Aj sídliská potrebujú ľudskú mierku
Prestávame byť chodcami vo vlastnom meste, tvrdí dánsky urbanista, ktorý je zástancom tézy o meste pre ľudí Jan Gehl (85) Ak máme veľmi škaredú brutalistickú stavbu, ale je jediná v meste, zachráňme ju. Vy tu máte napríklad hrad. Je úplne redundantný, mo
Hovorí, že mestá majú byť pre ľudí. Pohybovať by sme v nich mali ideálne pešo alebo na bicykli a na verejných priestoroch by sme mali mať možnosť stretnúť iných ľudí. Ak ste čosi takéto už počuli, môže to súvisieť aj s tým, že dánsky architekt a urbanista Jan Gehl o tom hovorí už desiatky rokov. Jeho tézy môžu znieť jednoducho, no ich realizácia je často beh na dlhé trate. To je aj dôvod, prečo Gehl aj v pokročilom veku stále chodí rozprávať o lepšej budúcnosti miest po celom svete. Nedávno sa tak udialo na pozvanie Slovenskej komory architektov v Bratislave.
Keď sa prechádzate po cudzom meste, hneď začnete rozmýšľať nad tým, čo by sa v ňom dalo zmeniť?
Nie. Život ma naučil byť opatrný v tom, aby som sa po hodinovej prechádzke tváril ako expert. Na druhej strane, do každého mesta prichádzam s istým poznaním. A tu som už bol. Viem, že Bratislava bola dlho súčasťou východného bloku a existuje veľa vecí, ktoré majú mestá z tejto éry spoločné. Je to napríklad veľký rozdiel medzi historickým centrom a betónovými sídliskami, ktoré sú často dosť škaredé. Dnes tam už vyrástli stromy a nie je to také sivé ako kedysi. No stále tu pretrváva vnímanie mesta ako stroja. Všetko má byť efektívne.
Vašu prednášku v Bratislave ste začali fotografiami zničenej Ukrajiny. Spomenuli ste, že chcete aj osobne pomôcť. Ako?
Keďže som robil dlhodobý výskum a moje knihy vyšli aj na Ukrajine, poznám niektorých tamojších architektov. Snažia sa dať dokopy odborníkov z celého sveta, ktorí by mohli priniesť idey k tej obrovskej úlohe budúcej obnovy vojnou zničených miest. Ja som, samozrejme, hneď súhlasil. Malo by ísť o online prednášky pre kolegov a mladých ľudí na Ukrajine. Mám isté skúsenosti na poli mestského plánovania a predpokladám, že to ich zaujíma.
Ako môžu byť architekti a urbanisti nápomocní v tejto situácii?
V momente, keď sa prestane strieľať, bude tu obrovská úloha obnovy. Na fotografiách často vidíme zničené sídliská. Myslím si, že možno aj ľudia na Ukrajine to budú vnímať ako príležitosť na pozdvihnutie ich kvality. Poškodené sú najmä vyčnievajúce paneláky, niektoré sa snáď podarí zachrániť. Ale mnohé sa budú musieť zbúrať. Namiesto nich by mohli pribudnúť menšie budovy, čosi intímnejšie a krajšie, vhodné pre všetky generácie.
Podobne sme v Dánsku zaobchádzali s betónovými stavbami zo 60. rokov. Bolo medzi nimi príliš veľa priestoru a mierka bola príliš veľká. Preto sa niektoré bloky odstránili a pribudli nižšie radové domy. Vznikol tak oveľa lepší pocit pre život. V druhej svetovej vojne bola časť Dánska bombardovaná a za pomoci Švédska potom vzniklo veľa novej výstavby z dreva. Aj teraz by sa dali rýchlo stavať drevené budovy. A je to dnes aj vhodnejšie. Iné štáty by to mohli pripraviť, a poskytnúť tak Ukrajine rýchlu obnovu.
Ste známy vašou kritikou architektúry neskorej moderny, hlavne sídlisk, ktoré začali vznikať v 60. rokoch. Mohli by ste krátko zhrnúť váš postoj?
