Ocenenia prijímam s pokorou

Tú hrôzu, čo sa deje na Ukrajine, prežívam veľmi silno, hovorí herečka ocenená Slnkom v sieti Za Milanom Lasicom mi je veľmi smutno, myslím, že aj do veku tristo rokov by nám mal čo povedať. Narážam na výrok Jana Wericha, že sú ľudia, ktorí by tu mohli by

Najčerstvejším prírastkom do kroniky umeleckých úspechov Zuzany Kronerovej, ktorá pred pár dňami oslávila životné jubileum, je cena Slnko v sieti za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Muž so zajačími ušami. „Dúfam, že akademici mi Slnko v sieti nevenovali ako darček k jubileu,“hovorí.

Ospravedlňujem sa za túto banálnu otázku, ale naozaj ma zaujíma, ako ste po zverejnení nominácií v tejto kategórii odhadovali svoje šance.

Pre istotu nikdy nečakám, že vyhrám, a nechávam to na voľný vývoj udalostí. Pravdupovediac, ani tentoraz som nečakala ocenenie, príjemne ma prekvapilo. Dúfam, že akademici mi Slnko v sieti nevenovali ako darček k jubileu.

Získanie každého ocenenia má aj svoju spätnú väzbu – klasik povedal, že význam ceny určujú jej držitelia. Takže aj Slnko v sieti môže byť spokojné, že získalo do svojho portfólia zvučné meno Zuzany Kronerovej. Čo vy na to?

To sa asi treba spýtať samotného Slnka v sieti. Môj vzťah k oceneniam a medailám je nie vlažný, skôr pokorný. Keď mi ich udelia, poteším sa im, ale nezbláznim sa z nich ani zo seba. Považujem ich za pohladenie duše. Alebo že by ega? No a klasik by možno pripomenul, že je to záväzok, aby som svoju prácu robila stále lepšie. Ale úprimne, každá cena ma teší a vážim si ju.

Keď sme pri tej cene pomenovanej po rovnomennom filme Štefana Uhera z roku 1962, ako si spomínate na zážitok z toho filmu?

Film Slnko v sieti som pravdepodobne videla čerstvo po nakrútení, pretože si z neho pamätám len zaujímavé scény, ktoré sa odohrávali niekde v centre Bratislavy, na streche plnej televíznych antén. A ešte sa mi veľmi páčila veta, ktorú hlavné postavy často opakovali: „Čo si rídky/rídka?“To bol vtedajší mestský dobový slang. Nečudo, že som film nedokázala doceniť, mala som desať rokov. Ale keď som ho videla po rokoch, pochopila som, že je to snímka veľmi zásadná pre slovenskú, vlastne aj pre československú kinematografiu.

Mali ste už pri ponuke hrať vo filme Muž so zajačími ušami a potom počas jeho nakrúcania pocit či predtuchu, že to bude vydarené dielo?

Prvým impulzom, ba priam lákadlom, bolo pracovať s Martinom Šulíkom. Mám veľmi rada jeho filmy. Ale, samozrejme, pre mňa je vždy najdôležitejší scenár. Tento, ktorý napísal Martin spolu s Marekom Leščákom, ma mimoriadne zaujal. Ironická, vtipná sonda do intímneho, ale aj umelecko-tvorivého sveta populárneho, trochu sebastredného spisovateľa na spoločenskom výslní, sa mi zdala dobrou predlohou pre neobyčajný film. Keď som Muža so zajačími ušami konečne videla (pre pandémiu s ročným oneskorením) na premiére, bola som veľmi spokojná. Je to hravý a zároveň nie povrchný, ale hlboký film.

Účinkovali ste vo viacerých českých filmoch, podľa ich úspechov tá spolupráca s českými tvorcami asi fungovala dobre. Teraz to bolo v opačnom garde, vy ste boli „domáca“a Miroslav Krobot i Oldřich Kaiser vítanými hosťami. Obaja získali aj ocenenie Slnko v sieti za hlavné respektíve vedľajšiu mužskú rolu. Ako sa vám s nimi pracovalo?

