebo celé okolie je zamínované. Päťročný syn Dima mi so strachom hovoril – mama, nevrátim sa domov, v našom dome sú tanky. Boli sme pritom doma. No a potom zrazu prestal rozprávať. Všetok ten stres a hluk sa prejavil tým, že úplne stratil reč.“
Máša opisuje, ako sa malý Dima počas bombardovania snažil chrániť trojročného brata Daniela. „Okamžite ho stiahol na prízemie domu na zem a ľahol si naňho, aby sa mu nič nestalo. Hrozné, čo všetko musel zažiť.“
Dima sa postupne opäť rozhovoril až na Slovensku, keď konečne zažil pár dní bez bombardovania. „Snažili sa o to už dobrovoľníci na vašej strane hranice. Boli skvelí. Stále to však nie je ako predtým. Len čo počuje civilné lietadlo alebo silnejší hluk, zapcháva si uši, plače, je v strese, pýta sa, či udrel hrom alebo sa strieľa.“
PRE PAS MU HROZILO ZASTRELENIE
Rodina sa nakoniec rozhodla utiecť šiesteho marca. Pre niekoho môže byť prekvapením, ako je možné, že cez hranicu napriek mobilizácii pustili aj Žeňu. „Má to jednoduché vysvetlenie – na mužov, ktorí majú tri deti do šesť rokov, sa táto povinnosť nevzťahuje.“
Z dediny vtedy odchádzala kolóna 60 áut, ktorej ruskí vojaci vytvorili koridor. „Dodnes celkom nerozumiem, že to urobili, lebo predtým strieľali do všetkých civilistov v dedine, ktorí sa rozhodli aktívne brániť. Vtedy sme už videli mŕtve telá v uliciach. Sme radi, že deti to nevideli, že zazreli len rozbitú vojenskú techniku.“
Máša zisťovala, či by ich odchádzajúci nemohli vziať čo len po jednom vo viacerých autách, ale nik nemal miesto. Nakoniec sa obetoval sused, ktorý vyložil všetky svoje veci, aby sme sa zmestili. „Vzal nás do mesta Rivne, kde sme prenocovali, a pokračovali sme na Ľviv. Tam sme na kontrolnom stanovisku strávili štyri a pol hodiny, nechceli nás pustiť ďalej. Podozrievali každého.“
Najväčším problémom na každom kontrolnom stanovisku bol Žeňov pas – má v ňom uvedené, že sa narodil na Sibíri a že je Rus. Vo vojne, v ktorej Rusko napadlo Ukrajinu, to nie je žiadna výhra. Na Žeňu vždy okamžite mierili zbrane a riešilo sa, čo s ním.
„Pýtali sa, čo tam chcem, boli nepríjemní. Vysvetľoval som, že som Ukrajinec, že v Rusku som sa len narodil a istý čas žil, ale nebudem klamať – bál som sa, že ma zastrelia. Aj preto sa už nechcem vrátiť. Po vojne budem pre domácich Rus, okupant. Aj Máša je ruskojazyčná, po tom všetkom by ju tam nenávideli. Dom nám síce ešte stojí, ale je totálne vybrakovaný. Ak sa vrátime, tak len predať ho spolu s pozemkom, aby sme sa zbavili všetkých tamojších záväzkov.“
ŽEŇA MÁ PRÁCU, DETI ŠKÔLKU, ĽUDIA U NÁS ICH NADCHLI
Volkovovci sa nakoniec dostali do Zakarpatska, kde žije Žeňov strýko. Skončili v dedinke Luh, kde ich presviedčali, aby ostali, nebola tam však práca. „Nebola tam ani vojna, ani robota. Potrebujem uživiť tri deti, nemôžem si dovoliť nepracovať,“hovorí Žeňa.
Na Slovensko po dlhej ceste prešli cez hraničný prechod Ubľa, hoci uvažovali aj o Poľsku. „Bolo nám jedno, kam pôjdeme, podstatné bolo dostať deti z miest, kde sa zabíja.“Máša sa už predtým zaregistrovala vo facebookovej skupine utečencov na Slovensku, v ktorej sa jej ozvala evanjelická farárka z Veľkého Krtíša Martina Rumanová.
Ponuka na bývanie znela – chatka nad obcou Želovce. Volkovovci boli šťastní už na hranici – dve deti z troch, ktoré dovtedy nosili na rukách, zrazu mali kočíky. „Z domu sme nebrali nič, len to, čo sme mali na sebe. Kdeže popri troch deťoch niesť aj niečo iné. Vaši dobrovoľníci však boli skvelí, dostali sme všetko, čo sme potrebovali,“spomína Máša.
Do Lučenca sa dostali vlakom. Tam ich už čakal starosta Želoviec Štefan Rimaj a Ivan Samson, ktorý im aj s manželkou Katkou bezplatne poskytli svoju chatu. Na prízemí majú pecou vykurovanú kuchyňu, skromné WC a sprchu, na poschodí spálňu. Pre piatich na prvý pohľad možno malé priestory, ale Volkovovci si ich nevedia vynachváliť.
Žeňa už niekoľko týždňov pracuje na tri zmeny vo firme pôsobiacej v automobilovom priemysle a učí sa po slovensky, dve staršie deti chodia do škôlky.
„Je to divoké, vždy musím zísť na bicykli z chaty do dediny, nechám ho pri obecnom úrade a firemným autobusom cestujem do práce. Naspäť to isté. Cesta bicyklom do dediny mi trvá 11 minút, naspäť 13 až 15 minút,“smeje sa Žeňa.
Potom zvážnie, lebo si uvedomí, že pri úteku z domu zabudol na vodičský preukaz. „Na Slovensku mi povedali, že musím čakať pol roka a potom nanovo absolvovať celý kurz aj skúšky. Je to výrazná komplikácia. Verím, že sa cez našu ambasádu nejako dostanem aspoň k duplikátu svojho preukazu z Ukrajiny.“
Výrazne im pomáha starosta či Samsonovci a ich kamarát Miro, ktorí vozia deti do škôlky a späť. „Nikdy by mi nenapadlo, že tu narazíme na takých skvelých ľudí. Pomohli ste nám aj psychicky… Prijali ste nás tu naozaj srdečne, do smrti vám budeme vďační,“plače Máša.
O Putinovi hovoriť nechcú. Vraj nepoznajú slovo, ktorým by ho dokázali vystihnúť. Máša sa iba spýta: „Prečo máme my, obyčajní ľudia, doplácať na politiku, na vojnu, prečo zabíjajú naše deti?“
Na Slovensku mi povedali, že musím čakať pol roka a potom nanovo absolvovať celý kurz aj skúšky. Je to výrazná komplikácia. Verím, že sa cez našu ambasádu nejako dostanem aspoň k duplikátu svojho preukazu z Ukrajiny. Žeňa