Stávka na ruskú a čínsku reformu nevyšla
Výzvou pre západných lídrov je zvládnuť riziká, ktoré dnes predstavujú ruské jadrové zbrane a ústredné postavenie Číny v globálnej ekonomike a jej rastúca vojenská sila
Invázia ruského prezidenta Vladimira Putina na Ukrajinu a rastúce autoritárstvo čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga síce neskoro, ale predsa len prebudili veľkú časť sveta. Ukázalo sa, že sa geopolitická stávka, ktorú pred niekoľkými desaťročiami urobili Spojené štáty a ich spojenci, nevyplatila. Ich nevyhnutná reakcia na dnešnú pochmúrnu realitu predstavuje stratu a zmení všetko od bezpečnostných aliancií, vojenských rozpočtov a medzinárodného obchodu až po finančné toky a environmentálnu a energetickú politiku.
SPOLUPRÁCA NAMIESTO KONFRONTÁCIE
Západné krajiny ešte v 90. rokoch stavili na to, že integrácia Ruska a Číny do medzinárodného spoločenstva prostredníctvom obchodu urýchli tamojšie politické, ako aj ekonomické reformy. Nikto nečakal, že sa jedna či druhá krajina cez noc zmení na kapitalistickú demokraciu. Predpokladalo sa však, že väčšia prosperita postupne obrúsi ich hrubé ideologické a autoritárske hrany a umožní, aby konfrontáciu nahradila spolupráca.
Aby sme pochopili kontext, v ktorom bola táto stávka uzavretá, musíme sa vrátiť do roku 1980, keď sa Spojené štáty ešte stále zmietali v stagflácii a doliehal na ne tragický záver vietnamskej vojny. Studená vojna bola v plnom prúde, postavila kapitalizmus proti komunizmu, demokraciu proti totalite. Pravidelne medzi nimi prepukali zástupné vojny a riziko jadrovej konfrontácie bolo neustále prítomné.
Teng Siao-pching práve oznámil otvorenie čínskej ekonomiky, ale krajinu ešte stále nezachytávalo množstvo radarov v západných hlavných mestách a zasadacích miestnostiach. Navyše Sovietsky zväz a Varšavská zmluva sa stále zdali pevné. Keďže ich obchod bol obmedzený na štáty RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci), mali len málo väzieb s krajinami združenými vo Všeobecnej dohode o clách a obchode (GATT), teda v bloku, ktorý predstavoval väčšinu globálneho HDP. Nasledujúci rok sa ujal úradu amerického prezidenta Ronald Reagan, ktorý inicioval mimoriadne veľké investície do armády, čo malo zmenšiť vnímané sovietske hrozby a ambície. Ekonomické reformy jeho administratívy navyše zahájili dlhotrvajúcu expanziu USA.
CHCÚ BYŤ VŠETCI SLOBODNÍ?
Toto bolo prostredie, v ktorom laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman a otec zakladateľ Singapuru Lee Kuan Yew presadzovali myšlienku, že ekonomická reforma povedie aj k politickej reforme. Friedman tvrdil, že všetci ľudia – bez ohľadu na ich etnický pôvod, náboženstvo alebo národnosť – budú požadovať väčšiu politickú slobodu, keď okúsia ekonomickú slobodu. Hoci to v niektorých kontextoch môže trvať dlhšie ako v iných, sloboda nakoniec zvíťazí.
Tieto myšlienky boli v posledných dvoch desaťročiach dvadsiateho storočia mimoriadne vplyvné a zdieľali ich vzdelané elity v akademickej sfére, vláde i nadnárodných podnikoch. Keď sa stal Michail Gorbačov v roku 1985 generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, čoskoro nadobudol presvedčenie, že ekonomika ZSSR sa nemôže rovnať americkej ekonomickej sile. Pokus držať krok so zväčšovaním armády Reaganovej
administratívy by zruinovalo sovietske hospodárstvo, a tak spustil liberalizačné politické a ekonomické reformy známe ako glasnosť a perestrojka.