S oboma sa poznám veľmi dlho a mám ich rada aj osobne. S Oldom som aj spolupracovala na snímke Klauni, bol vynikajúci. Užila som si ho pri nakrúcaní v Luxemburgu vo dvojici s Jirkom Lábusom pred kamerou i v zákulisí. Boli to nezabudnuteľné chvíle. Ich absurdný humor a klaunská súhra nám pomohli prekonávať smrteľnú únavu pri celonočnom nakrúcaní.

Mirka Krobota obdivujem už dávno ako režiséra a herca pražského Dejvického divadla, ale medzitým sa z neho stala medzinárodná filmová hviezda. Aj s ním som si zahrala vo filme Bohdana Slámu Vidiecky učiteľ, bol mojím manželom. No a to, že som bola, ako naznačujete, „domáca“, sa prejavilo iba v tom, že som vo filme hovorila po slovensky. Nakrúcali sme v Prahe a bola to, ako skoro vždy pri slovenských filmoch, koprodukcia s Českom. Scény s Mirkom Krobotom prebiehali aj vďaka láskavému prístupu režiséra Šulíka priam v rodinnej atmosfére.

Celý ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti sa niesol v znamení prejavovania solidarity s Ukrajinou brániacou sa ruskej agresii. Hoci to zaznelo takmer od každého oceneného, divák z toho nemal pocit nejakej povinnosti, naopak, každá veta vyznievala veľmi úprimne až dojemne. Aký ste mali pocit pri tej svojej chvíli slávy na pódiu s cenou a mikrofónom v rukách?

Viete, že si už ani nepamätám, čo som hovorila? Bolo to spontánne, povedala som, čo som v tej chvíli cítila. V hľadisku predo mnou sedeli tri Ukrajinky, ktoré účinkovali vo filme Petra Kerekesa Cenzorka. Irina, ktorá dostala Slnko za svoj výkon – hrala samu seba–, sa v týchto dňoch vracia na Ukrajinu brániť vlasť, tie dve ďalšie vlasť stratili, dúfajme, že nie navždy. Ale aj keby tam tieto tri ženy nesedeli, povedala

na začiatku. Šokujúco odrazu, priam ostrým strihom sme sa z plného chodu práce a normálneho plnohodnotného života a prežívania ocitli na suchu, uzavretí, schovaní, v akomsi bezčasí. Dodnes hovorím, že pandémia nám ukradla dva roky života. Najprv jeden, potom druhý, i keď necelý, chvalabohu.

Pamätám si, že 7. marca 2020 som ešte sedela vo Viedni na výbornom divadelnom predstavení Dušana D. Pařízka Sláva a pád kráľa Otakara a 9. marca sa zrušila v Divadle v podpalubí moja inscenácia Shirley Valentine, ako aj následné turné s touto hrou po Slovensku. A potom nič. Nič doma, nič v Česku. Zrušili sa mi všetky predstavenia na Slovensku – okrem „Lode“i v Astorke a v GUnaGU a takisto v piatich divadlách v Prahe, ako aj v Brne a iných mestách v Česku. Keď sme zahrali po dlhom období striktných zákazov na začiatku leta Smrť obchodného cestujúceho v pražskom divadle ABC, na klaňačke mi vyhŕkli slzy, lebo päťsto ľudí v hľadisku tlieskalo tak dlho a silno, ako keby sme im práve zachránili život. A potom zase nič, a tak to pokračovalo: krátke obdobia hrania striedali dlhé obdobia zákazov. Tie dva roky som vlastne nemala divadelné prázdniny. Neodohrané predstavenia sme nahrádzali v lete na open-air scénach.

Teraz už zasa, ako ste sa sama vyjadrili, poletujete s monodrámou Shirley Valentine po celom bývalom Československu. Je to asi zvláštny pocit byť sama na javisku, myslíte si, že po skúsenosti s monodrámou sa všeobecne u herca mení jeho prístup k „normálnym“inscenáciám s väčším či menším počtom hercov?

S tou samotou je to relatívne: po úspešnom predstavení mi ľudia zvyknú hovoriť, že tie postavy, o ktorých v hre rozprávam, na javisku vidia. A napokon, nie som sama, lebo publikum je kuchynskou stenou, s ktorou sa ako Shirley rozprávam. Diváci sa dokonca často do deja aktívne zapájajú, často na moje rečnícke otázky napríklad odpovedajú.