Na začiatku 20. storočia sme ešte budovali miesta, v ktorých mohol pulzovať život. Nosné boli pritom dva druhy priestorov – ulica, ktorá súvisela s pohybom nôh, a námestie, ktoré súviselo s tým, čo môžeme vidieť. V obidvoch prípadoch išlo o vzťah k ľudskému telu. V mestách väčšinou obľubujeme staré časti s ulicami a námestiami, ktoré boli vytvorené ľuďmi pre ľudí. Neskôr došlo k zmene. Už sme neboli homo sapiens.
Objavil sa moderný človek, nový druh, ktorý bol oveľa racionálnejší. Namiesto priestorov sa do popredia dostali budovy. Na ne sa vynakladali peniaze a bolo potrebné to robiť efektívne. Stratilo sa povedomie o ľudskej mierke. Areály okolo domov sa stali akýmsi zvyškovým priestorom. No a teraz zisťujeme, že v týchto priestoroch sa nežije dobre. Hovoríme, že sa chceme stretávať a podnikať rôzne veci, ale nemáme na to miesta. Žijeme v podmienkach, v ktorých je ťažké fungovať ako ľudský tvor.
Naozaj sa dá takto generalizovať? Keď sa ľudia sťahovali do nových sídlisk, často našli lepšie podmienky. Existovali sociálne projekty. A aj dnes je stále veľa takých, ktorí sídliská prijali a cítia sa tam dobre.
Ak sa opýtate ľudí v Dubaji, tiež vám povedia, že je príjemné tam žiť. Je normálne tvrdiť, že pekné je to, kde bývate vy. Máme však silné indície vidieť to inak. V Dánsku sme zistili, že za cenu pätnásťposchodovej budovy sa dajú postaviť radové domy so záhradami. A vieme, že ľudia by radšej žili v takomto prostredí, ako vo výškováku. Ja vežiaky volám hotelové bývanie. Sú dobré na spanie a na pozeranie sa z okna. Nie sú už také dobré, ak chcete venčiť psa alebo ste dôchodca a radi by ste išli na prechádzku. Je množstvo aspektov, prečo sú nižšie budovy atraktívnejšie.
Medzi najlepšie štvrte v Kodani patria staré robotnícke domy zo začiatku 20. storočia. Majú dve a pol poschodia, sú postavené natesno a s peknými detailmi. Patria medzi najdrahšie, čo je tiež znak záujmu. Samozrejme, v rôznych fázach života môžete mať rôzne predstavy. Ja som však zástancom toho, aby sa stavalo univerzálne. Kvalita znamená aj to, že môžete počas väčšiny života ostať na jednom mieste. Kedysi to platilo a dodnes v mnohých starších štvrtiach ľudia ostávajú v komforte, aj keď zostarnú.
Vzhľadom na váš dlhoročný mestský výskum možno zbytočná otázka, ale predsa – považujete sa za mestského človeka?
Áno, samozrejme. Aj keď potom sa vám stanú rôzne veci v živote…
Čo tým myslíte?
Bývam v samostatnom rodinnom dome, ktorý bol v 30. rokoch postavený ako modelový modernistický dom. Je to kocka s osemmetrovými stranami. Išlo o ukážku, ako by sa kubizmus mohol preniesť do architektúry. Dom sa nachádza na okraji Kodane a spája to najlepšie z rôznych svetov. Príroda je blízko a tiež všetky benefity mesta. Len málo ľudí môže byť šťastnejších než ja. Bývať som tam však začal dlho predtým, než som začal skúmať urbanizmus.