Keď v roku 1989 padol Berlínsky múr, môj kolega zo Stanfordskej univerzity Francis Fukuyama v slávnej eseji napísal, že všetky krajiny nakoniec skončia ako kapitalistické demokracie. V hegelovsko-marxistickom zmysle by sa tak dejiny odvíjali dialektickým procesom, ktorý vyvrcholí v kapitalizme, nie v komunizme.
Táto myšlienka bola nákazlivá. Keď som krátko nato sprevádzal delegáciu amerických podnikateľov do Poľska, tamojší prezident a šéf komunistickej strany generál Wojciech Jaruzelski vyhlásil, že historické sily nevyhnutne priviedli Poľsko ku kapitalizmu. Je zrejmé, že nemohol uniknúť marxistickej teleológii; chyba komunistov bola jednoducho v tom, že sa pomýlili.
PREDČASNÁ OSLAVA
Vzhľadom na to, čo bolo v stávke, je ľahké pochopiť, prečo sa západní lídri tak ponáhľali pomôcť Gorbačovovi, keď sovietska ekonomika začala upadať. Britský premiér John Major, francúzsky prezident François Mitterrand i nemecký kancelár Helmut Kohl vyhlásili, že „Rusko nemôžeme stratiť“, a vyzvali amerického prezidenta Georgea Busha staršieho, aby spolu každý týždeň zachraňovali krajinu sumou 100 miliárd dolárov (čo zodpovedá dnešným 220 miliardám dolárov). Tieto rokovania som vtedy viedol ako predseda Rady ekonomických poradcov Bieleho domu. Na záver sme poskytli malú technickú pomoc. A čoskoro nato sa Sovietsky zväz rozpadol a časť členských krajín vytvorila Spoločenstvo nezávislých štátov.
Napriek zlyhaniu sovietskych liberalizačných reforiem a napriek masakru na Námestí nebeského pokoja v júni 1989 Bush a ďalší americkí prezidenti naďalej podporovali reformy v Číne, ktorá sa odvtedy stala ekonomickou a obchodnou veľmocou prevyšujúcou Rusko. Pre generáciu lídrov, ktorí žili v tieni súperenia jadrových superveľmocí poháňaných protichodnými politickými ideológiami, boli 80. a 90. roky
20. storočia skutočne pozoruhodným obdobím.
Šampanské sme však otvárali predčasne. Putin nemá v úmysle rešpektovať globálne normy a Čína sa neustále vyhýba ceste, po ktorej sa očakávalo, že pôjde, keď bola v roku 2001 prijatá do Svetovej obchodnej organizácie.
MOŽNO PRÍDU REFORMÁTORI
Napriek tomu stojí za to pripomenúť, že len niekoľko rokov predtým, ako boli uzákonené, sa Tengove reformy, podobne ako tie Gorbačovove, zdali pritiahnuté za vlasy. V dnešnom kontexte možno len dúfať, že Putina a Si Ťin-pchinga vystrieda nová generácia reformátorov. Ak sa to stane, možno budú Friedman a Lee rehabilitovaní.
Kedy však vláda týchto lídrov skončí, je záhadou. Výzvou pre západných lídrov je zvládnuť riziká, ktoré dnes predstavujú ruské jadrové zbrane a ústredné postavenie Číny v globálnej ekonomike a jej rastúca vojenská sila. Je to úloha, ktorá sa najlepšie vykonáva s otvorenými očami a so zdravou dávkou skepticizmu k veľkým historickým príbehom.
lebo je tu podozrenie, že konal v rozpore so zákonom – to je aktuálna premisa. Robert Fico ju číta takto: ak ma obvinili, konajú v rozpore so zákonom. Prečo? Lebo ja som nevinný. Bodka. Imperatív osobnosti Roberta Fica je taký nespochybniteľný, že voči nemu neslobodno ani len vzniesť obvinenie. Našťastie, len v jeho vlastných očiach. Odkiaľ potom tá úzkosť a hystéria v jeho hlase? Aha, zabudol som – už nie je pri moci.