No na inscenácie s väčším obsadením som určite nezanevrela, práve naopak. Záleží mi, samozrejme, na kvalite hry a osobnosti režiséra. Ale aj – a najmä – na partnerskej súhre. V Prahe mi osud doprial niekoľko krásnych hereckých príležitostí: spomínaná Smrť obchodného cestujúceho, Gin Game, Manželstvo v kocke, Revízor a naposledy Harold a Maude v Divadle na Vinohradoch. Nebolo by to však ono bez skvelých hereckých partnerov. Sú výborní a vzájomná súhra s nimi je fantastická. Sú to Miroslav Donutil, Dušan Sitek, Oldřich Navrátil, Bob Klepl, Kryštof Hádek a Marek Adamczyk.

Čo sa týka Shirley Valentine, trochu vás poopravím: po rokoch poletovania najprv po českých, potom po slovenských krajoch som opäť pristála v mojej milovanej Astorke, konkrétne v jej druhom priestore – Štúdiu A2 a zájazdovať už nemienim. Je to krásna komorná sála asi pre sto divákov, cítim sa tam veľmi dobre a, vďakabohu, hľadisko býva plné.

K novinkám vašej umeleckej ponuky patrí aj účasť na albume Lasicovky, obsahujúcom doteraz nezhudobnené texty Milana Lasicu. Vy spievate s Milanom Kňažkom skladbu Žiť s tebou. Od Lasicovho odchodu neuplynulo ešte príliš veľa času, s akými pocitmi ste skladbu naspievali – so smútkom a nostalgiou alebo s akousi tichou radosťou vyjadriť aj touto formou svoj obdiv k tomuto veľkému umelcovi?

Za Milanom Lasicom mi je veľmi smutno, myslím, že aj do veku tristo rokov by nám mal čo povedať. Narážam na výrok Jana Wericha, že sú ľudia, ktorí by tu mohli byť dvesto či tristo rokov, a potom je plno tridsaťročných, ktorí by tu vôbec nemuseli byť. Pod vianočný stromček som dostala knižku V krátkosti, to sú Milanove denníky, ktoré ho odhaľujú ako múdreho i krehkého človeka, stal sa mi po ich prečítaní ešte bližším.

Milujem Lasicove texty piesní, sú to všetko básne. Tento text, ktorý spievam s Milanom Kňažkom, je vtipný a tešilo ma, že sa zoskupenie muzikantov na čele s Michalom Kovalčíkom rozhodlo tieto ešte nezhudobnené texty použiť a ako piesne nahrať. Pri nahrávaní som žiadnej nostalgii neprepadala ani Milan Lasica by to určite nechcel. S Milanom Kňažkom sme sa, naopak, výborne zabávali. A myslím, že Milan Lasica by to presne takto chcel.

On vám už k vášmu jubileu nezablahoželá, no okruh vašich priateľov i neznámych obdivovateľov vášho hereckého umenia, a teda potenciálnych gratulantov, je obrovský. Máte vôbec rada oslavy narodenín alebo to beriete len ako číslo v kalendári?

Milanko Lasica mi nielen nezablahoželá, ale dokonca ani nebude rečniť na mojom pohrebe, hoci mi to dávno sľúbil. Budem sa opakovať, no keď na rozlúčke s jeho vzácnym priateľom a veľkým umelcom predniesol nádhernú smútočnú reč, prišla som mu vyjadriť obdiv. A on mi odpovedal: Zuzka, veď aj Vám môžem… Proti narodeninovým oslavám nemám nič, ale nesmú byť moje. Čísla v kalendári beriem športovo, toto číslo ma však trochu prekvapilo. Bola som presvedčená, že sa kalendár zastaví na šesťdesiatke. Touto cestou zo srdca ďakujem všetkým mojim gratulantom, že ma vyviedli z omylu.

Je v niečom iná oslava jubilea, keď pripadne na veľkonočné sviatky, ako je to tohto roku?

To, že moje narodeniny náhodou pripadli na Veľkonočnú nedeľu, bola celkom úľava. Nemusela som si až tak naplno uvedomiť, ako rýchlo sa posúva čas. Keby len posúva, on doslova letí! Budem sa teda usilovať zbrzdiť ho.