Po vojne boli v bytovej politike rôzne reštrikcie. Najprv sme mali ako rodina nárok na dvojizbový byt, neskôr na trojizbový a potom s viacerými deťmi sme museli kúpiť dom. Dali sme dokopy peniaze a mňa ako architekta pritiahol tento konkrétny dom, ktorý vynikal svojím charakterom. Lákalo ma tiež, že mal strešnú terasu. Žijeme tam už vyše päťdesiat rokov a nepoužívame ju. Je oveľa ľahšie ísť do záhrady, kde je to aj príjemnejšie. Ľudia väčšinou robia to, čo je jednoduché a pohodlné. Prečo vám to hovorím – veľa vecí som sa totiž naučil vo vlastnom dome. Stačí sa pozerať.
Napríklad?
Urobili sme deťom v záhrade krásne ihrisko, bolo skryté za kríkmi. Deti tam však nešli. Hrali sa vždy tam, kde sme boli my. Takto som zistil, že deti sa veľmi zaujímajú o život, musia sa veľa učiť, a preto nemôžu byť izolované. Iná vec – mali sme v dome malé priestory, tak som začal robiť obývateľné medzistropy. Deti ich však nepoužívali, vždy chceli ostať na úrovni očí.
Dom mal poschodia a na základe toho som zase zistil, že ľudia nemajú radi schody. Na schodoch sa totiž zhromažďovali veci, ktoré mal zobrať niekto, kto najbližšie pôjde hore. Práčka bola zase v suteréne a bielizeň bolo treba zniesť dole. My sme však veci hádzali na dolné poschodie, a keď niekto išiel do
suterénu, zobral ich so sebou. Pri pozorovaní ľudí zistíte, že neradi míňajú energiu, ak to nie je úplne nutné. Aj môj profesionálny výskum bol postavený na pozorovaní ľudí. Ukázalo sa, že rovnaké veci platia u nás, v Číne, Austrálii, Južnej Amerike, Afrike či v Grónsku.
Váš výskum miest ste začali v Taliansku. Prečo sú staré talianske mestá vhodné na pozorovanie ľudského správania?
Jedna odpoveď by mohla znieť, že Taliansko má dlhú urbanistickú tradíciu a tiež históriu používania verejných priestorov. Vďaka teplému podnebiu tam ľudia viac času trávia vonku, a preto je jednoduchšie pozorovať vzorce ich správania. Môj taliansky príbeh je však trochu zložitejší.
A síce?
Na začiatku som pracoval v malom ateliéri. Prišiel tam klient a hovorí šéfovi, že má pozemok a chce stavať domy. Niečo, čo je dobré pre ľudí. Nie betónové vežiaky. Bola to výzva, pretože sme si uvedomili, že nevieme nič o tom, čo je dobré pre ľudí. Neexistovali o tom žiadne poznatky. Môj šéf potom v Taliansku
videl malé dediny, v ktorých všetky domy stáli okolo námestia a v strede bola studňa, kde ľudia naberali vodu a rozprávali sa. Začali sme si uvedomovať, že „dobré pre ľudí“znamená, keď je okolie bývania rovnako dobré ako jeho vnútro.
Navrhli sme teda námestia a okolo nich domy. Nepostavilo sa to, pretože to na 60. roky bolo príliš odvážne. O desať rokov tak vyzeralo v Dánsku všetko. Prišla totiž veľká debata o kvalite. Myšlienka, že vonkajší priestor je dôležitý, nás viedla k záujmu o verejný život. Spolu s mojou ženou sme sa rozhodli to skúmať, dostali sme grant a išli sme na pol roka pozorovať ľudí na námestiach v oblasti Chianti. Napísali sme o tom niekoľko článkov. Ktosi tvrdil, že to bolo prvýkrát, čo bolo slovo ľudia použité v magazíne o architektúre.
V roku 1971 vyšla vaša prvá kniha Život medzi budovami. Bola práve o tom, že život medzi domami je rovnako dôležitý ako ich vnútro. Odvtedy prešlo päťdesiat rokov. Kam sme sa posunuli?
V tom istom roku vydala moja žena dôležitú knihu o psychologických aspektoch bývania.