Keď som bol malý chlapec, rodičia aj starí rodičia veľmi dbali na to, s kým trávim svoj čas. Budzeš taky, jake su tvojo kamaraci, zdôrazňovali zakaždým, keď u mňa našli cigarety, zápalky a tomahawk. Na toto jednoduché výchovné napomenutie som si spomenul, keď som počul RF, ako rozšafne dôvodí, že jeho stretávanie sa s priateľmi pri cigare a koňaku predsa nie je trestný čin. Nuž, ja osobne si myslím, že som pomerne odolný proti vplyvu kamarátov, ale keby som sa roky stretával s ľuďmi, ako sú Robert Kaliňák, Norbert Bödör či Marek Para, veľa dobrého sa od nich nenaučím. Ale to len tak psychologizujem, pravdaže, lebo ako povedal vo vysielaní Slovenského rozhlasu ktorýsi úplne bezvýznamný poslanec strany Smer – oni sú predsa nevinní ľudia. Z čoho, podľa inverznej logiky Roberta Fica a jeho posledných verných celkom jasne vyplýva, že všetci ostatní, prezidentkou počnúc a vyšetrovateľom končiac, sú súci do basy.
Keby aspoň jeden jediný raz skutky RF nasledovali jeho vlastné slová, mohol mať dnes… o čosi lepší spánok. Alebo aspoň pleť. Ani to by v jeho situácii nebolo málo. V roku 2014 už dávno nebudem v politike, povedal kedysi a pamätám sa, ako som sa vtedy bláznivo potešil. Povedal som si, že keď tento človek odíde z vrcholovej politiky, konečne sa začnú vo vláde i v parlamente zaoberať aj nami, občanmi, našimi skutočnými potrebami a prestanú toľko času zabíjať prevádzkovaním klubu vlastnej dôležitosti. Smútok po predčasnej radosti býva dlhý a boľavý.
Našu spoločnosť jeho vinou čaká ešte nejedna temná noc plná nepokoja a mátoženia, kým sa strašidlá zo Súmračnej na zaslúžene dlhý čas zabývajú v teplákoch a kým sa ich prízraky rozplynú vo svetle svitania. No som presvedčený, že keď sme už toľko počkali, oplatí sa byť ešte chvíľu trpezlivý. Keby ste sa medzitým nudili, odporúčam pozrieť si rovnomenný kultový film. Kaliňák síce nie je Travolta, ani Fico nie je Clooney, ale isté paralely medzi ich patologickým konaním nimi stvárňovaných postáv a týmito dvoma Robertmi sa pri troche úsilia nájsť dajú.
Spravodlivosť ich dostihne. Neviem, v akej podobe, neviem, ako tvrdo, ale dostanú, čo im patrí. A keď sa už RF toľko domáha uznania skutočnosti, že je politický väzeň, mám preňho zlú správu: okrem neho samého si to nemyslí nikto. Ani Kaliňák, ani Bödör, prosto nikto relevantný. Lebo oni dobre vedia, čo za zbojstvá a klamstvá a podlosti pri tom koňaku a cigare páchali. A mlčať budú len dovtedy, kým nepríde lepšia ponuka.
V čase, keď autor dopisuje tieto riadky, parlament o vydaní/nevydaní RF na trestné stíhanie ešte nerozhodol. Neviem si síce predstaviť, prečo by ho vydať nemali, veď keď padni, komu padni, tak padni, ak si o vážených poslancoch nemáme myslieť, že padli na hlavu, nepekne sa udreli a stratili pamäť. Takže uvidíme, ako hovorí sused, lebo dnes už ani sliepky nie sú to, čo bývali.