Od súmraku do úsvitu

Imperatív Ficovej osobnosti je taký nespochybniteľný, že voči nemu neslobodno vzniesť obvinenie. Našťastie, len v jeho očiach

Chovám sliepky. Aj sused začal. Príbytok im postavil taký parádny, že z väčšej vzdialenosti pripomína skôr kukučkové hodiny než kurín. Cez plot debatujeme o tom, čo zobú a čo nie. Vymŕvajú, sťažuje sa sused a ukazuje na zrno povyhrabávané z kŕmidla. Od hydiny rýchlo prejdeme k politike. Vojna, pandémia, ostatné katastrofy. Nebudeme si kaziť pekný deň, zarazí ma sused a ukáže na kvitnúci sad za nami, keď príde reč na obvinenie bývalého premiéra. Rešpektujem, viem, že ho svojho času volil. Nadhodím, že mne sa osvedčilo nasekať hydu mladej žihľavy. Nadrobno, ukazujem. Dnes už ani sliepka nie je to, čo bývala, mávne rukou sused, bárčo zobať nebude. Smejeme sa. Trpko, lebo obaja vieme, že sme zase pri politike. Konkrétne pri policajnej akcii Súmrak.

Nezávidím Robertovi Ficovi jeho rána. Kým si vyplachuje ústa po noci poznačenej desivými predstavami o vlastnej budúcnosti, pomaly a nerád sa vracia do reality. Je ešte kalnejšia, než sú tie najmučivejšie sny. Takému človeku raňajky nechutia, drahé náramkové hodinky ho netešia, luxusná topánka tlačí. Obrazne aj doslova. Nezávidím mu jeho pohľad do diára. Klamať, zahmlievať, ironizovať, urážať, vulgarizovať a na súmraku znova klamať. Tentoraz už sám seba, a to všetko vlastnou hlavou, svojho času nacenenou na 72 mega. To všetko v režime 24/7.

To, čo sa teraz deje v jeho hlave od chvíle, keď na Slovensku za jeho premiérovania nájomný vrah zabil Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú, je však iba predzvesť skutočného pekla. Miestenka do oddelenia ťažkých previnilcov je preňho rezervovaná už dlho. Zatiaľ stále hovoríme o jeho politickej zodpovednosti za tú udalosť. No čosi sa mi marí, že práve tej by sa rád zbavil, lebo veď inak je on čistý ako ľalia! Nuž ale to treba najskôr dokázať. Vlastne až také jednoduché to nie je. Jemu bude stačiť, ak sa nepreukáže, že vinný je.

Ak sa mu to podarí, do pekla, ktoré zažíva po tieto mesiace a dni on, bude chcieť hodiť nás. Každého, kto sa naňho čo i len krivo pozrel.

Samozrejme, máme na mysli kresťanské peklo, RF bol svojho času birmovaný, takže takáto iluminácia zaslúženého trestu je preňho podľa hodnotového sveta, ku ktorému sa hlási, záväzná. Oheň, síra, bičovanie, výkriky hrôzy a tak. Prečo? Nuž – sám to tak chcel. Odkiaľ to viem? Od neho. Započúvali ste sa v poslednom čase do jeho hlasu?

Hovorím o intonácii, tónine a kadencii hlasu Roberta Fica reagujúceho na obvinenie vyšetrovateľa NAKA. Hovorím o človeku, ktorému hlas od tušenej hrôzy vyskočil o jeden a pol oktávy vyššie. Že hovorí hlasnejšie, než je slušné a vkusné už dávno, to vieme. No po vznesení obvinenia zo založenia zločineckej skupiny, rozumej zbojníckej bandy, piští a vydesene huláka, lebo to, čo vidí jeho vnútorný zrak, je jednoducho príšerné. Navyše je to zrazu naozaj blízko. Peklo jeho vlastnej predstavivosti už naňho dýchlo. Spomienky dobiedzajú a veru, nie sú to spomienky romantické. Kto by ho chcel ľutovať, tomu len pripomeniem – sám to tak chcel.

Pozerám na tú brunátnu tvár, na ten permanentný úškrn vydeseného človeka v desiatkach obmien a rozmýšľam, kde som ho už videl. František Xaver Messerschmidt, barokový sochár, v 18. storočí vytvoril v Prešporku súbor búst, vraj autoportrétov. Výrazy jednotlivých tvárí odrážali silné duševné pohnutie a ťažké psychické stavy – strach, úžas, hnev, pohŕdanie, výsmech… Sú také verné, až sú ohavné. To, čo na verejnosti nosí na tvári Robert

Fico, je už dlho len ohavné. Najmä ak si pamätáme, čo všetko ako premiér povedal o učiteľoch, lekároch, novinároch, politických protivníkoch. Ale keď teraz prišiel rad naňho, je z neho nechápavé neviniatko. Mizík šuviks, Kotleba hotový amatér. Možno len v šoku zabudol čítať s porozumením.

On tvrdí, že sa len bráni. Urazene, sarkasticky, s predstieraným rozhorčením vypisuje listy, organizuje tlačovky, neslušne rozpráva. A piští pri tom, huláka a znova klame. Sám seba vmanévroval do polohy nevinnej obete, politicky prenasledovaného bojovníka za ľudské práva a demokraciu. A sociálny štát, ako inak! Raz z Dubaja, inokedy z Južnej Ameriky.

To, čo používa ako argumentačnú metódu, je postavené na zvrátenej logike. Ak prší, musím nosiť dáždnik – to má svoju logiku. Pravdaže, môžem tvrdiť aj opak: ak nosím dáždnik, musí pršať. Lenže to tvrdenie už ani s logikou, ani s pravdou a dokonca ani s globálnym otepľovaním nemá nič spoločné. Roberta Fica obvinili,