Bola o sociálnych či estetických potrebách ľudí a o tom, ako sú tieto aspekty zanedbané pri bytovkách na predmestiach. Minulý rok sme oslávili výročie oboch kníh, znovu vyšli v originálnej podobe. Pridali sme komentáre o tom, aké efekty tento výskum priniesol a čo sa zmenilo v mestskom plánovaní a architektúre. Došlo k veľkému posunu.
Napriek tomu sa naďalej stavajú paneláky či mrakodrapy v Dubaji, hoci je to v mnohých ohľadoch staromódne a neľudské. Áno, niektorí ľudia tam žijú radi. Možno preto, že nevyskúšali žiť inde. Navyše, vždy obhajujeme rozhodnutia, ktoré sme v živote urobili. Preto v týchto výškových štvrtiach nájdete ľudí, ktorí budú tvrdiť, že je to tam dobré. Keď zostarnú, skúste sa ich opýtať, ktoré z miest, kde žili, považujú za najlepšie.
Pre vás to bolo kde?
V Toronte. Bolo to v starej, veľmi hustej ulici s nízkymi domami. Boli tam lavičky, kde sme sa mohli rozprávať. Bola to moja najlepšia štvrť zo všetkých. Mimochodom, v jednej z tých ulíc bývala aj americká urbanistka Jane Jacobsová, ktorej krédom boli tiež mestá pre ľudí.
Čo považujete za najväčšie výzvy dnešných miest?
Na prvom mieste sú problémy klimatickej krízy a zdrojov. Mestá musia fungovať tak, aby mali čo najmenšiu spotrebu, najviac recyklácie a redukovali mobilitu. Šťastím je, že populácia rastie v mestách a tam dokážeme klimatickú stopu manažovať lepšie, ako keby boli ľudia roztrúsení v krajine. Výzvou je aj syndróm sedenia. Tak dlho sme boli závislí od áut, že sme zabudli používať vlastné svaly. Lekári kričia, aby sme s tým niečo robili, ľudia totiž preto skôr umierajú.
Keby sme viac chodili a bicyklovali, tak by sme žili dlhšie, mali by sme lepšiu kvalitu života, nechodili by sme k lekárovi, bolo by to lacnejšie a prínosné pre prostredie. Namiesto toho, aby sme sa pohybovali, si však objednávame potraviny na internete. Prestávame byť chodcami vo vlastnom meste. Potrebujeme verejné priestory, aby sme videli iných ľudí. Od nich sa totiž učíme. No a veľkou výzvou je masový turizmus. Dostal som otázku, akú jednu vec by som urobil, aby z Kodane bolo lepšie miesto. Povedal som, že by som vyhodil do vzduchu všetky terminály pre výletné lode. Vypľúvajú do miest tisíce ľudí a úplne ruinujú ich kultúru. To isté platí o lacnej leteckej doprave. Ak sa to nezmení, všetky slávne UNESCO miesta budú zničené turizmom.
Vyžaduje si zmena v meste vždy dlhý čas?
Nie. Videl som rôzne modely. V Kodani sa šesťdesiat rokov kontinuálne pracovalo na tom, aby sa mesto stalo v rôznych ohľadoch ústretovejšie voči ľuďom. Mnohé z týchto vecí sa však dajú urobiť aj rýchlo. Napríklad s veľmi silným a ráznym primátorom Michaelom Bloombergom sa New York zmenil za desať rokov. Podobne v Barcelone, kde mali tiež oveľa kratší horizont na zmenu. Dobré je, ak sa otvorenosť pre zmeny stane súčasťou kultúry mesta. Platí to o Kodani, kde sa už nediskutuje, kam smerujeme. Ciele a predstavy sú dané. Každý súhlasí s tým, že toto je cesta a takto to máme robiť. A ľudia vidia, že mesto sa každý rok zlepšuje.
Priniesla pozitívna zmena Kodane na mesto peších a bicyklistov aj niečo negatívne?
Áno. Asi pred tridsiatimi rokmi sme mali krízu, pretože mladí ľudia sa sťahovali na predmestia. V meste ostali študenti, starší ľudia a penzisti, ktorí neplatili dane, a mesto bolo chudobné. Potom sa politika zmenila, mesto sa stalo zelenšie, ústretovejšie a dnes máme novú situáciu. Mladí ostávajú, zakladajú si rodiny. Kodaň sa stala mestom s najmladšou populáciou v Dánsku. Teraz sú starší ľudia na vidieku. So zlepšovaním mesta však súvisí aj to, že stúpajú ceny. A zrazu tu máte úžasné bývanie na pobreží pre najlepšie zarábajúcich.
Chudobní a sociálne slabší sú vytláčaní. Keď ste policajt alebo sestrička, nemôžete žiť v meste. Gentrifikácia je veľmi rozšírená. Hovorí sa, že sú za to zodpovední architekti. Ale nie, je to politický problém. Preto má napríklad platiť, že z každej výstavby má byť 30 percent dostupné verejné bývanie. To sa dá stanoviť len politicky. V niektorých mestách, ako je napríklad Viedeň, majú oveľa väčšie percento bývania vlastneného mestom. A preto môžu regulovať nájomné. Môžu udržiavať rovnováhu pre ľudí a to je veľmi dôležité.
Chcem sa vás opýtať na konkrétnu budovu v Kodani. Nachádza sa na hranici starého mesta a nedá sa prehliadnuť.
Dánske centrum architektúry?
Nie.
Niečo od Bjarkeho Ingelsa?
Nie. Myslím na SAS Royal Hotel od Arneho Jacobsena. Je to modernistická budova z roku 1960, podobá sa ňu bratislavský Hotel Kyjev. Zaujíma ma, čo si o nej myslíte vzhľadom na váš postoj k výškovému modernizmu.
Je to skvelá budova a veľké gesto. Jeden príklad totiž môže byť veľmi dobrý. Problém je, keď ich je päťdesiat. Precízne postavená výšková budova, ktorá sa stane poznávacím znamením mesta, môže byť na pohľad veľmi pekná. Hotel od Jacobsena má veľmi dobré proporcie, inšpiráciou tu bol Lever House v New Yorku. Pri výškových budovách je dôležité to, že ich vidíte počas celého života. Nemôžete im uniknúť. Preto musia byť dobré. Väčšina výškových budov však nie je hodná pohľadu. Ak by bolo v meste všetko nízke, tak sa škaredé budovy stratia. Zlý vežiak už s vami ostane.
Na Slovensku máme dlhodobú diskusiu o tom, ako nakladať s modernistickými stavbami. Je tu úsilie ich zachraňovať ako súčasť pamäti mesta, ako architektonickú hodnotu, ale aj vzhľadom na to, že dnes by sme mali rekonštruovať a nie búrať. Na druhej strane je názor, že tie budovy sú kvalitatívne prežité, ideologicky zaťažené či nefunkčné v rámci mesta. Na ktorú stranu by ste sa postavili?
Vždy budem zástancom toho, aby sme zachovali niekoľko príkladov. Ak máme veľmi škaredú brutalistickú stavbu, ale je jediná v meste, zachráňme ju. Vy tu máte napríklad hrad. Je úplne redundantný, mohli by ste ho zbúrať a využiť to miesto na niečo iné. Ale nie, potrebujete ho, je to skúsenosť toho, čím ste si prešli. Neznamená to však, že všetko z tej doby musí byť zachované. Dnes vieme o meste viac a mnohé veci vieme robiť lepšie. Je to to isté, ako keď sme hovorili o možnej zmene modernistických sídlisk. Skúsme do nich zapracovať ľudskú mierku a pestrosť, aby neboli monofunkčné. Zlepšime tieto miesta pre dnešnú dobu.
Vidíte budúcnosť ľudstva v mestách?
Som si istý, že to bude jediný spôsob, ako umiestniť deväť miliárd ľudí na Zemi. Združiť ich dokopy a zabezpečiť zdroje a takú ekonomiku, aby ľudia neboli chudobní. V prvom rade však musíte mestá urobiť dobré pre ľudí. Dnes už vieme, ako na to.